Som samorast, autorka aj režisérka zároveň.
Mám vyštudovanú kulturológiu, doktorát som robila z divadelnej vedy, to mi trochu nahradilo, že ako režisérka som samouk. Aj keď teraz viac režírujem, držím si aj svoje projekty, v ktorých hrám, lebo len na javisku si absolútne uvedomujem to „tu a teraz“. Neriešim nič, čo je predtým a čo bude potom, len reagujem na okolnosti, ktoré prebiehajú v tom čase a priestore. To nemôžem zažiť nikde inde.
Keď dokončím projekt, väčšinou sa totálne fyzicky zosypem.
Dva vybičované mesiace, keď nespím, nejem, takmer nevychádzam z bytu, všetko ide bokom, rodina aj priatelia. Potom na mňa padne totálna únava, spím, motám sa po byte v pyžame, som schopná len prepínať telku. Rada by som povedala, že pozerám artové filmy, ale keď mám voľno, tak nechcem umenie ani vidieť, lebo pri ňom si neoddýchnem, ak dávajú niečo zaujímavé, okamžite mi to naskakuje do kolónky práca.
Chodím do posilky.
Doma sa mi cvičenie neosvedčilo, potrebujem vypadnúť von. Chytilo ma to ešte na gympli, chcela som byť kulturistka, aj som odoberala časopis Muscles&fitness, čítala knižky od majsterky sveta vo fitness Coriny Everson, zaujímala som sa o stravu, o všetko. Zostalo mi to ako koníček. Mám radšej činky ako stroje, správne dýchať, cítiť ako svaly pracujú.
Som totálny suchár.
Bola som slušná baba z gympľa, kamarátila som sa s nezávislákmi, robili sme divadlo. Ja som chodila vo svojej minisukničke, nefajčila, nepila, exot, ale napriek tomu ma brali. Nemala som potrebu niekam sa zaradiť, to mi zostalo.
Občas robím klasické nájazdy do večierky.
Nutela, čipsy, to asi pozná každý. Väčšinou to príde, keď mi chýba energia, potrebujem vypnúť. Idem po nutelu a celú ju zjem, potom mi je dva dni zle. Keď robím, tak fajčím, snažila som sa to riešiť elektronickou cigaretou, ale nevydalo.
Som úplne normálna baba, mám rada handry.
Výpredaje sú forma vypnutia mozgu. Dlho, dlho sa držím na uzde, pracujem a nič si nekupujem, keď potom príde honorár za niekoľkomesačnú robotu, občas to prepísknem a miniem viac, ako by som mala. Odložiť si na daňové priznanie je heslo tohto roka!
Začínala som od nuly.
Robila som kedysi tajomníčku v Aréne, teraz som tam režírovala. Dosť dlhá cesta, ale sama som si ju vydupala. Držím sa pri zemi, aj keď dostanem cenu, vždy uvažujem, či si ju iný nominovaný nezaslúžil viac, viem, že je to vždy zhoda subjektívnych náhod a hodnotení. Vážim si to, ale viem, že to zo mňa nerobí hodnotnejšieho umelca. S ocenením prichádza aj väčšia zodpovednosť, vyššie nároky, očakávania, ľudia čakajú zázraky, je to obmedzujúce. Navyše si ma zaškatuľkujú do istého štýlu a keď urobím niečo iné, sú zrazu zmätení. Najkrajšie sa mi tvorilo, keď som začínala, amatérske prostredie a maximálna miera slobody. Začiatky boli čarovné a spontánne.
Mám vyštudovanú kulturológiu, doktorát som robila z divadelnej vedy, to mi trochu nahradilo, že ako režisérka som samouk. Aj keď teraz viac režírujem, držím si aj svoje projekty, v ktorých hrám, lebo len na javisku si absolútne uvedomujem to „tu a teraz“. Neriešim nič, čo je predtým a čo bude potom, len reagujem na okolnosti, ktoré prebiehajú v tom čase a priestore. To nemôžem zažiť nikde inde.
Keď dokončím projekt, väčšinou sa totálne fyzicky zosypem.
Dva vybičované mesiace, keď nespím, nejem, takmer nevychádzam z bytu, všetko ide bokom, rodina aj priatelia. Potom na mňa padne totálna únava, spím, motám sa po byte v pyžame, som schopná len prepínať telku. Rada by som povedala, že pozerám artové filmy, ale keď mám voľno, tak nechcem umenie ani vidieť, lebo pri ňom si neoddýchnem, ak dávajú niečo zaujímavé, okamžite mi to naskakuje do kolónky práca.
Chodím do posilky.
Doma sa mi cvičenie neosvedčilo, potrebujem vypadnúť von. Chytilo ma to ešte na gympli, chcela som byť kulturistka, aj som odoberala časopis Muscles&fitness, čítala knižky od majsterky sveta vo fitness Coriny Everson, zaujímala som sa o stravu, o všetko. Zostalo mi to ako koníček. Mám radšej činky ako stroje, správne dýchať, cítiť ako svaly pracujú.
Som totálny suchár.
Bola som slušná baba z gympľa, kamarátila som sa s nezávislákmi, robili sme divadlo. Ja som chodila vo svojej minisukničke, nefajčila, nepila, exot, ale napriek tomu ma brali. Nemala som potrebu niekam sa zaradiť, to mi zostalo.
Občas robím klasické nájazdy do večierky.
Nutela, čipsy, to asi pozná každý. Väčšinou to príde, keď mi chýba energia, potrebujem vypnúť. Idem po nutelu a celú ju zjem, potom mi je dva dni zle. Keď robím, tak fajčím, snažila som sa to riešiť elektronickou cigaretou, ale nevydalo.
Som úplne normálna baba, mám rada handry.
Výpredaje sú forma vypnutia mozgu. Dlho, dlho sa držím na uzde, pracujem a nič si nekupujem, keď potom príde honorár za niekoľkomesačnú robotu, občas to prepísknem a miniem viac, ako by som mala. Odložiť si na daňové priznanie je heslo tohto roka!
Začínala som od nuly.
Robila som kedysi tajomníčku v Aréne, teraz som tam režírovala. Dosť dlhá cesta, ale sama som si ju vydupala. Držím sa pri zemi, aj keď dostanem cenu, vždy uvažujem, či si ju iný nominovaný nezaslúžil viac, viem, že je to vždy zhoda subjektívnych náhod a hodnotení. Vážim si to, ale viem, že to zo mňa nerobí hodnotnejšieho umelca. S ocenením prichádza aj väčšia zodpovednosť, vyššie nároky, očakávania, ľudia čakajú zázraky, je to obmedzujúce. Navyše si ma zaškatuľkujú do istého štýlu a keď urobím niečo iné, sú zrazu zmätení. Najkrajšie sa mi tvorilo, keď som začínala, amatérske prostredie a maximálna miera slobody. Začiatky boli čarovné a spontánne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.