Ale môj rešpekt k nim asi z mojich textov príliš necítiť. Nie je to nič osobné, no pri centrálnych bankách si neviem pomôcť. Brnkajú totiž na viacero mojich citlivých strún naraz a kombinujú niekoľko spoločenských neduhov. Obrovskú moc koncentrovanú v rukách ľudí, vybraných politikmi. Monopol a nekompromisné obmedzovanie súkromnej konkurenčnej produkcie peňazí. Centrálne plánovanie a expertné cucanie ceny úverov zo vzdelaných prstov rady múdrejších. Zhmotnenie intervenčnej predpojatosti a snahy zasahovať do niečoho, čomu z podstaty nemôžu rozumieť. V zmysle „Veď predsa niečo musíme spraviť.“ Mohol by som pokračovať, ale predstavu už máte.
„A čo iné môže centrálna banka v kríze alebo po nej robiť?“ zareagoval na moju servítkou netlmenú kritiku krokov európskych centrálnych bankárov Mojmír Hampl. Ceny spotrebných statkov nerastú podľa stanovených plánov a ceny domov, akcií a dlhopisov by v prípade jej nečinnosti ešte viac klesli. Kolaps bankového sektora, ktorý hrozil pri nečinnosti banky bánk, si radšej ani nepredstavovať.
Odpoveď na túto otázku sa tu nedočítate. Nie je totiž na stĺpček, vydá na hrubú knihu. Už druhý rok ju dopisujem. Otázky pána Hampla sú legitímne a ťažké. Sme v naozajstnej kaši a bez mixu bolesti, kompromisov a odriekania cesty von niet. Sedem rokov po začiatku krízy, keď je v Európe stále rekordná nezamestnanosť, o tom nemusím nikoho presviedčať.
Akútnosť problémov by nám však nemala zabrániť vidieť širšie súvislosti. Kríza a jej prejavy nie sú externou pohromou zoslanou bohmi. Je to priamy dôsledok opatrení centrálnych bankárov z minulosti. Kto monetárnymi drogami stimuloval ekonomiku, nemôže byť neskôr prekvapený, keď tá potom porozbíja finančný bar a prepadne do abstinenčnej depresie. Ako nestranný pozorovateľ nemám na túto opicu – okrem času a odporúčania nechať pôsobiť vlastný imunitný systém pacienta – žiadny zázračný recept. Trh sa nakoniec vyčistí, čo tvorí hodnotu, prežije. To, čo hodnotu len vysáva, by malo čo najrýchlejšie zaniknúť. Určite ale viem, že podanie ďalšej dávky drogy je absurdné. Opäť zatemniť myseľ investorom, podnikateľom, štátom a spotrebiteľom dotovanými úrokmi je cesta k ďalším problémom.
Aby som to nenechal pri abstraktnom teoretizovaní a metaforách, pár rád predsa len ponúknem. Ak by som sa konečne stal prezidentom ECB, ohlásil by som dve zásadné zmeny. Prvou by bolo ukončenie podpory financovania vlád monetárnou politikou. Záväzne by som trhom prisľúbil, že dlhopisov členských štátov eurozóny sa ECB už nikdy nedotkne ani v hrubých gumených rukaviciach. Nech o udržateľnosti dlhov štátov presviedčajú vlády svojou zodpovednou fiškálnou politikou, a nie centrálne banky svojimi tlačiarňami. Druhým krokom by bol návrat k tradíciám. Centrálna banka by tu nemala byť na záchranu bánk a ich veriteľov, ale na poskytovanie dočasnej likvidity solventným inštitúciám za penalizačný úrok. S dôrazom na slovo penalizačný. Lenže: presne tieto kroky by išli priamo proti dvom najdôležitejším funkciám centrálnych bánk dneška...
.autor pracuje v INESS.
„A čo iné môže centrálna banka v kríze alebo po nej robiť?“ zareagoval na moju servítkou netlmenú kritiku krokov európskych centrálnych bankárov Mojmír Hampl. Ceny spotrebných statkov nerastú podľa stanovených plánov a ceny domov, akcií a dlhopisov by v prípade jej nečinnosti ešte viac klesli. Kolaps bankového sektora, ktorý hrozil pri nečinnosti banky bánk, si radšej ani nepredstavovať.
Odpoveď na túto otázku sa tu nedočítate. Nie je totiž na stĺpček, vydá na hrubú knihu. Už druhý rok ju dopisujem. Otázky pána Hampla sú legitímne a ťažké. Sme v naozajstnej kaši a bez mixu bolesti, kompromisov a odriekania cesty von niet. Sedem rokov po začiatku krízy, keď je v Európe stále rekordná nezamestnanosť, o tom nemusím nikoho presviedčať.
Akútnosť problémov by nám však nemala zabrániť vidieť širšie súvislosti. Kríza a jej prejavy nie sú externou pohromou zoslanou bohmi. Je to priamy dôsledok opatrení centrálnych bankárov z minulosti. Kto monetárnymi drogami stimuloval ekonomiku, nemôže byť neskôr prekvapený, keď tá potom porozbíja finančný bar a prepadne do abstinenčnej depresie. Ako nestranný pozorovateľ nemám na túto opicu – okrem času a odporúčania nechať pôsobiť vlastný imunitný systém pacienta – žiadny zázračný recept. Trh sa nakoniec vyčistí, čo tvorí hodnotu, prežije. To, čo hodnotu len vysáva, by malo čo najrýchlejšie zaniknúť. Určite ale viem, že podanie ďalšej dávky drogy je absurdné. Opäť zatemniť myseľ investorom, podnikateľom, štátom a spotrebiteľom dotovanými úrokmi je cesta k ďalším problémom.
Aby som to nenechal pri abstraktnom teoretizovaní a metaforách, pár rád predsa len ponúknem. Ak by som sa konečne stal prezidentom ECB, ohlásil by som dve zásadné zmeny. Prvou by bolo ukončenie podpory financovania vlád monetárnou politikou. Záväzne by som trhom prisľúbil, že dlhopisov členských štátov eurozóny sa ECB už nikdy nedotkne ani v hrubých gumených rukaviciach. Nech o udržateľnosti dlhov štátov presviedčajú vlády svojou zodpovednou fiškálnou politikou, a nie centrálne banky svojimi tlačiarňami. Druhým krokom by bol návrat k tradíciám. Centrálna banka by tu nemala byť na záchranu bánk a ich veriteľov, ale na poskytovanie dočasnej likvidity solventným inštitúciám za penalizačný úrok. S dôrazom na slovo penalizačný. Lenže: presne tieto kroky by išli priamo proti dvom najdôležitejším funkciám centrálnych bánk dneška...
.autor pracuje v INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.