Tá pravda o tom, čo sa v „komunálnej“ západnej agentskej politike deje, sa až nedá uniesť. Mne sa chcelo kričať. A čím viac nad tým dumám, tým sa mi zdá, že tu ktosi prvýkrát vyjavil na filmovom plátne niečo podstatné a zúfalé o našom civilizačnom boji s terorizmom – či skôr o našom večnom mentálnom zápase v rámci vlastnej vnútrodruhovej agresivity. Corbijn je asi génius, po vyjdení z kinosály sa ďalej citovo pútam k tomu ošumelému, sadlovitému agentovi Gunterovi, ktorého pracovné zanietenie a zvláštne, intuitívne a z priemeru vybočujúce taktiky pri ťahaní nitiek odhaľovania terorizmu tvoria dej filmu. A aby to nestačilo, stvárnil ho Philip Seymour Hoffman ako svoju poslednú a hádam aj životnú rolu. Uf. To dokonalé herectvo vyráža dych. Máte pocit, že ho milujete. Ako skutočného človeka aj so všetkými jeho zlozvykmi a umasteným baloniakom, pretože ‒ aj keď má špinu za nechtami, fučí ako lokomotíva a je tak trochu aj smiešny, je v ňom zvláštna empatia, jemnosť a duch, ktorý trčí nad priemerom tejto nešťastnej doby a priťahuje k sebe svojich ľudí ako magnet. Milujete ho aj ako šéfa, pre ktorého je radosť pracovať, pretože jeho viera a odhodlanie sú vyslovene nákazlivé. Najhľadanejší muž je vzácny film. Nevyprší na druhý deň z hlavy. Mám chuť čím skôr si prečítať predlohu od Johna le Carré. A potom ísť na film znovu. Vychutnať si herectvo F. S. Hoffmana, ktoré je ako Bachova klavírna skladba – taká prostá a taká geniálna, že sa chce plakať. Škoda, že je posledná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.