Pre človeka, ktorý sa v Moskve narodil a krátko nato z nej odišiel, je každý návrat do hlavného mesta Ruska zážitkom. Mesto sa mení doslova z mesiaca na mesiac. Niekoľkomiliónová metropola sa podobá na mravenisko, deň čo deň rastie a to, čo ešte pred pár rokmi bolo perifériou, je zrazu takmer centrom. Menia sa však aj názory jeho obyvateľov, čo je viditeľné najmä v týchto konfliktných časoch.
.krymské nadšenie
Ešte pred polrokom, keď sa konflikt na Ukrajine iba začínal, neboli obyvatelia hlavného mesta v otázkach zahraničnej politiky zďaleka takí jednotní ako dnes. Veľká časť ľudí, ktorí čerpajú informácie iba zo štátom kontrolovaných médií, však pomaly začala prijímať to, čo jej podsúvali. Silnelo presvedčenie, že západné krajiny chcú Rusko čo najviac oslabiť, že Američania na Majdane rozdávajú demonštrantom sušienky a moci v Kyjeve sa chopili fašisti. Pomerne silný bol však aj hlas, že konflikt na Ukrajine je z pohľadu Ruska jedna veľká hlúposť. Ruský vidiek a menšie mestá si vládna propaganda získala ľahko, s hlavným mestom to však bolo ťažšie.
Po anexii Krymu sa situácia začala meniť. Hoci na tomto polostrove naozaj žila ruská väčšina a neskôr bol Ukrajine faktický „darovaný“, dlhé roky to nikoho nezaujímalo. Odrazu sa však zdvihla vlna krymského nadšenia. Na internete sa masovo rozšíril fenomén zdieľania obrázkov s popisom „#krymnash“ ‒ teda Krym je náš. Na stránke vk.com, najväčšej ruskej sociálnej sieti, pribúdali ponuky zájazdov na Krym, čo predtým nebolo zďaleka také rozšírené. Študentov z Krymu, ktorí v roku 2014 ukončili stredné školy, začali bez prijímacích pohovorov brať na tie najprestížnejšie moskovské univerzity.
Okrem toho médiá so sídlom v Moskve začali aktívne propagovať dovolenkovanie na Kryme. Novinárka z Komsomoľskej Pravdy cestovala na Krym s deťmi, aby potom napísala článok na pokračovanie o tom, že to bola najlepšia dovolenka jej života. Nadchýnala sa, ako sa tam vrátila späť do socialistického detstva a ako jej deťom veľmi chutili fašírky. V populárnych letoviskách v Turecku alebo v Egypte, je vraj všetko oveľa drahšie a horšie. Po povstaniach v Donecku, Luhansku a iných proruských častiach Ukrajiny sa názory obyvateľov periférie a metropoly začali ešte viac zbližovať. Pribúdajú aj vizuálne dôkazy podpory Putinovej politiky. Na jednej z ulíc v centre Moskvy sa na stene práve reštaurovanej budovy objavil obrovský obraz zámku Lastovičie hniezdo na polostrove Krym. Pri najprestížnejšej ruskej vysokej škole – MGU je zase napríklad na stĺpe pripevnený plagát Pomôžme Donbasu!
.iný hlas
Napriek tomu v hlavnom meste stále existujú ľudia, ktorí sa neboja prejaviť odlišný názor. Napríklad Andrej Makarevič, spevák a člen kultovej kapely Mašina vremeni, sa nebál obviniť ruské média z klamstva a neskôr odmietol zrušiť svoje vystúpenia na Ukrajine. Reakcia na seba nedala dlho čakať. Za túto „protiruskú“ politiku mu ruský parlament odobral všetky štátne vyznamenania. Speváčka Diana Arbenina, jedna z popredných predstaviteliek ruského rocku, dostala zákaz prednesu poézie počas svojich vystúpení. Ani všetci novinári nezdieľajú názor väčšiny. Takí ľudia pracujú v súkromnej televízii Dožď, ktorá stále bojuje o prežitie, alebo v rozhlasovej stanici Echo Moskvy.
Zamestnanci štátu majú vo veci väčšinou jasno. Počas mojej návštevy Moskvy sa mi podarilo úplnou náhodou stretnúť s človekom, ktorý dlhé roky pracoval v ruskom parlamente. V neformálnej atmosfére predniesol prípitok. Hovoril o tom, aké dôležité je ukončiť vojnu, stále spomínal sankcie a celý ukrajinský národ prirovnal k fašistom. Okrem toho prízvukoval, že Európania by mali venovať viac pozornosti informáciám z ruskej strany ako zo Západu.
Pokiaľ ide o sankcie, Rusi si našli spôsob, ako si s nimi poradiť. Import produktov z Európy sa uskutočňuje cez Bielorusko a aj keď z veľkých obchodných centier západné produkty na chvíľu vymizli, čoskoro sa na regáloch objavili znovu. Ani návštevníci reštaurácií, ktoré varia najmä z dovážaných potravín, nepocítili žiadnu zmenu.
Jednou z vecí, ktoré v Moskve dnes vyvolávajú nepríjemný pocit, je obrovské množstvo policajtov a bezpečnostných kamier. Je jasné, že tu nie sú len vďaka boju proti pouličnej kriminalite. V Moskve sa vtipkuje o tom, že rýchlosť odstránenia demonštrantov z Červeného námestia (pod pojmom demonštranti sa dá pochopiť každý, kto sa pokúsi niečo povedať niečo kritické alebo rozbaliť ukrajinskú vlajku) je približne trinásť sekúnd. Pred návštevou centra mesta ma príbuzní varovali, aby som politiku na uliciach nerozoberala. Aj v centre však existujú odvážlivci, ktorí odmietajú byť ticho. Napríklad na najväčšej turistickej ulici Arbat sa z jedného obchodu niesla hlasná hudba Sergeja Šnurova a skupiny Leningrad, ktorá je k súčasnému dianiu v Rusku veľmi kritická.
Človek má z dnešnej Moskvy pocit, že sa nachádza v akomsi zvláštnom rozpoložení. Chvíľami sa mu zdá, že sa tu prebúdzajú myšlienky socializmu, inokedy zase narazí na kapitalizmus v jeho najhorších prejavoch. Hlavné mesto akoby dnes prechádzalo nielen búrlivou vonkajšou premenou, ale aj vlasteneckou revolúciou, poháňanou prorežimnými médiami. Na druhej strane stále možno naraziť na rôzne neformálne skupiny, ktoré majú odlišný pohľad na svet. Moskva je až príliš rôznorodá na to, aby sa dala ovládnuť.
.autorka pracovala v televízií Russia Today. Žije na Slovensku.
.krymské nadšenie
Ešte pred polrokom, keď sa konflikt na Ukrajine iba začínal, neboli obyvatelia hlavného mesta v otázkach zahraničnej politiky zďaleka takí jednotní ako dnes. Veľká časť ľudí, ktorí čerpajú informácie iba zo štátom kontrolovaných médií, však pomaly začala prijímať to, čo jej podsúvali. Silnelo presvedčenie, že západné krajiny chcú Rusko čo najviac oslabiť, že Američania na Majdane rozdávajú demonštrantom sušienky a moci v Kyjeve sa chopili fašisti. Pomerne silný bol však aj hlas, že konflikt na Ukrajine je z pohľadu Ruska jedna veľká hlúposť. Ruský vidiek a menšie mestá si vládna propaganda získala ľahko, s hlavným mestom to však bolo ťažšie.
Po anexii Krymu sa situácia začala meniť. Hoci na tomto polostrove naozaj žila ruská väčšina a neskôr bol Ukrajine faktický „darovaný“, dlhé roky to nikoho nezaujímalo. Odrazu sa však zdvihla vlna krymského nadšenia. Na internete sa masovo rozšíril fenomén zdieľania obrázkov s popisom „#krymnash“ ‒ teda Krym je náš. Na stránke vk.com, najväčšej ruskej sociálnej sieti, pribúdali ponuky zájazdov na Krym, čo predtým nebolo zďaleka také rozšírené. Študentov z Krymu, ktorí v roku 2014 ukončili stredné školy, začali bez prijímacích pohovorov brať na tie najprestížnejšie moskovské univerzity.
Okrem toho médiá so sídlom v Moskve začali aktívne propagovať dovolenkovanie na Kryme. Novinárka z Komsomoľskej Pravdy cestovala na Krym s deťmi, aby potom napísala článok na pokračovanie o tom, že to bola najlepšia dovolenka jej života. Nadchýnala sa, ako sa tam vrátila späť do socialistického detstva a ako jej deťom veľmi chutili fašírky. V populárnych letoviskách v Turecku alebo v Egypte, je vraj všetko oveľa drahšie a horšie. Po povstaniach v Donecku, Luhansku a iných proruských častiach Ukrajiny sa názory obyvateľov periférie a metropoly začali ešte viac zbližovať. Pribúdajú aj vizuálne dôkazy podpory Putinovej politiky. Na jednej z ulíc v centre Moskvy sa na stene práve reštaurovanej budovy objavil obrovský obraz zámku Lastovičie hniezdo na polostrove Krym. Pri najprestížnejšej ruskej vysokej škole – MGU je zase napríklad na stĺpe pripevnený plagát Pomôžme Donbasu!
.iný hlas
Napriek tomu v hlavnom meste stále existujú ľudia, ktorí sa neboja prejaviť odlišný názor. Napríklad Andrej Makarevič, spevák a člen kultovej kapely Mašina vremeni, sa nebál obviniť ruské média z klamstva a neskôr odmietol zrušiť svoje vystúpenia na Ukrajine. Reakcia na seba nedala dlho čakať. Za túto „protiruskú“ politiku mu ruský parlament odobral všetky štátne vyznamenania. Speváčka Diana Arbenina, jedna z popredných predstaviteliek ruského rocku, dostala zákaz prednesu poézie počas svojich vystúpení. Ani všetci novinári nezdieľajú názor väčšiny. Takí ľudia pracujú v súkromnej televízii Dožď, ktorá stále bojuje o prežitie, alebo v rozhlasovej stanici Echo Moskvy.
Zamestnanci štátu majú vo veci väčšinou jasno. Počas mojej návštevy Moskvy sa mi podarilo úplnou náhodou stretnúť s človekom, ktorý dlhé roky pracoval v ruskom parlamente. V neformálnej atmosfére predniesol prípitok. Hovoril o tom, aké dôležité je ukončiť vojnu, stále spomínal sankcie a celý ukrajinský národ prirovnal k fašistom. Okrem toho prízvukoval, že Európania by mali venovať viac pozornosti informáciám z ruskej strany ako zo Západu.
Pokiaľ ide o sankcie, Rusi si našli spôsob, ako si s nimi poradiť. Import produktov z Európy sa uskutočňuje cez Bielorusko a aj keď z veľkých obchodných centier západné produkty na chvíľu vymizli, čoskoro sa na regáloch objavili znovu. Ani návštevníci reštaurácií, ktoré varia najmä z dovážaných potravín, nepocítili žiadnu zmenu.
Jednou z vecí, ktoré v Moskve dnes vyvolávajú nepríjemný pocit, je obrovské množstvo policajtov a bezpečnostných kamier. Je jasné, že tu nie sú len vďaka boju proti pouličnej kriminalite. V Moskve sa vtipkuje o tom, že rýchlosť odstránenia demonštrantov z Červeného námestia (pod pojmom demonštranti sa dá pochopiť každý, kto sa pokúsi niečo povedať niečo kritické alebo rozbaliť ukrajinskú vlajku) je približne trinásť sekúnd. Pred návštevou centra mesta ma príbuzní varovali, aby som politiku na uliciach nerozoberala. Aj v centre však existujú odvážlivci, ktorí odmietajú byť ticho. Napríklad na najväčšej turistickej ulici Arbat sa z jedného obchodu niesla hlasná hudba Sergeja Šnurova a skupiny Leningrad, ktorá je k súčasnému dianiu v Rusku veľmi kritická.
Človek má z dnešnej Moskvy pocit, že sa nachádza v akomsi zvláštnom rozpoložení. Chvíľami sa mu zdá, že sa tu prebúdzajú myšlienky socializmu, inokedy zase narazí na kapitalizmus v jeho najhorších prejavoch. Hlavné mesto akoby dnes prechádzalo nielen búrlivou vonkajšou premenou, ale aj vlasteneckou revolúciou, poháňanou prorežimnými médiami. Na druhej strane stále možno naraziť na rôzne neformálne skupiny, ktoré majú odlišný pohľad na svet. Moskva je až príliš rôznorodá na to, aby sa dala ovládnuť.
.autorka pracovala v televízií Russia Today. Žije na Slovensku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.