Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .časopis .osobnosti

Najnovší film Antona Corbijna, ktorý sa práve začal hrať v našich kinách, je absolútne omračujúci. Ukazuje prostredie protiteroristických agentov úplne inak, než to robia klasické špionážne rozprávky. To, čo odhaľuje, je, obávam sa, sivá pozemská realita nasvietená jednou sliepňajúcou neónkou. Niežeby sa nebolo na čo pozerať. Naopak. Ale tá pravda až bolí. Od prvého záberu je to veľký, fotogenický Corbijn, nech sa tvári akokoľvek vecne. Ale po skončení filmu, ak vám sadne tak ako mne, ostanete ako obarení.

Tá pravda o tom, čo sa v „komunálnej“ západnej agentskej politike deje, sa až nedá uniesť. Mne sa chcelo kričať. A čím viac nad tým dumám, tým sa mi zdá, že tu ktosi prvýkrát vyjavil na filmovom plátne niečo podstatné a zúfalé o našom civilizačnom boji s terorizmom – či skôr o našom večnom mentálnom zápase v rámci vlastnej vnútrodruhovej agresivity. Corbijn je asi génius, po vyjdení z kinosály sa  ďalej citovo pútam k tomu ošumelému,  sadlovitému agentovi Gunterovi, ktorého pracovné zanietenie a zvláštne, intuitívne a z priemeru vybočujúce taktiky pri ťahaní nitiek odhaľovania terorizmu tvoria dej filmu. A aby to nestačilo, stvárnil ho Philip Seymour Hoffman ako svoju poslednú a hádam aj životnú rolu. Uf. To dokonalé herectvo vyráža dych. Máte pocit, že ho milujete. Ako skutočného človeka aj so všetkými jeho zlozvykmi a umasteným baloniakom, pretože ‒ aj keď má špinu za nechtami, fučí ako lokomotíva a je tak trochu aj smiešny, je v ňom zvláštna empatia, jemnosť a duch, ktorý trčí nad priemerom tejto nešťastnej doby a priťahuje k sebe svojich ľudí ako magnet. Milujete ho aj ako šéfa, pre ktorého je radosť pracovať, pretože jeho viera a odhodlanie sú vyslovene nákazlivé. Najhľadanejší muž je vzácny film. Nevyprší na druhý deň z hlavy. Mám chuť čím skôr si prečítať predlohu od Johna le Carré. A potom ísť na film znovu. Vychutnať si herectvo F. S. Hoffmana, ktoré je ako Bachova klavírna skladba – taká prostá a taká geniálna, že sa chce plakať. Škoda, že je posledná.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite