Na konci svojej knihy Utiekol som z Osvienčimu opisuje Vrba nočnú bitku v Starej Turej počas Slovenského národného povstania, kapitola sa končí vyjadrením jeho životného postoja: „Je zlom poddať sa aktívne alebo pasívne zlu ako jeho nástroj, jeho pozorovateľ alebo jeho obeť.“ Rudolf Vrba, ktorý sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi, 11. septembra 1924 v Topoľčanoch ako Walter Rosenberg, bol tomuto morálne náročnému imperatívu verný ako málokto iný. Spolu s Wetzlerom dokázal utiecť z koncentračného tábora Auschwitz, dokázal sa dostať na Slovensko, napísať o pekle, ktoré videl Správu a urobiť všetko, aby sa jej text dostal do rúk západných politikov a médií. Správa Vrbu a Wetzlera zachránila následne asi 200 000 budapeštianskych Židov. Len ťažko nájdete v dejinách moment, keď človek bez politickej či vojenskej moci dokázal zachrániť toľko ľudských životov.
Netreba pritom zabúdať, že o niečo podobné sa usilovali aj iní, z Auschwitzu ušlo okolo 670 ľudí, ale väčšina bola pri pokuse o útek zavraždená. Výnimkou je Poliak Witold Pilecki, ktorý ušiel v roku 1943 a tiež napísal správu a traja ďalší Židia. Čech Sigfried Lederer, ktorý ušiel v uniforme SS krátko pred Vrbom a Wetzlerom a opakovane riskoval život, aby varoval Židov v Terezíne, a slovenský Žid Arnošt Rosin a jeho poľský spoluväzeň Czeslaw Mordowicz, ktorí ušli koncom mája 1944 a pomohli doplniť Správu, ktorú pôvodne nadiktovali Vrba a Wetzler. A hoci pred koncom vojny najpohnutejší osud čakal na Poliaka Mordowicza, ktorý sa hrou osudu ešte v tom istom roku vrátil do nacistického tábora v Osvienčime, príbeh Rudolfa Vrbu sa stal predsa len jedinečným. Čiastočne preto, že ako jediný z vyššie spomínaných Židov žil po vojne na Západe, ale najmä preto, že začiatkom 60. rokov sa začal jeho konflikt s izraelskými Židmi, ktorý trval fakticky do konca jeho života (zomrel v roku 2006) a ktorý spôsobil, že Vrba bol nespravodlivo vytlačený na okraj a až v poslednom čase sa pomaly vracia na miesto, ktoré si zaslúži. Fascinujúcu správu o tomto paradoxe podáva kniha židovskej autorky Ruth Linnovej Escaping Auschwitz. A culture of Forgetting. Nech už to znie akokoľvek šokujúco, Izrael Vrbov a Wetzlerov čin systematicky ignoroval. Vrbove pamäti dlhé desaťročia nevyšli v hebrejčine, anglická verzia knihy nebola dostupná ani v špecializovaných obchodoch a o Vrbovi a Wetzlerovi, ak už to bolo nevyhnutné, sa hovorilo len anonymne, ako o „dvoch Slovákoch“ alebo „dvoch slovenských Židoch“. Aby bol paradox dokonaný, veľkú zásluhu mali na tom mnohí Židia zo strednej Európy, z Česka, Slovenska či Maďarska.
.kasztnerova dohoda s Eichmannom
Nebol to len akademický spor, išlo totiž o život. Doslova. Najmä počas vojny (vtedy sa to týkalo státisícov ľudí), ale aj po vojne. Ale k tomu sa dostaneme neskôr. Podstatou sporu je totiž niečo, čo sa stalo ešte počas vojny.
Vrba a Wetzler ušli z koncentračného tábora 7. apríla 1944, Správu nadiktovali v dňoch 25. až 28. apríla v Žiline a predstavitelia židovskej elity v Budapešti, ktorým bolo varovanie bezprostredne určené, sa o nej dozvedeli ešte koncom apríla, respektíve začiatkom mája roku 1944. Dôvod bol ten, že budapeštianski a bratislavkí Židia udržiavali nadštandardné kontakty a pravidelne sa navštevovali. Slovensko bolo krajinou, kde „konečné riešenie židovskej otázky“ prebiehalo skôr ako v Maďarsku, preto maďarskí Židia stáli o tento kontakt. Dr. Rezsö Kasztner, židovský novinár a právnik, pôvodom zo sedmohradskej Kluže v Rumunsku, bol v Bratislave aj koncom apríla 1944. Pri tejto príležitosti mu podľa svedectva po vojne Oskar Krasniansky, ktorý vtedy pracoval pre Oskara Neumanna, šéfa Židovskej rady na Slovensku, pripravil nemecký preklad Vrbovej a Wetzlerovej správy. Maďarskí Židia teda vedeli o genocíde Židov koncom apríla, v širšom poradnom kruhu najneskôr začiatkom mája. A práve tu sa začína osudná dráma. Pätnásteho mája sa totiž začalo vysídľovanie maďarských Židov z Maďarska a do 9. júla, keď ho admirál Horthy z viacerých, a tak trochu nejasných dôvodov zastavil, bolo vysídlených 437 000 maďarských Židov. Vrba s Wetzlerom ušli práve preto, že chceli o tábore Auschwitz informovať maďarských Židov ešte pred ich odsunom. Vrba na viacerých miestach až ostentatívne opakuje, že esesáci hovorili o „maďarských salámach“, čo mohlo mať jediné vysvetlenie.
Maďarskí Židia boli do Auschwitzu deportovaní vlakom, najmä po trase cez (vtedy maďarské) Košice a Prešov, v malej miere cez Považie. Ich odsun zabezpečoval Adolf Eichmann a dvesto príslušníkov SS. A hoci Kasztner a ďalší členovia budapeštianskej Židovskej rady poznali pravdu o koncentračných táboroch, stovky tisícov maďarských Židov sa ju nedozvedeli. Kasztner a ďalší sa totiž rozhodli staviť všetko na inú kartu: na vyjednávanie s Eichmannom. To prebiehalo už dlhšie a Kasztnerovou snahou bolo dosiahnuť oslobodenie milióna Židov za desaťtisíc vagónov tovaru a potravín. Pomer vyzeral z pohľadu Židov priaznivo, rátali pritom s pomocou Západu. Pre nacistov to však bola iba cynická hra. A Kasztner to najneskôr koncom apríla, po prečítaní Vrbovej a Wetzlerovej správy, musel vedieť. Kasztner napokon dosiahol záchranu 1 684 maďarských Židov. Boli medzi nimi najmä vybraní ortodoxní Židia, intelektuáli, umelci a multimilionári, ktorí to všetko nacistom zaplatili. Kasztner po prečítaní Vrbovej a Wetzlerovej správy ešte začiatkom mája 1944 stihol navštíviť rodnú Kluž v Sedmohradsku a miestenku na vlak zabezpečil 388 svojim príbuzným. Inými slovami, minimálne dva a pol týždňa, čo bol Kasztner informovaný o Auschwitzi, využil na to, aby zachránil svoju rodinu a židovskú elitu. Podobne sebecky ako on sa správali viacerí, Ruth Linnová uvádza o. i. aj príbeh Josepha Korbela, otca Madelaine Albrightovej. A práve to Vrba nikdy nedokázal odpustiť a svoje pamäti, ako mi povedala počas nedávnej návštevy Bratislavy jeho prvá žena Gerta, nazval I Can’t Forgive (Nemôžem odpustiť), pod čím nemyslel len na nacistov, ale aj na Kasztnera a jemu podobných.
.spor slečny Arendtovej
Bolo by sa na to azda aj zabudlo, nebyť súdneho procesu s Adolfom Eichmannom. Po vojne žil s falošnou idnetitou ako Ricardo Klement v Buenos Aires, v Argentíne, kde mal úspešnú králičiu farmu. Židovské tajné služby ho vypátrali, v rozpore s medzinárodným právom uniesli do Izraela a postavili pred súd, ktorý sa mal stať politickou udalosťou číslo jeden v novobudovanom Židovskom štáte. Súd prebiehal od apríla do augusta 1961, Eichmann bol odsúdený na trest smrti a v roku 1963 popravený. Bola to medzinárodná udalosť, ktorá pritiahla aj americko-nemeckú židovskú intelektuálku Hannah Arendtovú, ktorá z Jeruzalema napísala sériu reportáží pre týždenník New Yorker, ktoré neskôr vyšli knižne pod titulom Eichmann v Jeruzaleme. Arendtová kritizovala viaceré stránky tohto procesu a jednou z tém pre ňu bola aj premárnená šanca preskúmať spojitosť medzi fungovaním židovskej elity v čase vojny a nedostatkom opozície pri odsune Židov do koncentračných táborov, skrátka zodpovednosť Židov v orgánoch, ktoré vo väčšej alebo menšej miere kolaborovali s nacistami.
Arendtová mala reputáciu liberálnej Židovky z Manhattanu, ktorá navyše nepodporovala vznik štátu Izrael. Teraz, v čase budovania identity nového štátu, sa okrem toho odvážila kritizovať jeden z kamienkov tejto identity a spochybniť časť židovkej elity pochádzajúcu z Európy. Niektorí z nich, ako napríklad Rezsö Kasztner, mali v Židovskom štáte relatívne vysoké politické funkcie. Kasztner bol prominentným členom ľavicovej strany Mapai a hovorcom ministerstva dopravy a priemyslu.
Články a kniha Hannah Arendtovej vyvolali medzi sionistickými Židmi obrovskú vlnu kritiky. Profesor Jacob Talmon, rešpektovaný akademik z Oxfordu a Hebrejskej univerzity, okamžite Arendtovú napadol. V svojom článku v britskom Observeri napísal, že „nacisti postupne a systematicky zobrali Židom nielen silu na odpor, ale aj vôľu žiť,“ pričom väzni v Auschwitzi „neverili pravde, aj keď sa každý deň pozerali na dym z plynových komôr“. Židovské rady boli v tom celom „bezmocnými rukojemníkmi“.
Ak niekto musel reagovať, bol to Rudolf Vrba. Žil vtedy v Londýne a jeho príbeh bol stelesnením presného opaku toho, o čom písal Talmon. O týždeň neskôr, 22. septembra 1963, vyšiel v Observeri Vrbov článok, v ktorom ostro na Talmona zareagoval vetami, že „pošpinil pamiatku tých mŕtvych Židov, ktorí vo Varšave aj Auschwitzi vytvorili podzemné hnutie a spolu s nežidovskými väzňami bojovali proti nacistickej mašinérii.“ Vrba Talmonovi vyčítal aj nedostatočnú citlivosť pri argumentovaní s dôverčivosťou Židov odchádzajúcich do koncentračných táborov. Mysleli si totiž, že odchádzajú do pracovných táborov v nových rezerváciách niekde na východe a že sa tým môžu zachrániť pred prípadnými pogromami. A Talmonovu tichú obhajobu židovských rád, ktoré podľa neho nemohli nijako konať, ilustroval práve príbehom Dr. Kasztnera.
Vrba mal s Eichmannovým procesom vlastný problém: Nemohol totiž na procese svedčiť. Nepozvali ho. A to napriek tomu, že to bol práve on, kto chcel zachrániť maďarských Židov pred vyvraždením v Auschwitzi a zastaviť tak Eichmanna. Izraelská ambasáda v Londýne, ktorá Vrbovo svedectvo vypočula v rámci prípravy súdneho procesu, vec uzavrela s tým, že Vrba neprináša k téme nič nové. Na rozdiel od desiatok iných svedkov, ktorí Vrbovu a Wetzlerovu správu napríklad šírili, ako slovenský Žid Oskar Krasniansky.
.dohoda s diablom alebo politický realizmus?
Oficiálne izraelské dokumenty, inštitúcie ako Jad Vašem alebo Múzeum holokaustu sa systematicky a celé desaťročia, ako píše Ruth Linnová, snažili túto kontroverziu, ako aj mená odvážnych slovenských Židov vytlačiť na okraj. Izraelská Encyklopédia holokaustu z roku 1990 o Kasztnerovom sebectve informovala, ale urobila to neutrálnym jazykom a jeho správanie opísala spojením noblesse oblige (sic!). Mená Vrbu a Wetzlera pritom vyššie menované inštitúcie opomínali čo i len spomenúť. Prípadne – pri Vrbovi – jeho meno používali v pôvodnej židovskej podobe – Rosenberg. Pričom Vrba sám sa po vojne rozhodol používať meno, na ktoré mal po úteku z koncentračného tábora vystavené falošné doklady. Tento prístup pôsobí o to bizarnejšie, že Jad Vašem aj washingtonské Múzeum holokaustu zdôrazňovali hrdinstvo iných Židov, ktorí zďaleka nedosiahli to, čo Vrba s Wezlerom či Rosinom. Ruth Linnová v svojej knihe upozorňuje napríklad na Elie Wiesela a ďalších.
Vrbov problém bol jasný: nikdy sa netajil, že nie je sionista. V Izraeli podľa vlastných slov nedokázal žiť a po roku krajinu opustil. Po odchode z komunistického Československa žil v Británii a neskôr v Kanade. Odmietol tiež, ako sám povedal, „z holokaustu žiť“. Realizoval sa profesijne (a úspešne) ako neurológ a v odborných časopisoch publikujúci biochemik. Kasztner ho však nenechával na pokoji a využil každú príležitosť vyjadriť sa k ich spoluzodpovednosti. Nerobil to pritom z osobných dôvodov, Kasztner zomrel v marci 1957, keď ho zavraždil izraelský atentátnik. Bolo to krátko po tom, ako sa odvolal na ústavný súd v spore o jeho spoluzodpovednosť za židovské deportácie. Z kolaborácie s nacistami ho obvinil Malkiel Greenwald, maďarský Žid, ktorý na rozdiel od svojej rodiny holokaust prežil. Greenwald ho obvinil až zo štyroch vecí, že kolaboroval s nacistami, že pomohol nacistom maďarských Židov vyvržadiť, že z toho všetkého osobne profitoval a že nacistom pomáhal v súdnych procesoch po skončení druhej svetovej vojny. Proces sa okamžite premenil na politický a jeruzalemský sudca Benjamin Halevi mnohých svojím verdiktom prekvapil. Okrem iného tým, že vyhlásil, že Kasztner „predal svoju dušu diablovi“. Kritici síce začali upozorňovať, že podobný prístup môže viesť k posunutému dojmu, že Kasztner nesie „absolútnu zodpovednosť“ za vyvraždenie 400 000 maďarských Židov, čo jednoducho nie je pravda, napriek tomu proces už nebolo možné zastaviť. Kasztner rezignoval na svoj post vo vláde, a krátko na to pre odchod menšej koaličnej strany padla celá vláda. Dotklo sa ho to aj osobne, začal sa považovať za novodobého Dreyfussa, Kasztnerova žena upadla do depresií a dcéru napadli kameňmi. Kasztner sa však nevzdal a odvolal sa na najvyšší súd. Ten napokon rozhodol v pomere 4:1, že nižší súd „vážne pochybil“, Kasztnerovu pomoc nacistom počas tribunálov po druhej svetovej vojne však odsúdil aj ten. Rozsudku sa však už tento 51-ročný muž nedožil, keďže ho pred jeho domom v Tel Avive v marci 1957 zavraždili.
Otázka však zostala otvorená: Mohli židovské rady, ktoré rokovali s nacistami, dosiahnuť viac? Obhajcovia týchto rád, ako prominentný izraelský historik československého pôvodu Jehuda Bauer, tvrdia, že nie. Príkladom je podľa neho najúspešnejšie geto vo východnej Európe, ktoré bolo v poľskom meste Lodž. Na jeho čele stál Chaim Mordechaj Rumkowski a „svojim Židom“ vládol ako tyran. Geto premenil na dielne plné otrokov, ktorí zásobovali Nemcov všetkým, čo bolo treba. Keď nacisiti žiadali, aby naplnil vagóny Židmi, ktorí odchádzali do Auschwitzu, podarilo sa mu znížiť počty, ale dohodu vždy dodržal a vlaky naplnil. Výsledkom bolo, že ešte v júli 1944 žilo 68-tisíc z 250-tisíc tamojších Židov. Prežívali však ako regulárni otroci. A aj jeho obhajcovia tvrdia, že Rumkowski bol najbližší niečomu, čo možno nazvať vojnovým zločincom. Okrem krutosti bol skorumpovaný a preukázala sa mu pedofília. Vojnu však neprežil ani on, ani väčšina Židov v Lodži. Keď 30. augusta 1944 odchádzala do Auschwitzu jeho rodina, dobrovoľne nastúpil na vlak aj on. Keď Lodž dobyla Červená armáda, vojnu prežilo len 800 Židov. Otázka, tvrdia jeho apologetici, však znie inak: Keby bolo mesto oslobodené o pár mesiacov skôr a bolo by prežilo 68 000 Židov, považovali by sme Rumkowského napriek všetkému za hrdinu? O genocíde v Auschwitzi vedel rovnako ako Kasztner a rovnako ako on nepovedal nikomu, čo sa tam deje. Aby zachoval poriadok. A ukázalo sa, že tento jeho postup – napísal Jehuda Bauer – „mal logiku“.
.viac než poriadok
Existuje však niečo viac, ako je poriadok. A práve to stelesňuje odvážny príbeh Rudolfa Vrbu, ale nielen jeho. Napriek zákazu sa k informáciám z jeho Správy dostalo niekoľko Židov, napríklad Tivadar Soros, otec Georga Sorosa, či George Klein, dlhoročný člen výboru Nobelovej ceny. Patrili do malej skupiny Židov, ktorí sa pred deportáciami zachránili útekom a za svoj život bez preháňania vďačia Vrbovi a Wetzlerovi. No najmä, celý problém má aj morálnu rovinu: Mal niekto právo zatajiť Židom, že idú na popravisko? Čím možno takéto rozhodnutie ospravedlniť alebo pochopiť?
Málokto opísal moc informácií tak sugestívne ako Cecila Kleinová. Keď spolu s rodinou vystúpili v koncentračnom tábore, jej švagor a otec dvojročného dieťaťa Nathan dal jednému mužovi svoje hodinky a spýtal sa ho, čo sa tu deje. „Daj svoje dieťa staršej žene,“ povedal mu. „Dnes budeme splynovať deti, starcov a matky s deťmi.“ Cecilina matka to počula. Mina, matka malého Daniela a Cecilina sestra, nie. „Mina, daj mi Danka,“ povedala jej. „Dám ti na neho pozor.“ A tak im ten deň zachránila život. Kasztner a jemu podobní takúto šancu státisícom obyčajných a často chudobných Židov odmietli dať.
Netreba pritom zabúdať, že o niečo podobné sa usilovali aj iní, z Auschwitzu ušlo okolo 670 ľudí, ale väčšina bola pri pokuse o útek zavraždená. Výnimkou je Poliak Witold Pilecki, ktorý ušiel v roku 1943 a tiež napísal správu a traja ďalší Židia. Čech Sigfried Lederer, ktorý ušiel v uniforme SS krátko pred Vrbom a Wetzlerom a opakovane riskoval život, aby varoval Židov v Terezíne, a slovenský Žid Arnošt Rosin a jeho poľský spoluväzeň Czeslaw Mordowicz, ktorí ušli koncom mája 1944 a pomohli doplniť Správu, ktorú pôvodne nadiktovali Vrba a Wetzler. A hoci pred koncom vojny najpohnutejší osud čakal na Poliaka Mordowicza, ktorý sa hrou osudu ešte v tom istom roku vrátil do nacistického tábora v Osvienčime, príbeh Rudolfa Vrbu sa stal predsa len jedinečným. Čiastočne preto, že ako jediný z vyššie spomínaných Židov žil po vojne na Západe, ale najmä preto, že začiatkom 60. rokov sa začal jeho konflikt s izraelskými Židmi, ktorý trval fakticky do konca jeho života (zomrel v roku 2006) a ktorý spôsobil, že Vrba bol nespravodlivo vytlačený na okraj a až v poslednom čase sa pomaly vracia na miesto, ktoré si zaslúži. Fascinujúcu správu o tomto paradoxe podáva kniha židovskej autorky Ruth Linnovej Escaping Auschwitz. A culture of Forgetting. Nech už to znie akokoľvek šokujúco, Izrael Vrbov a Wetzlerov čin systematicky ignoroval. Vrbove pamäti dlhé desaťročia nevyšli v hebrejčine, anglická verzia knihy nebola dostupná ani v špecializovaných obchodoch a o Vrbovi a Wetzlerovi, ak už to bolo nevyhnutné, sa hovorilo len anonymne, ako o „dvoch Slovákoch“ alebo „dvoch slovenských Židoch“. Aby bol paradox dokonaný, veľkú zásluhu mali na tom mnohí Židia zo strednej Európy, z Česka, Slovenska či Maďarska.
.kasztnerova dohoda s Eichmannom
Nebol to len akademický spor, išlo totiž o život. Doslova. Najmä počas vojny (vtedy sa to týkalo státisícov ľudí), ale aj po vojne. Ale k tomu sa dostaneme neskôr. Podstatou sporu je totiž niečo, čo sa stalo ešte počas vojny.
Vrba a Wetzler ušli z koncentračného tábora 7. apríla 1944, Správu nadiktovali v dňoch 25. až 28. apríla v Žiline a predstavitelia židovskej elity v Budapešti, ktorým bolo varovanie bezprostredne určené, sa o nej dozvedeli ešte koncom apríla, respektíve začiatkom mája roku 1944. Dôvod bol ten, že budapeštianski a bratislavkí Židia udržiavali nadštandardné kontakty a pravidelne sa navštevovali. Slovensko bolo krajinou, kde „konečné riešenie židovskej otázky“ prebiehalo skôr ako v Maďarsku, preto maďarskí Židia stáli o tento kontakt. Dr. Rezsö Kasztner, židovský novinár a právnik, pôvodom zo sedmohradskej Kluže v Rumunsku, bol v Bratislave aj koncom apríla 1944. Pri tejto príležitosti mu podľa svedectva po vojne Oskar Krasniansky, ktorý vtedy pracoval pre Oskara Neumanna, šéfa Židovskej rady na Slovensku, pripravil nemecký preklad Vrbovej a Wetzlerovej správy. Maďarskí Židia teda vedeli o genocíde Židov koncom apríla, v širšom poradnom kruhu najneskôr začiatkom mája. A práve tu sa začína osudná dráma. Pätnásteho mája sa totiž začalo vysídľovanie maďarských Židov z Maďarska a do 9. júla, keď ho admirál Horthy z viacerých, a tak trochu nejasných dôvodov zastavil, bolo vysídlených 437 000 maďarských Židov. Vrba s Wetzlerom ušli práve preto, že chceli o tábore Auschwitz informovať maďarských Židov ešte pred ich odsunom. Vrba na viacerých miestach až ostentatívne opakuje, že esesáci hovorili o „maďarských salámach“, čo mohlo mať jediné vysvetlenie.
Maďarskí Židia boli do Auschwitzu deportovaní vlakom, najmä po trase cez (vtedy maďarské) Košice a Prešov, v malej miere cez Považie. Ich odsun zabezpečoval Adolf Eichmann a dvesto príslušníkov SS. A hoci Kasztner a ďalší členovia budapeštianskej Židovskej rady poznali pravdu o koncentračných táboroch, stovky tisícov maďarských Židov sa ju nedozvedeli. Kasztner a ďalší sa totiž rozhodli staviť všetko na inú kartu: na vyjednávanie s Eichmannom. To prebiehalo už dlhšie a Kasztnerovou snahou bolo dosiahnuť oslobodenie milióna Židov za desaťtisíc vagónov tovaru a potravín. Pomer vyzeral z pohľadu Židov priaznivo, rátali pritom s pomocou Západu. Pre nacistov to však bola iba cynická hra. A Kasztner to najneskôr koncom apríla, po prečítaní Vrbovej a Wetzlerovej správy, musel vedieť. Kasztner napokon dosiahol záchranu 1 684 maďarských Židov. Boli medzi nimi najmä vybraní ortodoxní Židia, intelektuáli, umelci a multimilionári, ktorí to všetko nacistom zaplatili. Kasztner po prečítaní Vrbovej a Wetzlerovej správy ešte začiatkom mája 1944 stihol navštíviť rodnú Kluž v Sedmohradsku a miestenku na vlak zabezpečil 388 svojim príbuzným. Inými slovami, minimálne dva a pol týždňa, čo bol Kasztner informovaný o Auschwitzi, využil na to, aby zachránil svoju rodinu a židovskú elitu. Podobne sebecky ako on sa správali viacerí, Ruth Linnová uvádza o. i. aj príbeh Josepha Korbela, otca Madelaine Albrightovej. A práve to Vrba nikdy nedokázal odpustiť a svoje pamäti, ako mi povedala počas nedávnej návštevy Bratislavy jeho prvá žena Gerta, nazval I Can’t Forgive (Nemôžem odpustiť), pod čím nemyslel len na nacistov, ale aj na Kasztnera a jemu podobných.
.spor slečny Arendtovej
Bolo by sa na to azda aj zabudlo, nebyť súdneho procesu s Adolfom Eichmannom. Po vojne žil s falošnou idnetitou ako Ricardo Klement v Buenos Aires, v Argentíne, kde mal úspešnú králičiu farmu. Židovské tajné služby ho vypátrali, v rozpore s medzinárodným právom uniesli do Izraela a postavili pred súd, ktorý sa mal stať politickou udalosťou číslo jeden v novobudovanom Židovskom štáte. Súd prebiehal od apríla do augusta 1961, Eichmann bol odsúdený na trest smrti a v roku 1963 popravený. Bola to medzinárodná udalosť, ktorá pritiahla aj americko-nemeckú židovskú intelektuálku Hannah Arendtovú, ktorá z Jeruzalema napísala sériu reportáží pre týždenník New Yorker, ktoré neskôr vyšli knižne pod titulom Eichmann v Jeruzaleme. Arendtová kritizovala viaceré stránky tohto procesu a jednou z tém pre ňu bola aj premárnená šanca preskúmať spojitosť medzi fungovaním židovskej elity v čase vojny a nedostatkom opozície pri odsune Židov do koncentračných táborov, skrátka zodpovednosť Židov v orgánoch, ktoré vo väčšej alebo menšej miere kolaborovali s nacistami.
Arendtová mala reputáciu liberálnej Židovky z Manhattanu, ktorá navyše nepodporovala vznik štátu Izrael. Teraz, v čase budovania identity nového štátu, sa okrem toho odvážila kritizovať jeden z kamienkov tejto identity a spochybniť časť židovkej elity pochádzajúcu z Európy. Niektorí z nich, ako napríklad Rezsö Kasztner, mali v Židovskom štáte relatívne vysoké politické funkcie. Kasztner bol prominentným členom ľavicovej strany Mapai a hovorcom ministerstva dopravy a priemyslu.
Články a kniha Hannah Arendtovej vyvolali medzi sionistickými Židmi obrovskú vlnu kritiky. Profesor Jacob Talmon, rešpektovaný akademik z Oxfordu a Hebrejskej univerzity, okamžite Arendtovú napadol. V svojom článku v britskom Observeri napísal, že „nacisti postupne a systematicky zobrali Židom nielen silu na odpor, ale aj vôľu žiť,“ pričom väzni v Auschwitzi „neverili pravde, aj keď sa každý deň pozerali na dym z plynových komôr“. Židovské rady boli v tom celom „bezmocnými rukojemníkmi“.
Ak niekto musel reagovať, bol to Rudolf Vrba. Žil vtedy v Londýne a jeho príbeh bol stelesnením presného opaku toho, o čom písal Talmon. O týždeň neskôr, 22. septembra 1963, vyšiel v Observeri Vrbov článok, v ktorom ostro na Talmona zareagoval vetami, že „pošpinil pamiatku tých mŕtvych Židov, ktorí vo Varšave aj Auschwitzi vytvorili podzemné hnutie a spolu s nežidovskými väzňami bojovali proti nacistickej mašinérii.“ Vrba Talmonovi vyčítal aj nedostatočnú citlivosť pri argumentovaní s dôverčivosťou Židov odchádzajúcich do koncentračných táborov. Mysleli si totiž, že odchádzajú do pracovných táborov v nových rezerváciách niekde na východe a že sa tým môžu zachrániť pred prípadnými pogromami. A Talmonovu tichú obhajobu židovských rád, ktoré podľa neho nemohli nijako konať, ilustroval práve príbehom Dr. Kasztnera.
Vrba mal s Eichmannovým procesom vlastný problém: Nemohol totiž na procese svedčiť. Nepozvali ho. A to napriek tomu, že to bol práve on, kto chcel zachrániť maďarských Židov pred vyvraždením v Auschwitzi a zastaviť tak Eichmanna. Izraelská ambasáda v Londýne, ktorá Vrbovo svedectvo vypočula v rámci prípravy súdneho procesu, vec uzavrela s tým, že Vrba neprináša k téme nič nové. Na rozdiel od desiatok iných svedkov, ktorí Vrbovu a Wetzlerovu správu napríklad šírili, ako slovenský Žid Oskar Krasniansky.
.dohoda s diablom alebo politický realizmus?
Oficiálne izraelské dokumenty, inštitúcie ako Jad Vašem alebo Múzeum holokaustu sa systematicky a celé desaťročia, ako píše Ruth Linnová, snažili túto kontroverziu, ako aj mená odvážnych slovenských Židov vytlačiť na okraj. Izraelská Encyklopédia holokaustu z roku 1990 o Kasztnerovom sebectve informovala, ale urobila to neutrálnym jazykom a jeho správanie opísala spojením noblesse oblige (sic!). Mená Vrbu a Wetzlera pritom vyššie menované inštitúcie opomínali čo i len spomenúť. Prípadne – pri Vrbovi – jeho meno používali v pôvodnej židovskej podobe – Rosenberg. Pričom Vrba sám sa po vojne rozhodol používať meno, na ktoré mal po úteku z koncentračného tábora vystavené falošné doklady. Tento prístup pôsobí o to bizarnejšie, že Jad Vašem aj washingtonské Múzeum holokaustu zdôrazňovali hrdinstvo iných Židov, ktorí zďaleka nedosiahli to, čo Vrba s Wezlerom či Rosinom. Ruth Linnová v svojej knihe upozorňuje napríklad na Elie Wiesela a ďalších.
Vrbov problém bol jasný: nikdy sa netajil, že nie je sionista. V Izraeli podľa vlastných slov nedokázal žiť a po roku krajinu opustil. Po odchode z komunistického Československa žil v Británii a neskôr v Kanade. Odmietol tiež, ako sám povedal, „z holokaustu žiť“. Realizoval sa profesijne (a úspešne) ako neurológ a v odborných časopisoch publikujúci biochemik. Kasztner ho však nenechával na pokoji a využil každú príležitosť vyjadriť sa k ich spoluzodpovednosti. Nerobil to pritom z osobných dôvodov, Kasztner zomrel v marci 1957, keď ho zavraždil izraelský atentátnik. Bolo to krátko po tom, ako sa odvolal na ústavný súd v spore o jeho spoluzodpovednosť za židovské deportácie. Z kolaborácie s nacistami ho obvinil Malkiel Greenwald, maďarský Žid, ktorý na rozdiel od svojej rodiny holokaust prežil. Greenwald ho obvinil až zo štyroch vecí, že kolaboroval s nacistami, že pomohol nacistom maďarských Židov vyvržadiť, že z toho všetkého osobne profitoval a že nacistom pomáhal v súdnych procesoch po skončení druhej svetovej vojny. Proces sa okamžite premenil na politický a jeruzalemský sudca Benjamin Halevi mnohých svojím verdiktom prekvapil. Okrem iného tým, že vyhlásil, že Kasztner „predal svoju dušu diablovi“. Kritici síce začali upozorňovať, že podobný prístup môže viesť k posunutému dojmu, že Kasztner nesie „absolútnu zodpovednosť“ za vyvraždenie 400 000 maďarských Židov, čo jednoducho nie je pravda, napriek tomu proces už nebolo možné zastaviť. Kasztner rezignoval na svoj post vo vláde, a krátko na to pre odchod menšej koaličnej strany padla celá vláda. Dotklo sa ho to aj osobne, začal sa považovať za novodobého Dreyfussa, Kasztnerova žena upadla do depresií a dcéru napadli kameňmi. Kasztner sa však nevzdal a odvolal sa na najvyšší súd. Ten napokon rozhodol v pomere 4:1, že nižší súd „vážne pochybil“, Kasztnerovu pomoc nacistom počas tribunálov po druhej svetovej vojne však odsúdil aj ten. Rozsudku sa však už tento 51-ročný muž nedožil, keďže ho pred jeho domom v Tel Avive v marci 1957 zavraždili.
Otázka však zostala otvorená: Mohli židovské rady, ktoré rokovali s nacistami, dosiahnuť viac? Obhajcovia týchto rád, ako prominentný izraelský historik československého pôvodu Jehuda Bauer, tvrdia, že nie. Príkladom je podľa neho najúspešnejšie geto vo východnej Európe, ktoré bolo v poľskom meste Lodž. Na jeho čele stál Chaim Mordechaj Rumkowski a „svojim Židom“ vládol ako tyran. Geto premenil na dielne plné otrokov, ktorí zásobovali Nemcov všetkým, čo bolo treba. Keď nacisiti žiadali, aby naplnil vagóny Židmi, ktorí odchádzali do Auschwitzu, podarilo sa mu znížiť počty, ale dohodu vždy dodržal a vlaky naplnil. Výsledkom bolo, že ešte v júli 1944 žilo 68-tisíc z 250-tisíc tamojších Židov. Prežívali však ako regulárni otroci. A aj jeho obhajcovia tvrdia, že Rumkowski bol najbližší niečomu, čo možno nazvať vojnovým zločincom. Okrem krutosti bol skorumpovaný a preukázala sa mu pedofília. Vojnu však neprežil ani on, ani väčšina Židov v Lodži. Keď 30. augusta 1944 odchádzala do Auschwitzu jeho rodina, dobrovoľne nastúpil na vlak aj on. Keď Lodž dobyla Červená armáda, vojnu prežilo len 800 Židov. Otázka, tvrdia jeho apologetici, však znie inak: Keby bolo mesto oslobodené o pár mesiacov skôr a bolo by prežilo 68 000 Židov, považovali by sme Rumkowského napriek všetkému za hrdinu? O genocíde v Auschwitzi vedel rovnako ako Kasztner a rovnako ako on nepovedal nikomu, čo sa tam deje. Aby zachoval poriadok. A ukázalo sa, že tento jeho postup – napísal Jehuda Bauer – „mal logiku“.
.viac než poriadok
Existuje však niečo viac, ako je poriadok. A práve to stelesňuje odvážny príbeh Rudolfa Vrbu, ale nielen jeho. Napriek zákazu sa k informáciám z jeho Správy dostalo niekoľko Židov, napríklad Tivadar Soros, otec Georga Sorosa, či George Klein, dlhoročný člen výboru Nobelovej ceny. Patrili do malej skupiny Židov, ktorí sa pred deportáciami zachránili útekom a za svoj život bez preháňania vďačia Vrbovi a Wetzlerovi. No najmä, celý problém má aj morálnu rovinu: Mal niekto právo zatajiť Židom, že idú na popravisko? Čím možno takéto rozhodnutie ospravedlniť alebo pochopiť?
Málokto opísal moc informácií tak sugestívne ako Cecila Kleinová. Keď spolu s rodinou vystúpili v koncentračnom tábore, jej švagor a otec dvojročného dieťaťa Nathan dal jednému mužovi svoje hodinky a spýtal sa ho, čo sa tu deje. „Daj svoje dieťa staršej žene,“ povedal mu. „Dnes budeme splynovať deti, starcov a matky s deťmi.“ Cecilina matka to počula. Mina, matka malého Daniela a Cecilina sestra, nie. „Mina, daj mi Danka,“ povedala jej. „Dám ti na neho pozor.“ A tak im ten deň zachránila život. Kasztner a jemu podobní takúto šancu státisícom obyčajných a často chudobných Židov odmietli dať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.