Začiatkom tohto roka vyšiel v českom vydavateľstve Paseka preklad knižky talianskej autorky Michaly Murgie Accabadora. Kniha na príbehu Accabadory, slobodnej starej ženy, krajčírky a jej adoptívnej dcéry Marie, dievčinky a následne mladej ženy, zobrazuje spoločenské a sociálne väzby v komunite talianskeho mestečka Soreni v druhej polovici dvadsiateho storočia. Hlavnou témou je však úloha Accabadory, ktorá „živým mŕtvym“, starým a nevládnym ľuďom zabezpečuje ľahkú smrť.
.čo je smrť?
Spomeňme len, že v starovekej antike bola samovražda neraz akceptovaná, ba dokonca vítaná, napríklad v prípadoch, keď by mal človek žiť na úkor spoločnosti alebo ak bol nevyliečiteľne chorý. Smrť pre spoločné a individuálne dobro, teda „zlepšenie“ situácie bola prijateľná až žiadúca. Až neskôr, v stredoveku, v dôsledku kresťanskej vierouky sa stala samovražda neprípustnou. Predovšetkým Tomáš Akvinský začína hovoriť v prípade samovraždy o neláske k sebe samému a vidí ju ako skutok namierený proti spoločnosti.
Jednou z postáv spomínaného románu je mladý Nicolae Bastíu, ktorý sa v dôsledku nešťastného omylu stane mrzákom. Verva, s ktorou doposiaľ žil, sa nedá len tak skrotiť, a preto žiada Accabadoru o pomoc: „Prohlídněte si mě, teto, prohlídněte si tu moji nohu: proč se vysmíváte pravdě? Maria by se za mě nikdy neprovdala, žádná by si mě nikdy nevzala, protože jsem mrzák. Nemůžu pracovat, nemůžu živit rodinu, nemůžu dělat nic z toho, co žena od muže očekává...“, a to je zmyslom jeho bytia. Ale keď sa vyhráža samovraždou, Accabadora zváži svoje pôvodné rozhodnutie Nicolaeovi nepomôcť, nevyhovieť jeho prosbe. Absencia viditeľného zmyslu a hrozba prehrešením sa proti Bohu sú teda hlavnými dôvodmi, pre ktoré by mala byť mladému Nicolaeovi udelená milosrdná smrť.
Pred Mariou je zo začiatku utajený dôvod matkiných náhlych nočných odchodov z domu. Keď však nakoniec stojí pred otázkou viny a neviny, Accabadorine skutky odsúdi. Samotná autorka napokon Mariu omilostí a len čiastočne ju nechá zakúsiť, a tak i pochopiť Accabadorinu ťažkú skúsenosť. Otázka však klíči iná: Čo je smrť? Ak je prostriedkom na ukončenie nežiaducej situácie bez perspektívy zlepšenia alebo je dôsledkom nedostatku vôle či sily, čo je potom život?
.čo je život?
V knihe Vyhoštěná smrt (Kalich, 2014), v kapitole Únava a obviňování: Kdo za to může? sa v jednom (ale naozaj iba jednom) momente jej autorka Jiřina Šiklová pýta, či si prílišnou starostlivosťou o svojich umierajúcich blížnych len sami neupokojujeme vlastné egá: „Péče o umírající nesmírně vyčerpává. Ti nemocní jsou nevděční, stěžují si druhým a těm, co se o ně starají, ještě poroučejí. Jsou nespravedliví snad i proto, že ten, kdo o ně pečuje, vidí také jejich bídu, fyzickou zdevastovanost, vychrtlost a ubohost jejich těla, jejich rozmrzelost. Věřící člověk má jako ošetřovatel snad větší trpělivost než nevěřící, ale možná oba někdy napadne, že to nesmyslné vegetování, které již není vlastně životem, by se mělo ukončit. K čemu je život, při kterém lidi trpí, nemá perspektivu, neuspokojuje ani jednoho z těch, kdo jsou v tom vnuceném vztahu. Vnuceném? Ano, konvencí. (...) Sami před sebou si potřebují zdůvodnit svoje vlastní zásluhy a sami sebe omluvit za občasný vztek, ba i přání, aby „to už skončilo“, které jim občas také proletí myslí.“ Treba však povedať, že predmetom knihy je naše odvracanie sa od smrti a umierajúcich. Prominentná česká sociologička Jiřina Šiklová ukazuje, že je nutné nájsť si čas na smrť, vlastnú aj druhého. Umieranie v kruhu blízkych, je to, po čom túži väčšina z nás. Dôležité je, že i v takejto knihe sa otázka eutanázie spomína. Človek bez perspektívy na zlepšenie svojho ťažkého stavu sa potýka s otazkou smrti a smrť si neraz i vyberá.
Ak je však smrť otázkou slobodnej vôle, čím je potom život? Ak sú určujúcimi kritériami podmienky, v ktorých svoj život prežívame, poľahky by sa potom ich naplnenie, a teda ony samy, mohli stať aj jeho zmyslom.
Navarro, jedna z hlavných postáv krátkej novely mexického autora Carlosa Fuentesa Vlad (Argo, 2014), stojí v istom momente rozprávaného príbehu pred ponukou upíra zvoliť si nesmrteľný život. „Vytrhnutý času a uvrhnutý do večnosti“ by naveky zotrval v blízkosti svojej milovanej dcéry a manželky. Ak sa preň rozhodne, bude žiť naveky, ale otočí sa životu chrbtom a vyberie si smrť. Zanechať život by znamenalo zriecť sa slobody a zodpovednosti. „Vy život žijete. Já po něm dychtím,“ hovorí nikdy neumierajúci upír Vlad. Ak by Navarro Vladovu pouku prijal, odvrátil by sa od života a zriekol sa ho. Navarro hovorí: „Ucítil jsem, jak mi vůle k životu uniká, odplývá jako krev v kanálcích upírova domu. (...) Práce, radosti ze života, rozkoše... Všechno ode mne prchalo. Vítězilo nade mnou vše, co zůstalo neúplné. Svíral mé pálčivý stesk po něčem, co nebylo ani nikdy nebude. O co jsem v ten příšerný den přišel? Ne o lásku; ta navzdory všemu přetrvává. Ne o lásku, ale o naději.“ A predsa si volí život. Smrteľný. Zriecť sa ho by znamenalo umrieť, lebo „tajemství světa spočívá v tom, že je nehotový“.
Ten, kto si volí dobrovoľnú smrť, volá po živote. Keď už nič neostane, túžba po živote je neustále prítomná. Paradoxne to vidieť v rozhodnutí Nicolaeho aj Navarru: jeden sa rozhodol pre smrť, druhý pre smrteľnosť. Obidvaja túžia po živote, ktorý nemajú.
.autorka je absolventka Mediálnej školy .týždňa
Michela Murgiová: Accabadora (Paseka, 2014)
Jiřina Šiklová: Vyhoštěná smrt (Kalich, 2013)
Carlos Fuentes: Vlad (Argo, 2014)
.čo je smrť?
Spomeňme len, že v starovekej antike bola samovražda neraz akceptovaná, ba dokonca vítaná, napríklad v prípadoch, keď by mal človek žiť na úkor spoločnosti alebo ak bol nevyliečiteľne chorý. Smrť pre spoločné a individuálne dobro, teda „zlepšenie“ situácie bola prijateľná až žiadúca. Až neskôr, v stredoveku, v dôsledku kresťanskej vierouky sa stala samovražda neprípustnou. Predovšetkým Tomáš Akvinský začína hovoriť v prípade samovraždy o neláske k sebe samému a vidí ju ako skutok namierený proti spoločnosti.
Jednou z postáv spomínaného románu je mladý Nicolae Bastíu, ktorý sa v dôsledku nešťastného omylu stane mrzákom. Verva, s ktorou doposiaľ žil, sa nedá len tak skrotiť, a preto žiada Accabadoru o pomoc: „Prohlídněte si mě, teto, prohlídněte si tu moji nohu: proč se vysmíváte pravdě? Maria by se za mě nikdy neprovdala, žádná by si mě nikdy nevzala, protože jsem mrzák. Nemůžu pracovat, nemůžu živit rodinu, nemůžu dělat nic z toho, co žena od muže očekává...“, a to je zmyslom jeho bytia. Ale keď sa vyhráža samovraždou, Accabadora zváži svoje pôvodné rozhodnutie Nicolaeovi nepomôcť, nevyhovieť jeho prosbe. Absencia viditeľného zmyslu a hrozba prehrešením sa proti Bohu sú teda hlavnými dôvodmi, pre ktoré by mala byť mladému Nicolaeovi udelená milosrdná smrť.
Pred Mariou je zo začiatku utajený dôvod matkiných náhlych nočných odchodov z domu. Keď však nakoniec stojí pred otázkou viny a neviny, Accabadorine skutky odsúdi. Samotná autorka napokon Mariu omilostí a len čiastočne ju nechá zakúsiť, a tak i pochopiť Accabadorinu ťažkú skúsenosť. Otázka však klíči iná: Čo je smrť? Ak je prostriedkom na ukončenie nežiaducej situácie bez perspektívy zlepšenia alebo je dôsledkom nedostatku vôle či sily, čo je potom život?
.čo je život?
V knihe Vyhoštěná smrt (Kalich, 2014), v kapitole Únava a obviňování: Kdo za to může? sa v jednom (ale naozaj iba jednom) momente jej autorka Jiřina Šiklová pýta, či si prílišnou starostlivosťou o svojich umierajúcich blížnych len sami neupokojujeme vlastné egá: „Péče o umírající nesmírně vyčerpává. Ti nemocní jsou nevděční, stěžují si druhým a těm, co se o ně starají, ještě poroučejí. Jsou nespravedliví snad i proto, že ten, kdo o ně pečuje, vidí také jejich bídu, fyzickou zdevastovanost, vychrtlost a ubohost jejich těla, jejich rozmrzelost. Věřící člověk má jako ošetřovatel snad větší trpělivost než nevěřící, ale možná oba někdy napadne, že to nesmyslné vegetování, které již není vlastně životem, by se mělo ukončit. K čemu je život, při kterém lidi trpí, nemá perspektivu, neuspokojuje ani jednoho z těch, kdo jsou v tom vnuceném vztahu. Vnuceném? Ano, konvencí. (...) Sami před sebou si potřebují zdůvodnit svoje vlastní zásluhy a sami sebe omluvit za občasný vztek, ba i přání, aby „to už skončilo“, které jim občas také proletí myslí.“ Treba však povedať, že predmetom knihy je naše odvracanie sa od smrti a umierajúcich. Prominentná česká sociologička Jiřina Šiklová ukazuje, že je nutné nájsť si čas na smrť, vlastnú aj druhého. Umieranie v kruhu blízkych, je to, po čom túži väčšina z nás. Dôležité je, že i v takejto knihe sa otázka eutanázie spomína. Človek bez perspektívy na zlepšenie svojho ťažkého stavu sa potýka s otazkou smrti a smrť si neraz i vyberá.
Ak je však smrť otázkou slobodnej vôle, čím je potom život? Ak sú určujúcimi kritériami podmienky, v ktorých svoj život prežívame, poľahky by sa potom ich naplnenie, a teda ony samy, mohli stať aj jeho zmyslom.
Navarro, jedna z hlavných postáv krátkej novely mexického autora Carlosa Fuentesa Vlad (Argo, 2014), stojí v istom momente rozprávaného príbehu pred ponukou upíra zvoliť si nesmrteľný život. „Vytrhnutý času a uvrhnutý do večnosti“ by naveky zotrval v blízkosti svojej milovanej dcéry a manželky. Ak sa preň rozhodne, bude žiť naveky, ale otočí sa životu chrbtom a vyberie si smrť. Zanechať život by znamenalo zriecť sa slobody a zodpovednosti. „Vy život žijete. Já po něm dychtím,“ hovorí nikdy neumierajúci upír Vlad. Ak by Navarro Vladovu pouku prijal, odvrátil by sa od života a zriekol sa ho. Navarro hovorí: „Ucítil jsem, jak mi vůle k životu uniká, odplývá jako krev v kanálcích upírova domu. (...) Práce, radosti ze života, rozkoše... Všechno ode mne prchalo. Vítězilo nade mnou vše, co zůstalo neúplné. Svíral mé pálčivý stesk po něčem, co nebylo ani nikdy nebude. O co jsem v ten příšerný den přišel? Ne o lásku; ta navzdory všemu přetrvává. Ne o lásku, ale o naději.“ A predsa si volí život. Smrteľný. Zriecť sa ho by znamenalo umrieť, lebo „tajemství světa spočívá v tom, že je nehotový“.
Ten, kto si volí dobrovoľnú smrť, volá po živote. Keď už nič neostane, túžba po živote je neustále prítomná. Paradoxne to vidieť v rozhodnutí Nicolaeho aj Navarru: jeden sa rozhodol pre smrť, druhý pre smrteľnosť. Obidvaja túžia po živote, ktorý nemajú.
.autorka je absolventka Mediálnej školy .týždňa
Michela Murgiová: Accabadora (Paseka, 2014)
Jiřina Šiklová: Vyhoštěná smrt (Kalich, 2013)
Carlos Fuentes: Vlad (Argo, 2014)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.