Ak sčítame premiérovo neustále karhanie Ukrajiny, jeho opakované útoky na sankcie ako niečo „nezmyselné“, prirovnávanie základní NATO k okupácii vojskami Varšavskej zmluvy a ešte aj teóriu o „geopolitickom súboji medzi USA a Ruskom“, súčet posúva Roberta Fica úplne mimo kontextu európskych štátnikov. A navyše do čelného sporu so západnou verziou ukrajinských udalostí.
Tu treba zdôrazniť, že Ficov pohľad je dokonca aj mimo kontextu Miloša Zemana. Ten síce tiež neveľmi verí prítomnosti ruských vojsk v Donbase, ale ak sa dôkazmi potvrdí, že tam sú, potom je aj za „tvrdé sankcie“. Náš premiér tromfuje ešte aj Viktora Orbána, ktorý síce sankcie kritizuje rovnako, ale súčasne ponúka NATO základňu a sto vojakov na rýchle nasadenie. Aj v úzkom proruskom pruhu európskych politikov, ktorí delia vinu za konflikt na obe strany, je teda slovenský premiér extrémom. On totiž politiku Únie a sankcie napáda denne a z prepočítavania sankcií na percentá HDP si urobil tému mesiaca leta.
Nemenej trestuhodné, ako kremeľská propaganda z úst predsedu vlády, je však zľahčovanie jeho výstupov. Namiesto mimoriadnych tlačových konferencií od Kisku po poslednú opozíciu sa tu len máva rukou, akože ide o neškodnú predvolebnú kampaň Smeru, keďže jeho voliči majú proruskú orientáciu. Sú tu dokonca aj analytici, ktorí sa spiklenecky usmievajú nad šikovným marketingom: Ten všetkými masťami mazaný Fico znovu vie, ako sa priblížiť k voličovi... Závažným omylom, ktorý zasa sugeruje minister Lajčák, je presviedčanie, že podstatné sú iba činy, takže ak Slovensko sankcie odhlasovalo, a aj „porušenie medzinárodného práva“ nakoniec konštatovalo, na slovách predsa až tak nezáleží. Samozrejme, že záleží. Ukrajinská kríza sa čoraz väčšmi projektuje ako katalyzátor procesu, ktorý rozštiepi alianciu na členov, ktorí sú ochotní podieľať sa na nákladoch na bezpečnosť, a na tých, ktorí sa len „vezú“. Záväzky, prijaté pred týždňom na summite vo Walese – aspoň 1,6 percenta HDP na obranu – niektoré štáty splnia rýchlejšie, iné nie. Ani jeden si však nedovolil to, čo Fico, ktorý deň po Kiskovom sľube slovenský záväzok de facto zrušil.
Nikto netvrdí, že USA zajtra či pozajtra odstúpia od článku 5 Atlantickej zmluvy. Aj nálady v Kongrese však napovedajú, že ich oddanosť k bezpečnosti spojencov prvého a druhého druhu nemusí byť rovnako silná. Ficove prejavy sú v tomto kontexte bezpečnostným rizikom prvého stupňa. Tu totiž nejde „iba“ o reči, ale skôr o vnútornú podstatu a degeneratívne zmeny krajiny, ktorej vládne premiér tohto typu a jeho ľudia, ktorí za vlády Smeru obsadili bezpečnostné uzly (NBÚ, SIS, VS) celého štátu. A ide tiež o klímu a názory, ktoré sa presadzujú a postupne dominujú v tejto spoločnosti. Táranie o Ukrajine ako o „geopolitickom súboji medzi USA a Ruskom“, tu už napríklad nenaráža na žiadny odpor...
Tu treba zdôrazniť, že Ficov pohľad je dokonca aj mimo kontextu Miloša Zemana. Ten síce tiež neveľmi verí prítomnosti ruských vojsk v Donbase, ale ak sa dôkazmi potvrdí, že tam sú, potom je aj za „tvrdé sankcie“. Náš premiér tromfuje ešte aj Viktora Orbána, ktorý síce sankcie kritizuje rovnako, ale súčasne ponúka NATO základňu a sto vojakov na rýchle nasadenie. Aj v úzkom proruskom pruhu európskych politikov, ktorí delia vinu za konflikt na obe strany, je teda slovenský premiér extrémom. On totiž politiku Únie a sankcie napáda denne a z prepočítavania sankcií na percentá HDP si urobil tému mesiaca leta.
Nemenej trestuhodné, ako kremeľská propaganda z úst predsedu vlády, je však zľahčovanie jeho výstupov. Namiesto mimoriadnych tlačových konferencií od Kisku po poslednú opozíciu sa tu len máva rukou, akože ide o neškodnú predvolebnú kampaň Smeru, keďže jeho voliči majú proruskú orientáciu. Sú tu dokonca aj analytici, ktorí sa spiklenecky usmievajú nad šikovným marketingom: Ten všetkými masťami mazaný Fico znovu vie, ako sa priblížiť k voličovi... Závažným omylom, ktorý zasa sugeruje minister Lajčák, je presviedčanie, že podstatné sú iba činy, takže ak Slovensko sankcie odhlasovalo, a aj „porušenie medzinárodného práva“ nakoniec konštatovalo, na slovách predsa až tak nezáleží. Samozrejme, že záleží. Ukrajinská kríza sa čoraz väčšmi projektuje ako katalyzátor procesu, ktorý rozštiepi alianciu na členov, ktorí sú ochotní podieľať sa na nákladoch na bezpečnosť, a na tých, ktorí sa len „vezú“. Záväzky, prijaté pred týždňom na summite vo Walese – aspoň 1,6 percenta HDP na obranu – niektoré štáty splnia rýchlejšie, iné nie. Ani jeden si však nedovolil to, čo Fico, ktorý deň po Kiskovom sľube slovenský záväzok de facto zrušil.
Nikto netvrdí, že USA zajtra či pozajtra odstúpia od článku 5 Atlantickej zmluvy. Aj nálady v Kongrese však napovedajú, že ich oddanosť k bezpečnosti spojencov prvého a druhého druhu nemusí byť rovnako silná. Ficove prejavy sú v tomto kontexte bezpečnostným rizikom prvého stupňa. Tu totiž nejde „iba“ o reči, ale skôr o vnútornú podstatu a degeneratívne zmeny krajiny, ktorej vládne premiér tohto typu a jeho ľudia, ktorí za vlády Smeru obsadili bezpečnostné uzly (NBÚ, SIS, VS) celého štátu. A ide tiež o klímu a názory, ktoré sa presadzujú a postupne dominujú v tejto spoločnosti. Táranie o Ukrajine ako o „geopolitickom súboji medzi USA a Ruskom“, tu už napríklad nenaráža na žiadny odpor...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.