Pohľad Fedora Gála

Bolo to iba deň nato, ako som sa vrátil z pochodu po trase úteku Vrbu s Wetzlerom z Osvienčimu. Viem s pravdepodobnosťou, ktorá sa blíži istote, že tie mená takmer nikomu nič nehovoria. Zhodou okolností mi v ten istý deň zavolal z Ostravy kamarát – psychológ. Užasnutý mi rozprával o svojom poslednom zážitku – o klientovi s depresiou, získanou prenosom traumy príbuzného – bývalého príslušníka PTP. Že neviete, čo je PTP? Málokto vie. Švandrlíkovu knihu a film o „čiernych barónoch“ ste považovali iba za vydarený a veselý triler? Nuž hej, veď aj všeznalec Google uvádza iba niekoľko viet. Šlo o pomocné technické prápory. Presnejšie o tábory nútených prác, o vojakov s lopatami, jednotky, do ktorých minimálne na tri roky rukovali v časoch komunizmu  deti takzvaných nepriateľov socializmu.
Už roky bezmocne sledujem potrebu Ivana Mačuru, jedného zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu v Nitre (tú si hádam ešte pamätáte) menovite pripomínať v rôznych diskusných fórach zločiny komunistov, nad ktorými sa zavrela voda. Neviem ani, čo s nekonečným príbehom, známym pod názvom Kauza Cervanová a s kopou ďalších, ktoré vytesňujeme z pamäti. A o holokauste a vojnovej slovenskej republike s Tisom na čele radšej pomlčím. Pomlčím aj o preukázanom fakte prenosu tráum jeho obetí na druhú a tretiu generáciu, pretože je to vo vlastnej veci a už naozaj nemám chuť čítať anonymné výlevy nejakých magorov.
Iné ma štve. Netrpeli tí naši prarodičia a rodičia zbytočne?! Nezopakujú si naše vnúčatá a pravnúčatá peripetie ich životov znova?! Veď sa len započúvajte do tých Ficových, Čarnogurského či Kotlebových rečí! Mrknite hen za hranice na Ukrajinu. Zamyslite sa nad Putinovou politikou! Všimnite si verejný diškurz nabitý antiamerikanizmom, vyprázdnenosťou, jalovým národovectvom, závisťou a rozmanitými averziami proti tým a tamtým!
Utešujem sa takto: Staviame minulosti pomníky vlastnými telami a vlastnými príbehmi. Áno, vlastnými telami a vlastnými príbehmi! Nevadí, že sú iba z malej časti heroické a zväčša absurdne tragické až tragikomické. Podstupujeme Sizyfov zápas bez konca. Normálka život. Aspoň takto nejako som odpísal Petrovi Gettingovi, keď si zanariekal nad svojím márnym  burcovaním verejnej mienky, ktorá nevšímavo necháva bujnieť adoráciu našej vlastnej biedy, napríklad v Bytči, kde je Tisov svätostánok alebo na internete, kde sú hnusné náckovské stránky aj s gramatickými chybami (predbežne bez videí so stínaním hláv).