Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu pokladám za celkom absurdné. V čom malo spočívať porušenie zákona? Že v piatich prípadoch spomenul redaktor minulosť ocenených? Pri Ondrejovi Šedivom, držiteľovi Kríža Milana Rastislava Šefánika tretej triedy za záchranu ľudských životov to, že ide o bývalého plukovníka pohraničnej stráže, „ktorá má z čias totality na svedomí viacero smrteľných prípadov“? U prezidenta Kazašskej republiky Nur Sultana Nazabajeva zase to, že spomenul jeho označenie za diktátora? Pri Tiborovi Bártfayovi, že je autorom súsošia Klementa Gottwalda, u herečky Evy Kristínovej, že pravidelne vystupuje na akciách extrémistov, u Jozefa Boba zase, že ide o autora historikmi spochybňovaných diel, čím mal na mysli jeho televízny normalizačný seriál Povstalecká história? Alebo to, že sa zmienil aj o pozornosti, ktorú vzbudilo vyznamenanie Rudofa Schustera pre Jána Slotu?
Rada argumentovala tým, že príspevok porušil „objektívnosť a nestrannosť“ a podmienku „oddeľovať názory a komentáre od informácií spravodajského charakteru“. Pomenovať vecné fakty však znamená informovať, a nie komentovať. To je hádam jasné aj členom Rady pre vysielanie a retransmisiu. Je napokon v záujme poslucháča vedieť, koho prezident oceňuje. Samozrejme, upozorňuje nielen na oceňovaných, ale aj na prezidentove hodnotové preferencie. Ja viem, pripomínať minulosť členom KSČ, príslušníkom a spolupracovníkom ŠtB, umelcom, velebiacim extrémizmus a minulý režim sa pokladá pomaly za väčšie spoločenske faux pas, netaktnosť či prehrešok voči spoločenským pravidlám správania ako samotná minulosť – tak ďaleko sme to dopracovali.
Svojím rozhodnutím sa Rada prihlásila k princípu vynechávania nepohodlných faktov z verejnej pamäti. Jednoducho povedané, rozhodla sa pamäť cenzurovať. Je to nezmyslený nápad, lebo tým na seba len upozornila. Vypovedá totiž väčšmi o nej samotnej ako o ocenených. Ale aspoň sme sa dozvedeli, čo chce zamlčať – že je niekto diktátor, recituje extrémistom, stavia pomníky totalitnému režimu, strieľa do svojich občanov, glorifikuje minulosť normalizačného prezidenta. To je jedna strana mince. Na druhej je výrok írskeho filozofa a estetika Edmunda Burkea: Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí jediné – aby slušní ľudia nerobili nič. Neurobiť nič znamená v tomto prípade stratiť pamäť a s ňou orientáciu. A sme doma.
Rada argumentovala tým, že príspevok porušil „objektívnosť a nestrannosť“ a podmienku „oddeľovať názory a komentáre od informácií spravodajského charakteru“. Pomenovať vecné fakty však znamená informovať, a nie komentovať. To je hádam jasné aj členom Rady pre vysielanie a retransmisiu. Je napokon v záujme poslucháča vedieť, koho prezident oceňuje. Samozrejme, upozorňuje nielen na oceňovaných, ale aj na prezidentove hodnotové preferencie. Ja viem, pripomínať minulosť členom KSČ, príslušníkom a spolupracovníkom ŠtB, umelcom, velebiacim extrémizmus a minulý režim sa pokladá pomaly za väčšie spoločenske faux pas, netaktnosť či prehrešok voči spoločenským pravidlám správania ako samotná minulosť – tak ďaleko sme to dopracovali.
Svojím rozhodnutím sa Rada prihlásila k princípu vynechávania nepohodlných faktov z verejnej pamäti. Jednoducho povedané, rozhodla sa pamäť cenzurovať. Je to nezmyslený nápad, lebo tým na seba len upozornila. Vypovedá totiž väčšmi o nej samotnej ako o ocenených. Ale aspoň sme sa dozvedeli, čo chce zamlčať – že je niekto diktátor, recituje extrémistom, stavia pomníky totalitnému režimu, strieľa do svojich občanov, glorifikuje minulosť normalizačného prezidenta. To je jedna strana mince. Na druhej je výrok írskeho filozofa a estetika Edmunda Burkea: Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí jediné – aby slušní ľudia nerobili nič. Neurobiť nič znamená v tomto prípade stratiť pamäť a s ňou orientáciu. A sme doma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.