Takto vo mne cibrila zmysel pre skratku. Začal som niečo hovoriť a ona, že: „chŕŕŕ, chŕŕŕ, Štefko zaspávam“. Tak som musel vždy hovoriť k veci. Žiadne omáčky neobstáli. Okrem toho veľmi rád prehadzujem menovky na dverách, kreslím fúzy modelkám v časopisoch. Najradšej však priateľom uzlujem rukávy na pulóvroch. Ovisnutý pulóver prehodený cez operadlo stoličky, to je zhmotnená tragika samoty života! V nestráženom okamihu spravím uzol. Keď ho majiteľ objaví, niekedy aj po týždňoch, hneď je mu veselo. Raz som kamarátovi dal tehlu do ruksaku. Odcestoval s ňou do Hlohovca. Počul som príbeh, že jednému dievčaťu dali pod vložku do šmrncovných čižiem krúžok údenej salámy. Smrad sa znásoboval, rástol každým dňom a ona nevedela prísť na to, prečo tá ľavá topánka tak ohavne páchne. Kamarátovi Rudolfovi pravidelne skracujem popruh na aktovke. Niekoľkokrát si dal skrátenú tašku na plece a prekvapene pozrel na krátky popruh. Bez toho, aby hľadal vysvetlenie, dal ho do pôvodnej polohy. Dožralo ma to, tak mu hovorím: „A tebe vôbec nie je podozrivé, že máš vždy skrátený popruh?“ On na to: „Je, ale čo mám robiť?“ No uznajte, niektoré záhady nestoja za rozriešenie! Minule som otvoril konzervu španielskych paradajok a v nej: dva cigaretové ohorky. Paráda! Nespochybniteľný dôkaz ľudskej existencie! Milí priatelia, dobrá neplecha nie je zlá. Je v nej ľudskosť, tvorivosť a veľa, veľa úsmevov! Ako píše básnik: „V pekle je čert kladným hrdinom.“ Ale to s tým tuším vôbec nesúvisí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.