Pamela Andison o sebe hovorí, že je „Škótka v exile“. Poznám ju od stredoškolských rokov, sporadicky udržiavame kontakt a stále sa vieme zabaviť na rovnakých žartoch. Ako sa ukázalo, je to dosť dôležité, aj keď ide o takú vážnu tému ako nezávislosť. „Moje keltské srdce by sa nezávislému Škótsku potešilo,“ povedala mi s úsmevom týždeň pred referendom. „A bola by som rada, že si nemusím obnoviť britský pas, ale dostala by som nový, škótsky. Mohla by som požiadať aj o írske občianstvo, ale stálo by ma to dvetisíc libier, navyše nemôžem mať dvojité občianstvo.“
.nacionalizmus nie je motív
Nejaké nacionalistické sklony by ste u tejto príjemnej, vzdelanej ženy márne hľadali. Navyše, ani nie je typická Škótka. Vyrástla v Anglicku, dnes býva v Írsku „Som Škótka po obidvoch rodičoch,“ vysvetľuje. „Narodila som sa v Škótsku, ale od jedného roka som vyrastala na severe Anglicka. Mimochodom, tam,“ dodáva, „je to skoro ako Škótsko.“
Pamela Andison vyštudovala vysokú školu v Írsku, tam sa aj vydala a zostala bývať. Pracuje v mestskej rade dvadsaťtisícového mestečka a vychováva svoje tri deti. Keby mohla osemnásteho septembra hlasovať v referende, nepochybne by hlasovala za nezávislosť. „Vo všeobecnosti si nemyslím, že je toto referendum motivované nejakou nacionalistickou nenávisťou či extrémizmom. Je to skôr vyjadrenie istej idealistickej túžby časti Škótov po tom, aby ich krajina mohla o sebe rozhodovať sama.“ Dodáva, že sama až tak idealisticky motivácie svojich krajanov nevidí. „Rada by som si myslela, že ľudia budú hlasovať za nezávislosť preto, lebo ju naozaj chcú. Mám však dojem, že momentálne to berú ako protestné hlasovanie proti Konzervatívnej strane. Škóti, tradične skôr ľavicoví, ťažko nesú úsporné opatrenia a vysokú nezamestnanosť. Majú pocit, že zdravotníctvo a iné systémy sú dnes privatizované a trpia „útokmi neoliberalizmu“. Takže Škótska národná strana sa vlastne pohodlne zviezla na vlne verejnej mienky, ktorá teraz odsudzuje všetko, čo pochádza z Westminsteru – britského parlamentu.“
.chceme Holyrood!
Referendum o samostatnosti má za sebou históriu niekoľkých desaťročí. Politicky priamo nadväzuje na proces devolution, teda vytvorenia škótskeho parlamentu. Už v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa Škóti prvý raz pokúsili o obnovenie vlastného parlamentu. V roku 1974 Kráľovská ústavná komisia pod vedením lorda Kilbrandona vypracovala správu, v ktorej odporúčala vytvoriť škótsky parlament. Komisia, ktorá mala za úlohu skúmať britskú ústavu a systém vlády, dospela totiž k názoru, že tento krok je tak či onak nevyhnutný. Po komplikovanom legislatívnom procese bol napokon predložený návrh zákona (najskôr jeden spoločný pre Škótsko aj Wales, napokon každá z týchto krajín „dostala“ zákon vlastný). Podmienkou vzniku parlamentu však bolo referendum. V roku 1979 sa tak v Škótsku konalo referendum o tom, či Škóti chcú, alebo nechcú vlastný parlament. Päťdesiatdva percent ich bolo za, 48 proti – a to bola prakticky patová situácia, pretože aby sa dalo na základe referenda konať, „za“ muselo byť najmenej 40 percent oprávnených voličov (a bolo ich len 32 percent). Len pre zaujímavosť, Wales vtedy vytvorenie vlastného parlamentu odmietol až 80-percentnou väčšinou hlasov.
Ďalšie referendum o vytvorení škótskeho parlamentu – vlastne o obnovení toho historického, zvaného Holyrood – sa konalo až v roku 1997, presne 11. septembra (aj toto výročie si teraz Salmondovi národniari v rámci kampane pripomenuli). Opäť sa v ňom Škóti vyslovili za parlament, a tentoraz tí, ktorí ho chceli, predstavovali vyše 40 percent právoplatného elektorátu. Referendum zároveň udelilo parlamentu právomoc zvyšovať dane.
V posledných parlamentných voľbách získala Škótska národná strana Alexa Salmonda väčšinu, ktorá, ako tvrdí, jej poskytla mandát na vyhlásenie referenda o nezávislosti. Obnova škótskeho parlamentu má teda zatiaľ presne ten výsledok, v aký dúfali stúpenci škótskej nezávislosti už od začiatku.
.praktické drobnosti
Lenže táto cesta ešte nemusí dospieť k cieľu. Prieskumy verejnej mienky, aj tak často nespoľahlivé, sa teraz naozaj nedajú považovať za predzvesť výsledku. Pár dní pred napísaním tohto článku mali v prieskume mierny náskok stúpenci nezávislosti. Potom BBC zverejnila ďalší prieskum, podľa ktorého bolo 42 percent respondentov za nezávislosť, 48 proti nezávislosti a 10 percent tvorili nerozhodnutí.
Diskusia stále prebieha na viacerých rovinách. Škóti sa pýtajú, či je aj po prípadnej nezávislosti zabezpečené ekonomické fungovanie krajiny. Premiér Alex Salmond sa dlho odvolával na ložiská ropy v Severnom mori a tvrdil, že pre nezávislé Škótsko bude práve ropa predstavovať zdroj bohatstva, tak ako pre Nórsko. Podľa odborníkov je však ropná karta problematická. Môže sa stať, že už o nejakých 50 rokov nebude v spomínaných ložiskách nič. Prípadne, že ťažba bude technologicky čoraz náročnejšia a drahšia. Ďalšou hrozbou pre ropné zisky sú alternatívne zdroje energie – ktorých vývoju sa s vyčerpávaním alebo ťažkou dostupnosťou zásob logicky venuje čoraz viac pozornosti. Skrátka, s ropou to nemusí byť až také lákavé.
Sporným bodom v diskusii je aj mena. Nechať si po odtrhnutí od Veľkej Británie libru? Prijať euro? Názory sa rôznia. Niektorí stúpenci nezávislosti by chceli zachovať libru, ktorá je oproti ťažko skúšanému euru stabilnejšia. Iní však hovoria o výhodách spoločnej európskej meny – najmä o tom, že by Škótsku uľahčila ekonomickú interakciu s kontinentálnou Európou.
.problém Walesanov a Írov
Zostáva aj otázka širšieho dopadu referenda. Ak sa pre nezávislosť rozhodne Škótsko, bude ho nasledovať Wales alebo Severné Írsko? Najmä v tom druhom prípade by mohli nastať problémy. Pre unionistov v Írsku je škótska nezávislosť väčšou hrozbou ako IRA – tak sa vyjadril uznávaný severoírsky politik Ian Paisley. Zároveň však Íri a Walesania môžu zo situácie niečo získať. Ak Westminster poskytne Škótom širšie právomoci, budú ich žiadať aj oni. Ako však napísali Irish Times, pre Škótov bol zväzok s Britániou vždy skôr pragmatická záležitosť, ktorá sa dá kedykoľvek prehodnotiť. Zato írski protestanti brali Spojené kráľovstvo ako existenciálnu záruku. Pre unionistov v Írsku by bola škótska nezávislosť hrozbou.
Ešte širšie hľadisko musí vziať do úvahy medzinárodný kredit Veľkej Británie – ako bude vyzerať bez Škótska na medzinárodnej scéne? Briti mali už teraz často dojem, že EÚ primálo prihliada na ich požiadavky. Takto by mali na ich presadzovanie ešte menej pák.
.rozhodnú nerozhodní?
Škót Craig Smith má 27 rokov, študoval v Edinburgu, žije v meste Hawick, a keď som sa ho pýtala, či vie, ktorej strane dá hlas, odpovedal: „Ešte stále som vo fáze, v akej som bol, keď sa prvý raz ohlásilo, že referendum bude – teda nerozhodnutý. Každá strana v kampani má dobré argumenty. Lenže teraz máme necelých sedem dní do hlasovania, a veľa otázok sa nepodarilo voličom dobre vysvetliť. Inak, všetci z mojej strany rodiny chcú hlasovať proti, ja a moja manželka sme sa ešte nerozhodli, takisto moji svokrovci.“ Craig nemá pocit ohrozenia a ani neočakáva, že by v prípade osamostatnenia Škótska nasledovali v jeho bežnom živote zmeny. „Bývam na hraniciach, v regióne, ktorý ani Westminster, ani Holyrood nepovažujú za zaujímavý. Zmeny budú citeľné zrejme skôr v hustejšie obývaných častiach, v Glasgowe, v Edinburgu, v pohraničí, na Vysočine alebo na škótskych ostrovoch. Ale rozhodne sa zmení to, že ak sa Škótsko osamostatní, naše hlasy vo voľbách viac zavážia.“ Aj to je pre mnohých prívržencov nezávislosti dôvod, pre ktorý pôjdu osemnásteho hlasovať za opustenie únie.
Takí ako Craig, ktorí stále nevedia, ku ktorej strane sa priklonia, napokon možno rozhodnú celé referendum. Pri tesných výsledkoch prieskumov je to veľmi pravdepodobné.
„Žiaľ, veľa ľudí aj v deň referenda príde k urnám a nebudú vedieť, prečo hlasujú tak, ako hlasujú,“ hovorí Craig Smith. „Je to dôsledok kampaní, v ktorých je veľa emócií a málo skutočných odpovedí, veľa konšpiračných teórií a málo hard facts.“
.únia sa tak či onak zmení
Hard facts sú však problémom aj pre britské elity, ktoré ešte donedávna akoby ani nechceli veriť, že Škóti svoje referendum naozaj uskutočnia – a že v ňom môžu naozaj väčšinovo odklepnúť nezávislosť. David Cameron nedávno otvorene povedal, že pre možnosť, že sa Škótsko odtrhne, nemá plán. Mohla to byť len veta do kampane, znamenajúca, že o pevnosti únie jej premiér nepochybuje. Ale z jeho konania naozaj vyžaruje istá bezradnosť. Až na poslednú chvíľu sa dohodol so svojimi koaličnými partnermi z Liberálno-demokratickej strany a aj s opozičnými labouristami, že parlament vo Westminsteri zrýchlene prijme legislatívu, ktorá poskytne Škótsku väčšie daňové a sociálne právomoci. Podporili ho aj škótske odnože týchto strán – tie sú za zachovanie Británie v dnešnej podobe. Maximálna devolution, tak nazvali tento krok. Donedávna bola voči max-devolution ešte vo Westminsteri značná opozícia. Potom bol zverejnený ten prieskum verejnej mienky, v ktorom viedli hlasy za osamostatnenie... a zrazu sa všetko dá. Niektorí Škóti si hovoria, že by bolo dobré ponuky od centra prijať, využiť ich na posilnenie krajiny a tú udržať v bezpečí únie. Nie každý má chuť nezávislosť riskovať. „Medzi ľuďmi panuje aj dosť veľká neistota, obavy, čo bude, ak sa Škótsko osamostatní,“ priznáva Craig Smith.
Ponuky z Westminsteru však prichádzajú nepochopiteľne neskoro, najmä keď uvážime, že politická budúcnosť Davida Camerona je teraz spätá so Škótskom tak ako ešte nikdy. Ak sa Škótsko odtrhne, ďalšie voľby Cameronovi konzervatívci zrejme prehrajú. Gestá ako škótska zástava saltire, vyvesená nad sídlom premiéra na Downing Street, pôsobia trochu lacno. Alebo pre poverčivých zlovestne – pri prvom pokuse o jej vyvesenie saltire skĺzla naspäť.
Osemnásteho septembra pôjdu k urnám právoplatní voliči od 16 rokov. S istotou vieme len to, že tristoročná únia s Britániou, ktorá je podľa Alexa Salmonda zastaraná a nefunkčná, sa zmení – nech už bude výsledok referenda akýkoľvek.
.nacionalizmus nie je motív
Nejaké nacionalistické sklony by ste u tejto príjemnej, vzdelanej ženy márne hľadali. Navyše, ani nie je typická Škótka. Vyrástla v Anglicku, dnes býva v Írsku „Som Škótka po obidvoch rodičoch,“ vysvetľuje. „Narodila som sa v Škótsku, ale od jedného roka som vyrastala na severe Anglicka. Mimochodom, tam,“ dodáva, „je to skoro ako Škótsko.“
Pamela Andison vyštudovala vysokú školu v Írsku, tam sa aj vydala a zostala bývať. Pracuje v mestskej rade dvadsaťtisícového mestečka a vychováva svoje tri deti. Keby mohla osemnásteho septembra hlasovať v referende, nepochybne by hlasovala za nezávislosť. „Vo všeobecnosti si nemyslím, že je toto referendum motivované nejakou nacionalistickou nenávisťou či extrémizmom. Je to skôr vyjadrenie istej idealistickej túžby časti Škótov po tom, aby ich krajina mohla o sebe rozhodovať sama.“ Dodáva, že sama až tak idealisticky motivácie svojich krajanov nevidí. „Rada by som si myslela, že ľudia budú hlasovať za nezávislosť preto, lebo ju naozaj chcú. Mám však dojem, že momentálne to berú ako protestné hlasovanie proti Konzervatívnej strane. Škóti, tradične skôr ľavicoví, ťažko nesú úsporné opatrenia a vysokú nezamestnanosť. Majú pocit, že zdravotníctvo a iné systémy sú dnes privatizované a trpia „útokmi neoliberalizmu“. Takže Škótska národná strana sa vlastne pohodlne zviezla na vlne verejnej mienky, ktorá teraz odsudzuje všetko, čo pochádza z Westminsteru – britského parlamentu.“
.chceme Holyrood!
Referendum o samostatnosti má za sebou históriu niekoľkých desaťročí. Politicky priamo nadväzuje na proces devolution, teda vytvorenia škótskeho parlamentu. Už v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa Škóti prvý raz pokúsili o obnovenie vlastného parlamentu. V roku 1974 Kráľovská ústavná komisia pod vedením lorda Kilbrandona vypracovala správu, v ktorej odporúčala vytvoriť škótsky parlament. Komisia, ktorá mala za úlohu skúmať britskú ústavu a systém vlády, dospela totiž k názoru, že tento krok je tak či onak nevyhnutný. Po komplikovanom legislatívnom procese bol napokon predložený návrh zákona (najskôr jeden spoločný pre Škótsko aj Wales, napokon každá z týchto krajín „dostala“ zákon vlastný). Podmienkou vzniku parlamentu však bolo referendum. V roku 1979 sa tak v Škótsku konalo referendum o tom, či Škóti chcú, alebo nechcú vlastný parlament. Päťdesiatdva percent ich bolo za, 48 proti – a to bola prakticky patová situácia, pretože aby sa dalo na základe referenda konať, „za“ muselo byť najmenej 40 percent oprávnených voličov (a bolo ich len 32 percent). Len pre zaujímavosť, Wales vtedy vytvorenie vlastného parlamentu odmietol až 80-percentnou väčšinou hlasov.
Ďalšie referendum o vytvorení škótskeho parlamentu – vlastne o obnovení toho historického, zvaného Holyrood – sa konalo až v roku 1997, presne 11. septembra (aj toto výročie si teraz Salmondovi národniari v rámci kampane pripomenuli). Opäť sa v ňom Škóti vyslovili za parlament, a tentoraz tí, ktorí ho chceli, predstavovali vyše 40 percent právoplatného elektorátu. Referendum zároveň udelilo parlamentu právomoc zvyšovať dane.
V posledných parlamentných voľbách získala Škótska národná strana Alexa Salmonda väčšinu, ktorá, ako tvrdí, jej poskytla mandát na vyhlásenie referenda o nezávislosti. Obnova škótskeho parlamentu má teda zatiaľ presne ten výsledok, v aký dúfali stúpenci škótskej nezávislosti už od začiatku.
.praktické drobnosti
Lenže táto cesta ešte nemusí dospieť k cieľu. Prieskumy verejnej mienky, aj tak často nespoľahlivé, sa teraz naozaj nedajú považovať za predzvesť výsledku. Pár dní pred napísaním tohto článku mali v prieskume mierny náskok stúpenci nezávislosti. Potom BBC zverejnila ďalší prieskum, podľa ktorého bolo 42 percent respondentov za nezávislosť, 48 proti nezávislosti a 10 percent tvorili nerozhodnutí.
Diskusia stále prebieha na viacerých rovinách. Škóti sa pýtajú, či je aj po prípadnej nezávislosti zabezpečené ekonomické fungovanie krajiny. Premiér Alex Salmond sa dlho odvolával na ložiská ropy v Severnom mori a tvrdil, že pre nezávislé Škótsko bude práve ropa predstavovať zdroj bohatstva, tak ako pre Nórsko. Podľa odborníkov je však ropná karta problematická. Môže sa stať, že už o nejakých 50 rokov nebude v spomínaných ložiskách nič. Prípadne, že ťažba bude technologicky čoraz náročnejšia a drahšia. Ďalšou hrozbou pre ropné zisky sú alternatívne zdroje energie – ktorých vývoju sa s vyčerpávaním alebo ťažkou dostupnosťou zásob logicky venuje čoraz viac pozornosti. Skrátka, s ropou to nemusí byť až také lákavé.
Sporným bodom v diskusii je aj mena. Nechať si po odtrhnutí od Veľkej Británie libru? Prijať euro? Názory sa rôznia. Niektorí stúpenci nezávislosti by chceli zachovať libru, ktorá je oproti ťažko skúšanému euru stabilnejšia. Iní však hovoria o výhodách spoločnej európskej meny – najmä o tom, že by Škótsku uľahčila ekonomickú interakciu s kontinentálnou Európou.
.problém Walesanov a Írov
Zostáva aj otázka širšieho dopadu referenda. Ak sa pre nezávislosť rozhodne Škótsko, bude ho nasledovať Wales alebo Severné Írsko? Najmä v tom druhom prípade by mohli nastať problémy. Pre unionistov v Írsku je škótska nezávislosť väčšou hrozbou ako IRA – tak sa vyjadril uznávaný severoírsky politik Ian Paisley. Zároveň však Íri a Walesania môžu zo situácie niečo získať. Ak Westminster poskytne Škótom širšie právomoci, budú ich žiadať aj oni. Ako však napísali Irish Times, pre Škótov bol zväzok s Britániou vždy skôr pragmatická záležitosť, ktorá sa dá kedykoľvek prehodnotiť. Zato írski protestanti brali Spojené kráľovstvo ako existenciálnu záruku. Pre unionistov v Írsku by bola škótska nezávislosť hrozbou.
Ešte širšie hľadisko musí vziať do úvahy medzinárodný kredit Veľkej Británie – ako bude vyzerať bez Škótska na medzinárodnej scéne? Briti mali už teraz často dojem, že EÚ primálo prihliada na ich požiadavky. Takto by mali na ich presadzovanie ešte menej pák.
.rozhodnú nerozhodní?
Škót Craig Smith má 27 rokov, študoval v Edinburgu, žije v meste Hawick, a keď som sa ho pýtala, či vie, ktorej strane dá hlas, odpovedal: „Ešte stále som vo fáze, v akej som bol, keď sa prvý raz ohlásilo, že referendum bude – teda nerozhodnutý. Každá strana v kampani má dobré argumenty. Lenže teraz máme necelých sedem dní do hlasovania, a veľa otázok sa nepodarilo voličom dobre vysvetliť. Inak, všetci z mojej strany rodiny chcú hlasovať proti, ja a moja manželka sme sa ešte nerozhodli, takisto moji svokrovci.“ Craig nemá pocit ohrozenia a ani neočakáva, že by v prípade osamostatnenia Škótska nasledovali v jeho bežnom živote zmeny. „Bývam na hraniciach, v regióne, ktorý ani Westminster, ani Holyrood nepovažujú za zaujímavý. Zmeny budú citeľné zrejme skôr v hustejšie obývaných častiach, v Glasgowe, v Edinburgu, v pohraničí, na Vysočine alebo na škótskych ostrovoch. Ale rozhodne sa zmení to, že ak sa Škótsko osamostatní, naše hlasy vo voľbách viac zavážia.“ Aj to je pre mnohých prívržencov nezávislosti dôvod, pre ktorý pôjdu osemnásteho hlasovať za opustenie únie.
Takí ako Craig, ktorí stále nevedia, ku ktorej strane sa priklonia, napokon možno rozhodnú celé referendum. Pri tesných výsledkoch prieskumov je to veľmi pravdepodobné.
„Žiaľ, veľa ľudí aj v deň referenda príde k urnám a nebudú vedieť, prečo hlasujú tak, ako hlasujú,“ hovorí Craig Smith. „Je to dôsledok kampaní, v ktorých je veľa emócií a málo skutočných odpovedí, veľa konšpiračných teórií a málo hard facts.“
.únia sa tak či onak zmení
Hard facts sú však problémom aj pre britské elity, ktoré ešte donedávna akoby ani nechceli veriť, že Škóti svoje referendum naozaj uskutočnia – a že v ňom môžu naozaj väčšinovo odklepnúť nezávislosť. David Cameron nedávno otvorene povedal, že pre možnosť, že sa Škótsko odtrhne, nemá plán. Mohla to byť len veta do kampane, znamenajúca, že o pevnosti únie jej premiér nepochybuje. Ale z jeho konania naozaj vyžaruje istá bezradnosť. Až na poslednú chvíľu sa dohodol so svojimi koaličnými partnermi z Liberálno-demokratickej strany a aj s opozičnými labouristami, že parlament vo Westminsteri zrýchlene prijme legislatívu, ktorá poskytne Škótsku väčšie daňové a sociálne právomoci. Podporili ho aj škótske odnože týchto strán – tie sú za zachovanie Británie v dnešnej podobe. Maximálna devolution, tak nazvali tento krok. Donedávna bola voči max-devolution ešte vo Westminsteri značná opozícia. Potom bol zverejnený ten prieskum verejnej mienky, v ktorom viedli hlasy za osamostatnenie... a zrazu sa všetko dá. Niektorí Škóti si hovoria, že by bolo dobré ponuky od centra prijať, využiť ich na posilnenie krajiny a tú udržať v bezpečí únie. Nie každý má chuť nezávislosť riskovať. „Medzi ľuďmi panuje aj dosť veľká neistota, obavy, čo bude, ak sa Škótsko osamostatní,“ priznáva Craig Smith.
Ponuky z Westminsteru však prichádzajú nepochopiteľne neskoro, najmä keď uvážime, že politická budúcnosť Davida Camerona je teraz spätá so Škótskom tak ako ešte nikdy. Ak sa Škótsko odtrhne, ďalšie voľby Cameronovi konzervatívci zrejme prehrajú. Gestá ako škótska zástava saltire, vyvesená nad sídlom premiéra na Downing Street, pôsobia trochu lacno. Alebo pre poverčivých zlovestne – pri prvom pokuse o jej vyvesenie saltire skĺzla naspäť.
Osemnásteho septembra pôjdu k urnám právoplatní voliči od 16 rokov. S istotou vieme len to, že tristoročná únia s Britániou, ktorá je podľa Alexa Salmonda zastaraná a nefunkčná, sa zmení – nech už bude výsledok referenda akýkoľvek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.