Aby človek docenil Kovtunovo záverečné dielo, musel zažiť české neskoré 90. roky, ku ktorým patrila aj „dekonštrukcia“ Masarykovho Československa. Bola v mnohom ozdravná: radikálna sebakritickosť vtedy testovala pevnosť základov, na ktorých stojí česká spoločnosť. Ducha doby vystihol Boj o Hrad (1996) od Antonína Klimka, ktorý farbisto vykreslil odvrátenú tvár prvej republiky: korupciu, malichernosť a smiešnosť jej velikánov (Klimek ich obdivoval, bavila ho však ich ľudskosť). O dekádu neskôr prišlo Kovtunovo dielo, ktoré vďaka starostlivej práci s nemeckými, francúzskymi a britskými archívmi zasadilo prvú republiku do európskeho kontextu. Aj táto kniha vystihla ducha doby: so zvláštnou melanchóliou znova zliepa mýtus, ukazuje Masarykov smelý pokus o slušný štát, odsúdený na zánik.
Jiří Kovtun, rodák z Podkarpatskej Rusi, emigroval po februári 1948. Vyše dvadsať rokov pracoval v Rádiu Slobodná Európa, rovnako dlhý čas v knižnici Kongresu USA. Bol básnik a poznať to na jeho úžasnom štýle. Vydal niekoľko štúdií o Masarykovi, napríklad knihu Tajuplná vražda (1994) o jeho angažmáne v antisemitskom procese s Leopoldom Hilsnerom.
Stretol som Jiřího Kovtuna predvlani, keď ma nečakane pozval na schôdzku s 92-ročnou vdovou po Ferdinandovi Peroutkovi. Pocítila vtedy obavu, kto sa bude po nej starať o hrob najslávnejšieho českého novinára, a chcela to prebrať s niekým z dnešnej žurnalistickej generácie (navrhol som rôzne riešenia, azda ju upokojili). Jiří Kovtun sa pobavene mlčky usmieval. Zdalo sa, že ho teší slúžiť ako sprostredkovateľ medzi rôznymi svetmi. O dnešnom Česku hovoril, že „nám to v porovnaní s prvou republikou ide výborne“. Mal s nami trpezlivosť.
Jiří Kovtun, rodák z Podkarpatskej Rusi, emigroval po februári 1948. Vyše dvadsať rokov pracoval v Rádiu Slobodná Európa, rovnako dlhý čas v knižnici Kongresu USA. Bol básnik a poznať to na jeho úžasnom štýle. Vydal niekoľko štúdií o Masarykovi, napríklad knihu Tajuplná vražda (1994) o jeho angažmáne v antisemitskom procese s Leopoldom Hilsnerom.
Stretol som Jiřího Kovtuna predvlani, keď ma nečakane pozval na schôdzku s 92-ročnou vdovou po Ferdinandovi Peroutkovi. Pocítila vtedy obavu, kto sa bude po nej starať o hrob najslávnejšieho českého novinára, a chcela to prebrať s niekým z dnešnej žurnalistickej generácie (navrhol som rôzne riešenia, azda ju upokojili). Jiří Kovtun sa pobavene mlčky usmieval. Zdalo sa, že ho teší slúžiť ako sprostredkovateľ medzi rôznymi svetmi. O dnešnom Česku hovoril, že „nám to v porovnaní s prvou republikou ide výborne“. Mal s nami trpezlivosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.