lipták v svojej eseji písal o vojenskej, štátnej a politickej tradícii. Povstanie z roku 1944 bolo podstatnou a dôležitou účasťou Slovenska na druhej svetovej vojne na strane Spojencov. Povstalci na Slovensku viazali okolo 50 000 nacistických vojakov vrátane brigády Dirlewanger, ktorá sa krátko predtým preslávila zvieracou krutosťou vo Varšave. Vojenskou tradíciou Povstania bola pre Liptáka schopnosť bojovať proti nacistickej presile, štátnou tradíciou je naše prihlásenie sa k demokratickým štátom a ideálom a politickou integrujúci moment, keď v povstaní bojovali vedľa seba katolíci aj evanjelici, komunisti aj demokrati, povstalci a partizáni z východu aj zo západu, Slovenska aj Európy.
Keď už som sa opovážil použiť Liptákov titulok, patrí sa dodať, ako vyzerajú tri tradície Povstania dnes. Nie tie Liptákove, na tých sa nič nezmenilo. Všimnem si tri iné tradície, ktoré ešte treba budovať.
Na Slovensku nemáme štátny sviatok s politickým obsahom, ktorý dokáže integrovať celé politické spektrum. Vznik Československa v roku 1918, napriek nespornému historickému významu, sa ním z logických dôvodov stať nemôže. Najbližšie k tomu majú Povstanie z roku 1944 a November 1989. Jednému aj druhému v tom – na rozdiel od roku 1918 ‒ pomáha čas. Povstanie dnes integruje ľavicu aj pravicu, bývalých antikomunistov aj bývalých komunistov, proatlanticky aj prorusky orientovaných Slovákov. A je to dobre. O to viac je škoda, že s výnimkou politikov SDKÚ chýbali tento rok v Banskej Bystrici politici ďalších pravicových strán. Politickú tradíciu Povstania teda musí budovať každá nová politická generácia nanovo, len ona môže udržať jeho integrujúci význam.
Po druhé, pre kultivovanie štátnej tradície Povstania nestačí, že na výročných oslavách reční prezident a premiér. Je to nevyhnutná podmienka, ale je to málo. Najmä ak ľudia na oslavách nenosia symbolické štátne trikolóry, prídu športovo oblečení a popíjajú čapované pivo z plastu. Rovnaký plebejský duch vládne dedinským oslavám ako štátnemu sviatku. Najtrápnejším momentom tento rok v Banskej Bystrici bolo, keď časť prítomných nosila ruskú stužku svätého Juraja. Nijako mi neprekáža, že ju nosili prítomní Rusi, dokonca by mi neprekážalo, keby ju nosili proruskí Slováci vedľa slovenskej trikolóry. Ale nosiť iba ruskú stužku je trápne. Povstanie predsa nebolo ruskou akciou na našom území, nebolo ani akciou československej exilovej vlády v Londýne. Bol to prejav slovenského vlastenectva, pri ktorom zdola vznikli pôvodné slovenské orgány. Tak ako v roku 1918 v Martine alebo 1989 v Bratislave. Nosiť pritom (výlučne) trikolóru alebo symbol iného štátu nie je dôstojné, ani vhodné. Takisto, ako nie je prejavom zrelosti pískať počas prejavu prezidenta Kisku alebo predniesť plochý stranícky prejav, ako to urobil predseda parlamentu Paška.
A napokon je tu príspevok intelektuálny. Sedemdesiate výročie ponúklo obzvlášť rozporuplný dojem. RTVS predviedla svoj najlepší výkon od roku 1993, snažilo sa divadlo, filmári, ale akademická sféra zspala. Nevznikla žiadna významnejšia historiografická publikácia, nebol napísaný žiadny ambicióznejší román. A hoci treba oceniť Michala Havrana ml. za pokus o jedinú polemickú diskusiu o Povstaní v diskusnej relácii Večera s Havranom, moderátor Havran, ale aj riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev v nej lajdácky zlyhali. Ani jeden z nich totiž nedokázal adekvátne a presvedčivo reagovať na ahistorizujúce a povrchné tvrdenia Martina Lacka. Havranova ironickosť aj Mičevov pátos to len zvýraznili.
Lacko sa mýli, keď tvrdí, že Povstanie bolo zbytočné, pretože neskrátilo vojnu. Mýli sa preto, že jeho tvrdenie je rovnako hypotetické, ako presne opačné tvrdenie, a zbytočnosť Povstania nijako nepotvrdzuje. Rovnako ako význam Sviečkovej demonštrácie nijako neznižuje to, že komunizmus na Slovensku nepadol skôr. A to, aké dôsledky mala pasivita v roku 1944 pre spojenca Hitlera v strednej Európe, poznáme z Maďarska. Maďarskí vojaci bojovali do konca vojny, ale na druhej strane, a samotná vojna s jej vraždením a obeťami Maďarsko neobišla.
Ak teda existuje nejaké poučenie z roku 2014, je to menej povrchnosti, lajdáctva a ignoracie. Obete Povstania, ako to jedinečne pripomína Jankovičova socha v centre bystrického pamätníka, si podobný prístup nezaslúžia.
Keď už som sa opovážil použiť Liptákov titulok, patrí sa dodať, ako vyzerajú tri tradície Povstania dnes. Nie tie Liptákove, na tých sa nič nezmenilo. Všimnem si tri iné tradície, ktoré ešte treba budovať.
Na Slovensku nemáme štátny sviatok s politickým obsahom, ktorý dokáže integrovať celé politické spektrum. Vznik Československa v roku 1918, napriek nespornému historickému významu, sa ním z logických dôvodov stať nemôže. Najbližšie k tomu majú Povstanie z roku 1944 a November 1989. Jednému aj druhému v tom – na rozdiel od roku 1918 ‒ pomáha čas. Povstanie dnes integruje ľavicu aj pravicu, bývalých antikomunistov aj bývalých komunistov, proatlanticky aj prorusky orientovaných Slovákov. A je to dobre. O to viac je škoda, že s výnimkou politikov SDKÚ chýbali tento rok v Banskej Bystrici politici ďalších pravicových strán. Politickú tradíciu Povstania teda musí budovať každá nová politická generácia nanovo, len ona môže udržať jeho integrujúci význam.
Po druhé, pre kultivovanie štátnej tradície Povstania nestačí, že na výročných oslavách reční prezident a premiér. Je to nevyhnutná podmienka, ale je to málo. Najmä ak ľudia na oslavách nenosia symbolické štátne trikolóry, prídu športovo oblečení a popíjajú čapované pivo z plastu. Rovnaký plebejský duch vládne dedinským oslavám ako štátnemu sviatku. Najtrápnejším momentom tento rok v Banskej Bystrici bolo, keď časť prítomných nosila ruskú stužku svätého Juraja. Nijako mi neprekáža, že ju nosili prítomní Rusi, dokonca by mi neprekážalo, keby ju nosili proruskí Slováci vedľa slovenskej trikolóry. Ale nosiť iba ruskú stužku je trápne. Povstanie predsa nebolo ruskou akciou na našom území, nebolo ani akciou československej exilovej vlády v Londýne. Bol to prejav slovenského vlastenectva, pri ktorom zdola vznikli pôvodné slovenské orgány. Tak ako v roku 1918 v Martine alebo 1989 v Bratislave. Nosiť pritom (výlučne) trikolóru alebo symbol iného štátu nie je dôstojné, ani vhodné. Takisto, ako nie je prejavom zrelosti pískať počas prejavu prezidenta Kisku alebo predniesť plochý stranícky prejav, ako to urobil predseda parlamentu Paška.
A napokon je tu príspevok intelektuálny. Sedemdesiate výročie ponúklo obzvlášť rozporuplný dojem. RTVS predviedla svoj najlepší výkon od roku 1993, snažilo sa divadlo, filmári, ale akademická sféra zspala. Nevznikla žiadna významnejšia historiografická publikácia, nebol napísaný žiadny ambicióznejší román. A hoci treba oceniť Michala Havrana ml. za pokus o jedinú polemickú diskusiu o Povstaní v diskusnej relácii Večera s Havranom, moderátor Havran, ale aj riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev v nej lajdácky zlyhali. Ani jeden z nich totiž nedokázal adekvátne a presvedčivo reagovať na ahistorizujúce a povrchné tvrdenia Martina Lacka. Havranova ironickosť aj Mičevov pátos to len zvýraznili.
Lacko sa mýli, keď tvrdí, že Povstanie bolo zbytočné, pretože neskrátilo vojnu. Mýli sa preto, že jeho tvrdenie je rovnako hypotetické, ako presne opačné tvrdenie, a zbytočnosť Povstania nijako nepotvrdzuje. Rovnako ako význam Sviečkovej demonštrácie nijako neznižuje to, že komunizmus na Slovensku nepadol skôr. A to, aké dôsledky mala pasivita v roku 1944 pre spojenca Hitlera v strednej Európe, poznáme z Maďarska. Maďarskí vojaci bojovali do konca vojny, ale na druhej strane, a samotná vojna s jej vraždením a obeťami Maďarsko neobišla.
Ak teda existuje nejaké poučenie z roku 2014, je to menej povrchnosti, lajdáctva a ignoracie. Obete Povstania, ako to jedinečne pripomína Jankovičova socha v centre bystrického pamätníka, si podobný prístup nezaslúžia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.