Drahí talianski priatelia, uvedomujem si, že politická a morálna mizéria, ktorá trápi vašu krajinu, vás vyčerpáva. Preto by som sa chcel vopred úprimne ospravedlniť za tento text. Viem, že nepotrebujete ďalší článok, ktorý vás zasiahne na bolestivom mieste.
Lenže pravda je nemilosrdná. Keď ide o to, ako pripraviť dekadentnú atmosféru tým najabsurdnejším a najvynaliezavejším spôsobom, Taliansko nielenže nikdy nesklame, ale zakaždým prekvapí a očarí aj toho najcynickejšieho návštevníka. Toto sa opakuje každý rok na festivale Mostra Internazionale d'Arte Cinematografica di Venezia. Veď už len jestvovanie tohto festivalu akoby sa vzpieralo zdravému rozumu.
Ide zrejme o najhoršie možné miesto na svete, kde sa dá organizovať filmový festival. V centre Bratislavy je viac talianskych reštaurácií ako na ostrove Lido. A v porovnaní s benátskym čašníkom pôsobí jeho parížsky kolega ako najpriateľskejší džentlmen. Mňa napríklad pri príchode do Palazzo del Cinema privítala tisícka ľudí... a neboli to veru hostesky, ale zamestnanci benátskej radnice, ktorí sa sťažovali na znižovanie platov. Vlani, keď mal Berlusconi za sebou mesiac verejnoprospešných prác, starosta Benátok Giorgio Orsoni musel po vyšetrovaní korupčných praktík rezignovať na funkciu. Podľa finančnej polície sa pri budovaní gigantických protipovodňových bariér použilo na podplatenie politikov, a nie na stavebné práce, až 20 miliónov eur.
Kým mnohé európske kinematografie o machináciách svojich politikov mlčia alebo na ne úprimne kašlú, talianski filmári ich nemilosrdne zobrazujú. Výsledkom nie sú len prejavy občianskej odvahy, ale kreatívne, pre diváka zaujímavé diela. Atmosféra filmov je rôzna, v závislosti od temperamentu tvorcov, a tak máme pred očami drámy i humor, didaktizmus, ale aj sporé, výstižné vyjadrovanie. Vo filme La Trattativa slávna satirička Sabina Guzzanti zmiešala všetky tieto prvky. „Je to fikcia, ale všetko v nej je pravdivé,“ charakterizovala režisérka svoj film, v ktorom skúma hanebné tajomstvá paktu medzi štátom a mafiou zo začiatku 90. rokov. Paktu, ktorý bol založený na princípe ruka ruku umýva. Filmový trailer volá: „Je to tragédia alebo fraška? Je to o minulosti alebo o prítomnosti?“ Kto sa takto pýta, zvyčajne si aj hneď odpovie. Režisérka, presvedčená o absolútnej pravde svojich odhalení, upozornila na tlačovke súčasného talianskeho prezidenta: „Napolitano sa nemôže ohradzovať. Každé slovo v mojom filme, ktoré sa ho týka, bolo 1678-krát skontrolované.“ Guzzanti považuje odkrývanie týchto skutočností za mimoriadne aktuálne, pretože tieto prvky „stvárnili dnes prevládajúcu kultúru, ktorá je kultúrou mafie, a zároveň privykli Talianov na pocit, že sú chudáci“.
Ešte zábavnejší je film Belluscone, Una storia siciliana, no je aj deprimujúcejší, pretože za súčasného premiéra Mattea Renziho nepredpokladá nijakú šancu na pozitívne zmeny. Tiež sa venuje obdobiu, v ktorom platil pakt štátu s mafiou. Ukazuje, že nástup Berlusconiho (ktorého meno väčšina Sicílčanov vyslovuje smiešne Belluscone), mal istotne niečo spoločné so sicílskou mafiou. Zatiaľ nedokončený film režiséra Franca Maresca – v Taliansku presláveného televíznym programom plným bezočivých skečov – sa našťastie nezameriava na Berlusconiho, ale na Ciccia Miru, čo je postava, akú nevymysleli ani tí najodvážnejší scenáristi Sopranovcov. Šesťdesiatnik Ciccio, pravý Palermčan, je impresáriom „neomelodických“ neapoských spevákov, ktorých štýl sa vyznačuje asi takou gráciou ako balkánsky turbofolk. Belluscone je neraz veľmi vtipný film – najmä keď ukazuje, ako neomelodickí speváci cez miestnu televíziu odosielajú utajené spievané správy väzňom. No hlavným úspechom filmu je niečo iné – ako nemilosrdne opisuje abnormálnu spoločnosť a kultúru, kde je snom každého mladého človeka stretnúť sa s Berlusconim – a stať sa policajtom je hanbou pre celú rodinu. „Tu sme všetci priatelia,“ opakuje Ciccio svoju mantru. Jeho výrečnosti na tému hudby konkuruje len jeho absolútna nemota, keď sa ho opýtajú na mafiu. Nuž, omerta je iste skvelá budúcnosť.
Klasickejšie rozprávanie ponúka film Anime Neri (Čierne duše), tretí od Francesca Munziho a jeden z najsilnejších momentov benátskeho festivalu. Tento temný film, pripomínajúci grécku tragédiu, dokumentuje krvnú pomstu, ktorá dostala do konfliktu viacero zločineckých rodín z kalábrijskej mafie. Vychádza z románu Gioacchina Criaca a väčšinou sa odohráva v Africu, meste, ktoré je baštou 'Ndranghety. Antropologicky je nesmierne zaujímavý, najmä keď naturalisticky opisuje kultúrne a dejinné pozadie zločineckých rodín, ktoré popri obchodovaní s drogami v medzinárodnom meradle stále nezabudli chovať kozy. Režisér Francesco Munzi sa zameral na príbeh troch bratov, ktorí symbolizujú rozličné tváre zo zložitého portrétu súčasnej mafie: Luigi je vodca, ktorý si rád vystrelí, a zároveň zarába vďaka svojej charizme pre celý klan. Rocco je „mozog“, biely golier v štruktúre organizovaného zločinu, ktorý pracuje v kancelárii a usiluje sa žiť ako Milánčan (za manželku si vzal Talianku zo Severu, ktorú, mimochodom, fantasticky zahrala Barbora Bobuľová). Najstarší Luciano je ochrancom tradícií a stále pracuje ako pastier. Prirodzene, že mu nevyhovuje mentalita, aká sa rozvinula v jeho rodine – aj u jeho syna. Francesco Munzi postavil Luciana pred vážnu dilemu, ktorá sa dá zhrnúť takto: „Môže sa rodinná dynastia zmeniť k lepšiemu, alebo sme už takí prehnití, že nás čaká iba zánik?“ A nie je to len o rodine, ale jednoznačne o celej krajine. Len neviem, či je rozhodnutie, ku ktorému Luciano napokon dospeje, to najradostnejšie, a či by ho väčšina Talianov bola ochotná nasledovať.
.autor je programový riaditeľ festivalu Torino Film Lab.
Lenže pravda je nemilosrdná. Keď ide o to, ako pripraviť dekadentnú atmosféru tým najabsurdnejším a najvynaliezavejším spôsobom, Taliansko nielenže nikdy nesklame, ale zakaždým prekvapí a očarí aj toho najcynickejšieho návštevníka. Toto sa opakuje každý rok na festivale Mostra Internazionale d'Arte Cinematografica di Venezia. Veď už len jestvovanie tohto festivalu akoby sa vzpieralo zdravému rozumu.
Ide zrejme o najhoršie možné miesto na svete, kde sa dá organizovať filmový festival. V centre Bratislavy je viac talianskych reštaurácií ako na ostrove Lido. A v porovnaní s benátskym čašníkom pôsobí jeho parížsky kolega ako najpriateľskejší džentlmen. Mňa napríklad pri príchode do Palazzo del Cinema privítala tisícka ľudí... a neboli to veru hostesky, ale zamestnanci benátskej radnice, ktorí sa sťažovali na znižovanie platov. Vlani, keď mal Berlusconi za sebou mesiac verejnoprospešných prác, starosta Benátok Giorgio Orsoni musel po vyšetrovaní korupčných praktík rezignovať na funkciu. Podľa finančnej polície sa pri budovaní gigantických protipovodňových bariér použilo na podplatenie politikov, a nie na stavebné práce, až 20 miliónov eur.
Kým mnohé európske kinematografie o machináciách svojich politikov mlčia alebo na ne úprimne kašlú, talianski filmári ich nemilosrdne zobrazujú. Výsledkom nie sú len prejavy občianskej odvahy, ale kreatívne, pre diváka zaujímavé diela. Atmosféra filmov je rôzna, v závislosti od temperamentu tvorcov, a tak máme pred očami drámy i humor, didaktizmus, ale aj sporé, výstižné vyjadrovanie. Vo filme La Trattativa slávna satirička Sabina Guzzanti zmiešala všetky tieto prvky. „Je to fikcia, ale všetko v nej je pravdivé,“ charakterizovala režisérka svoj film, v ktorom skúma hanebné tajomstvá paktu medzi štátom a mafiou zo začiatku 90. rokov. Paktu, ktorý bol založený na princípe ruka ruku umýva. Filmový trailer volá: „Je to tragédia alebo fraška? Je to o minulosti alebo o prítomnosti?“ Kto sa takto pýta, zvyčajne si aj hneď odpovie. Režisérka, presvedčená o absolútnej pravde svojich odhalení, upozornila na tlačovke súčasného talianskeho prezidenta: „Napolitano sa nemôže ohradzovať. Každé slovo v mojom filme, ktoré sa ho týka, bolo 1678-krát skontrolované.“ Guzzanti považuje odkrývanie týchto skutočností za mimoriadne aktuálne, pretože tieto prvky „stvárnili dnes prevládajúcu kultúru, ktorá je kultúrou mafie, a zároveň privykli Talianov na pocit, že sú chudáci“.
Ešte zábavnejší je film Belluscone, Una storia siciliana, no je aj deprimujúcejší, pretože za súčasného premiéra Mattea Renziho nepredpokladá nijakú šancu na pozitívne zmeny. Tiež sa venuje obdobiu, v ktorom platil pakt štátu s mafiou. Ukazuje, že nástup Berlusconiho (ktorého meno väčšina Sicílčanov vyslovuje smiešne Belluscone), mal istotne niečo spoločné so sicílskou mafiou. Zatiaľ nedokončený film režiséra Franca Maresca – v Taliansku presláveného televíznym programom plným bezočivých skečov – sa našťastie nezameriava na Berlusconiho, ale na Ciccia Miru, čo je postava, akú nevymysleli ani tí najodvážnejší scenáristi Sopranovcov. Šesťdesiatnik Ciccio, pravý Palermčan, je impresáriom „neomelodických“ neapoských spevákov, ktorých štýl sa vyznačuje asi takou gráciou ako balkánsky turbofolk. Belluscone je neraz veľmi vtipný film – najmä keď ukazuje, ako neomelodickí speváci cez miestnu televíziu odosielajú utajené spievané správy väzňom. No hlavným úspechom filmu je niečo iné – ako nemilosrdne opisuje abnormálnu spoločnosť a kultúru, kde je snom každého mladého človeka stretnúť sa s Berlusconim – a stať sa policajtom je hanbou pre celú rodinu. „Tu sme všetci priatelia,“ opakuje Ciccio svoju mantru. Jeho výrečnosti na tému hudby konkuruje len jeho absolútna nemota, keď sa ho opýtajú na mafiu. Nuž, omerta je iste skvelá budúcnosť.
Klasickejšie rozprávanie ponúka film Anime Neri (Čierne duše), tretí od Francesca Munziho a jeden z najsilnejších momentov benátskeho festivalu. Tento temný film, pripomínajúci grécku tragédiu, dokumentuje krvnú pomstu, ktorá dostala do konfliktu viacero zločineckých rodín z kalábrijskej mafie. Vychádza z románu Gioacchina Criaca a väčšinou sa odohráva v Africu, meste, ktoré je baštou 'Ndranghety. Antropologicky je nesmierne zaujímavý, najmä keď naturalisticky opisuje kultúrne a dejinné pozadie zločineckých rodín, ktoré popri obchodovaní s drogami v medzinárodnom meradle stále nezabudli chovať kozy. Režisér Francesco Munzi sa zameral na príbeh troch bratov, ktorí symbolizujú rozličné tváre zo zložitého portrétu súčasnej mafie: Luigi je vodca, ktorý si rád vystrelí, a zároveň zarába vďaka svojej charizme pre celý klan. Rocco je „mozog“, biely golier v štruktúre organizovaného zločinu, ktorý pracuje v kancelárii a usiluje sa žiť ako Milánčan (za manželku si vzal Talianku zo Severu, ktorú, mimochodom, fantasticky zahrala Barbora Bobuľová). Najstarší Luciano je ochrancom tradícií a stále pracuje ako pastier. Prirodzene, že mu nevyhovuje mentalita, aká sa rozvinula v jeho rodine – aj u jeho syna. Francesco Munzi postavil Luciana pred vážnu dilemu, ktorá sa dá zhrnúť takto: „Môže sa rodinná dynastia zmeniť k lepšiemu, alebo sme už takí prehnití, že nás čaká iba zánik?“ A nie je to len o rodine, ale jednoznačne o celej krajine. Len neviem, či je rozhodnutie, ku ktorému Luciano napokon dospeje, to najradostnejšie, a či by ho väčšina Talianov bola ochotná nasledovať.
.autor je programový riaditeľ festivalu Torino Film Lab.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.