Najprv sa ozvú mäkké elektronické zvuky (úplne prvé tóny pripomínajú fujaru), po pár sekundách sa pridávajú ľahké, hojdavé (elektronické) bicie a vzápätí zaznieva jednoduchá, príjemná melódia. „Poď so mnou von, stretni ma tam, kde stojí dom, čo rada mám,” spieva Monika tým najobyčajnejším, najneafektovanejším hlasom, aký si viete predstaviť. „Teším sa naň, je tichý deň, zoberiem mušt a už idem.” Tak nejako sa začína pieseň Prázdniny, ktorá otvára rovnomenný album Monikinho kina.
Kto je vlastne Monikino kino? Už pred vydaním albumu sme počuli nejaké piesne na webe, videli sme klip k piesni Kancelář. Bolo to zaujímavé, originálne, neopočúvané.
„Bývala som v centre Martina vedľa Živeny,” hovorí mi Monika Midriaková na dvore jednej z bratislavských kaviarní. „Od prvej triedy som chodila aj do ZUŠ-ky na klavír a zároveň som chodila na tanečnú. Tancovala som až do pätnástich rokov. Všetko možné. Súčasný tanec, disko. Tancovali sme napríklad show dance. Bolo to srandovné. Chodili sme na súťaže, dokonca sme sa stali majstrami sveta,” vraví Monika so smiechom (usmieva sa stále, smeje sa často). „Pohyb je dodnes pre mňa najprirodzenejšie médium, ktorého prostredníctvom sa vyjadrujem. V tom som najviac ja. Aj naša hudba z toho vychádza – je spojená s pohybom a s kinom, čo je vlastne tiež pohyb: rozpohybované obrázky.”
K hudbe sa Monika vrátila až na FAMU, kde pred štyrmi rokmi začala študovať strih. Spolužiaci jej ukázali, ako používať hudobné programy na počítači a hlavne sa zoznámila s Petrom Marekom, pedagógom na FAMU a členom skupiny Midi lidi. „Peťo používal ten istý program ako ja, vtedy sme sa už bližšie kamarátili, potom sme spolu začali chodiť a popri tom mi ukazoval, čo sa ako ovláda. Bol to taký domáci workshop a počas neho sme urobili prvú pesničku. A uvedomili sme si, že si v tom veľmi dobre rozumieme.” Tak vzniklo Monikino kino. „Vždy ma viac zaujímala hudba, ktorej akoby niečo chýbalo a musela som si to sama dotvárať, než hudba, v ktorej je všetko. Doteraz to tak mám.”
Táto jednoduchosť je počuteľná vo všetkých piesňach albumu Prázdniny, ktorý vyšiel v posledný deň letných prázdnin. Je príjemné počúvať piesne, ktoré sa do vašich uší netlačia. Len znejú a lákajú vás. Zvuková krajina, v ktorej Monikino kino stojí, je v čomsi podobná Petrovej kapele Midi lidi: napríklad mäkko znejúcou elektronikou, čistými melódiami alebo neuvravenými, jednoducho sa rýmujúcimi textami. Tie, mimochodom, píše Petr a ich prosté, zbytočným poetizmom nezaťažené rýmy sú možno aj dôsledkom zdravého odstupu od slovenského jazyka. V každom prípade idú výborne dokopy s Monikinou hudbou a s jej prirodzeným spevom. „Ja nemám básnické črevo. Nedokážem tak pracovať so slovami. Ale snažím sa o to,” hovorí Monika. „Ja vytváram základné nápady, štruktúru, Petr zloží text, a potom sa hádame o nejakých drobnostiach, ale väčšinou si nakoniec výborne porozumieme.”
Zo začiatku sa Monika snažila vyhnúť označeniu „pop”. Zdalo sa jej, že to, čo s Petrom vytvárajú je „príliš náhodné”. Dnes si však uvedomuje, že sú určité pravidlá, vďaka ktorým hudba funguje a dotýka sa ľudí. Preto sa už s označeniami netrápi. Zaradiť Monikino kino do akejkoľvej žánrovej škatuľky však nie je jednoduché. Na jednej strane sú to skutočne „len” veľmi jednoduché pesničky s ľahko zrozumiteľnými textami, podložené príjemnou elektronikou. Na druhej strane je to však všetko oveľa zvláštnejšie: Monika (ale aj Petr či producent Ondřej Ježek) spieva takmer ako keby rozprávala (niekedy skutočne rozpráva), melodické motívy jej piesní sú síce jednoduché, ale v žiadnom prípade nie triviálne. Tie piesne majú mimoriadnu atmosféru, sú šikovne skomponované. Podobne ako napríklad skupina The xx, ani Monika s Petrom nemusia hrať rýchlo a hlasno, aby zneli pravdivo a zasahovali hlboko.
To, čo je na tom všetkom najzvláštnejšie a najzaujímavejšie, mi povedala Monika, keď sme sa rozprávali o hudbe, ktorú rada počúva. Spomenula FKA Twigs, no hovorila, že sa obáva temnoty, ktorú v jej hudbe cíti. Chýba jej v tom katarzia. „Vo všetkých veciach, čo robím, sa snažím, aby v nich bola nádej. Jasná nádej,” hovorí Monika a počúvajúc jej Prázdniny vieme presne, čo má na mysli. „V živote je tak veľa blbých vecí, tak prečo ich ešte ukazovať vo filme alebo o nich spievať piesne. Načo by to bolo, keby v tom nebola možnosť nádeje?”
Debut Monikinho kina má zmysel. Je v ňom veľa nádeje. Vlna slovenských pesničkárok pokračuje.
Monikino kino: Prázdniny Slnko Records, 2014.
Kto je vlastne Monikino kino? Už pred vydaním albumu sme počuli nejaké piesne na webe, videli sme klip k piesni Kancelář. Bolo to zaujímavé, originálne, neopočúvané.
„Bývala som v centre Martina vedľa Živeny,” hovorí mi Monika Midriaková na dvore jednej z bratislavských kaviarní. „Od prvej triedy som chodila aj do ZUŠ-ky na klavír a zároveň som chodila na tanečnú. Tancovala som až do pätnástich rokov. Všetko možné. Súčasný tanec, disko. Tancovali sme napríklad show dance. Bolo to srandovné. Chodili sme na súťaže, dokonca sme sa stali majstrami sveta,” vraví Monika so smiechom (usmieva sa stále, smeje sa často). „Pohyb je dodnes pre mňa najprirodzenejšie médium, ktorého prostredníctvom sa vyjadrujem. V tom som najviac ja. Aj naša hudba z toho vychádza – je spojená s pohybom a s kinom, čo je vlastne tiež pohyb: rozpohybované obrázky.”
K hudbe sa Monika vrátila až na FAMU, kde pred štyrmi rokmi začala študovať strih. Spolužiaci jej ukázali, ako používať hudobné programy na počítači a hlavne sa zoznámila s Petrom Marekom, pedagógom na FAMU a členom skupiny Midi lidi. „Peťo používal ten istý program ako ja, vtedy sme sa už bližšie kamarátili, potom sme spolu začali chodiť a popri tom mi ukazoval, čo sa ako ovláda. Bol to taký domáci workshop a počas neho sme urobili prvú pesničku. A uvedomili sme si, že si v tom veľmi dobre rozumieme.” Tak vzniklo Monikino kino. „Vždy ma viac zaujímala hudba, ktorej akoby niečo chýbalo a musela som si to sama dotvárať, než hudba, v ktorej je všetko. Doteraz to tak mám.”
Táto jednoduchosť je počuteľná vo všetkých piesňach albumu Prázdniny, ktorý vyšiel v posledný deň letných prázdnin. Je príjemné počúvať piesne, ktoré sa do vašich uší netlačia. Len znejú a lákajú vás. Zvuková krajina, v ktorej Monikino kino stojí, je v čomsi podobná Petrovej kapele Midi lidi: napríklad mäkko znejúcou elektronikou, čistými melódiami alebo neuvravenými, jednoducho sa rýmujúcimi textami. Tie, mimochodom, píše Petr a ich prosté, zbytočným poetizmom nezaťažené rýmy sú možno aj dôsledkom zdravého odstupu od slovenského jazyka. V každom prípade idú výborne dokopy s Monikinou hudbou a s jej prirodzeným spevom. „Ja nemám básnické črevo. Nedokážem tak pracovať so slovami. Ale snažím sa o to,” hovorí Monika. „Ja vytváram základné nápady, štruktúru, Petr zloží text, a potom sa hádame o nejakých drobnostiach, ale väčšinou si nakoniec výborne porozumieme.”
Zo začiatku sa Monika snažila vyhnúť označeniu „pop”. Zdalo sa jej, že to, čo s Petrom vytvárajú je „príliš náhodné”. Dnes si však uvedomuje, že sú určité pravidlá, vďaka ktorým hudba funguje a dotýka sa ľudí. Preto sa už s označeniami netrápi. Zaradiť Monikino kino do akejkoľvej žánrovej škatuľky však nie je jednoduché. Na jednej strane sú to skutočne „len” veľmi jednoduché pesničky s ľahko zrozumiteľnými textami, podložené príjemnou elektronikou. Na druhej strane je to však všetko oveľa zvláštnejšie: Monika (ale aj Petr či producent Ondřej Ježek) spieva takmer ako keby rozprávala (niekedy skutočne rozpráva), melodické motívy jej piesní sú síce jednoduché, ale v žiadnom prípade nie triviálne. Tie piesne majú mimoriadnu atmosféru, sú šikovne skomponované. Podobne ako napríklad skupina The xx, ani Monika s Petrom nemusia hrať rýchlo a hlasno, aby zneli pravdivo a zasahovali hlboko.
To, čo je na tom všetkom najzvláštnejšie a najzaujímavejšie, mi povedala Monika, keď sme sa rozprávali o hudbe, ktorú rada počúva. Spomenula FKA Twigs, no hovorila, že sa obáva temnoty, ktorú v jej hudbe cíti. Chýba jej v tom katarzia. „Vo všetkých veciach, čo robím, sa snažím, aby v nich bola nádej. Jasná nádej,” hovorí Monika a počúvajúc jej Prázdniny vieme presne, čo má na mysli. „V živote je tak veľa blbých vecí, tak prečo ich ešte ukazovať vo filme alebo o nich spievať piesne. Načo by to bolo, keby v tom nebola možnosť nádeje?”
Debut Monikinho kina má zmysel. Je v ňom veľa nádeje. Vlna slovenských pesničkárok pokračuje.
Monikino kino: Prázdniny Slnko Records, 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.