„Spojené arabské emiráty sú krajina mimoriadne bohatá na ropu. Ropa je národným bohatstvom! Naša krajina a jej obyvatelia sú od ropy životne závislí. Bez nej ustrnie doprava, elektrárne prestanú vyrábať elektrinu a chemický priemysel by nemal surovinu na výrobu hnojív či etylénu. Preto sa od nového roka zakazuje vývoz ropy mimo územia Emirátov, a to tak potrubím, ako aj vozidlami,“ zaznelo v oficiálnom televíznom vyhlásení premiéra tejto púštnej krajiny.
Predchádzajúce slová sú, samozrejme, fikcia. Ťažko si predstaviť, že by sa daktorá arabská krajina len tak vzdala ekonomického tromfového esa. No zameňte si slovíčko „ropa“ za „voda“ a namiesto „Emiráty“ dosaďte „Slovensko“ a rozum vystriedajú emócie rýchlejšie ako na východniarskej svadbe.
.iracionálne vášne
Nedávny zákaz vývozu vody sa z pohľadu argumentov stal akýmsi svätým grálom zlého, respektíve absentujúceho ekonomického uvažovania. Voda nie je tovar, voda nemá cenu, voda je totiž ľudské právo.
Nie je to žiadna slovenská špecialita. Viacerí čitatelia si určite spomenú na kolujúce video s Petrom Brabeck-Letmathom, šéfom firmy Nestlé. Prezentoval v ňom myšlienku, ktorú dlhodobo obhajuje aj na firemnom blogu water-challenge.com: ak chceme vodu ochrániť a zabrániť jej nadmernému užívaniu, musíme ju komercionalizovať a podrobiť cenovému mechanizmu. Hoci to nie je nič iné, ako prerozprávanie už klasického problému obecnej pastviny a jeho riešenia, video vyvolalo poprask naprieč internetmi a Brabeck-Letmathe bol zaradený do panteónu kapitalistických vampírov po boku Strýka Držgroša, Rockefellera a pána Burnsa zo Simpsonovcov.
Prestrih do Štokholmu, kde bola bez rozruchu začiatkom septembra 2014 odovzdaná Štokholmská vodná cena. Takzvanú „vodnú nobelovku“ si z rúk švédskeho kráľa prevezal John Briscoe,
profesor environmentálneho inžinierstva na Harvarde. V závere jednej z jeho kľúčových štúdií sa dočítate: „Manažovať vodu ako ekonomický statok prináša pre ekonomiku, spotrebiteľov a životné prostredie rozsiahle benefity.“ Teda „vodnú nobelovku“ dostal za približne to isté, za čo bol Brabeck-Letmathe vykázaný zo slušnej spoločnosti.
.poklad pod zemou
Export a import vody už dávno prebieha a prebiehať aj bude. Voda vstupuje do výrobných procesov prakticky ktoréhokoľvek produktu, či už ako závlaha, chladivo, alebo chemický komponent. S každým zemiakom, sudom piva či valcovaným plechom exportujeme aj slovenskú vodu. Podľa Eurostatu sa 54 percent vody z verejných vodných zdrojov využíva v poľnohospodárstve a priemysle, zvyšok v domácnostiach. Koľko vody takto skončí v zahraničí, môžeme len tipovať.
To nie je nič oproti tomu, koľko vody exportuje sama príroda. Na Slovensku pramení len asi 14 percent povrchového vodného fondu, zvyšok (asi 70 miliárd metrov kubických vody) priteká zo susedných štátov. V podobe zrážok spadne ďalších 35 miliárd kubíkov. Čísla celkového odberu vody pre slovenskú ekonomiku sa naproti tomu pohybujú v rozmedzí 600 až 900 miliónov kubíkov.
Sotva si môžeme predstaviť, že spotrebujeme celý prítok Dunaja na nejaké ekonomické aktivity, hoci vo svete nájdeme príklady „vyzavlažovania“ celej rieky. Preto existuje ukazovateľ tzv. využiteľnej vody. Jej ročný objem kolíše v závislosti od prírodných podmienok. Vo výrazne suchom roku 2003 to bolo približne sedem miliárd kubických metrov, vo vlhkom roku 2010 to bolo 23 miliárd kubíkov. Pre skompletizovanie informácie sa môžeme pozrieť ešte na odber podzemnej vody. Tej sa v roku 2012 na Slovensku odobrala necelá pol miliarda kubíkov.
Pri pohľade na tieto čísla je predstava, že cisterny s kapacitou pár desiatok kubických metrov dokážu akokoľvek zasiahnuť do stavu vody na Slovensku, komická. Menej komické je, že to nakoniec viedlo až k zmene ústavy.
Na situácii by nič nezmenila ani nejaká jednoduchá rúra cez hranicu. Na výraznejšie odčerpanie vody zo Slovenska by muselo prísť k výstavbe rozsiahleho potrubného systému či vodného kanálu. Nič také sa nechystá a najmä – načo by niekto do niečoho takého vrážal peniaze?
Tým sa dostávame k bodu číslo dva. Voda je bohatstvo. Áno, je, ale až v momente, keď sa ponúkne na trhu. Poklad sa stáva pokladom až vtedy, keď doputujete na mape k miestu označenému X a vykopete truhlicu zo zeme. Ak by Spojené arabské emiráty zakázali export ropy, dnes by tam jazdili na ťavách a bývali v stanoch. Ropa sa stala bohatstvom až vtedy, keď ju kupujúci vo svete začali dopytovať a Emirátčania tento dopyt začali uspokojovať. Zákaz predaja slovenskú vodu ako bohatstvo zrušil – teoreticky.
.pozitívne trendy
Prakticky sa svetové trhy o slovenskú vodu nijako zvlášť nebili a ani nepobijú. „Svetové trhy“ totiž znamená okolité štáty. Do Afriky sa pre vyššie spomenuté logistické problémy slovenská voda v inej podobe ako zlatistý penivý mok tak skoro nedostane, aj keby sme ju ponúkali v zlatej karafe, a nie blokovali ústavným zákonom. No a stredoeurópsky región má vody požehnane.
Zhodou historických okolností totiž všetky krajiny naokolo, s výnimkou Rakúska, majú históriu centrálneho plánovania a s ním spätú históriu neefektívnej výroby a plytvania zdrojov. Transformácia priniesla do týchto krajín okrem iného aj efektívnejšie narábanie so zdrojmi, ako je voda. Kým ešte v roku 1993 bola priemerná spotreba vody na občana Slovenska asi 300 kubíkov, v nasledujúcich rokoch klesla až k 120 kubickým metrom. Miera odberu využiteľnej vody je v posledných rokoch bezpečne pod úrovňou 10 percent. Z pohľadu vodných potrubí dokonca samotná správa o stave životného prostredia Slovenskej republiky v roku 2012 varuje pred „neúmerným šetrením vodou“. Odber povrchových vôd sa prepadol zo 700 až 800 miliónov kubíkov ročne v 90. rokoch približne na 300 miliónov v posledných rokoch. To je síce do značnej miery spôsobené úpadkom závlahových systémov v poľnohospodárstve, nie zvýšenou efektivitou, ale pokles to je. Intenzita odberu podzemnej vody dosahovala v roku 1995 viac ako 18 kubických metrov za sekundu, v posledných rokoch je to okolo 10 až 11 kubíkov. V tom istom období zároveň narástlo množstvo využiteľných podzemných vôd o 10 percent, takže kým v roku 1995 sa na Slovensku odoberalo 25 percent ich kapacity, teraz je to menej ako 15 percent.
K pomalému poklesu odberov prichádza aj u našich susedov. A nielen to. Od transformácie radikálne stúpla aj kvalita vody. Počet čističiek odpadových vôd bol v roku 2013 trojnásobný oproti roku 1994. Ukazovatele znečistenia, ako sú nerozpustné látky, biochemická spotreba kyslíka, chemická spotreba kyslíka či uhľovodíkový index poklesli o 80 až 95 percent, čo uľahčuje návrat vody do kolobehu.
To je tretí bod. Vody je na Zemi plus mínus konštantné množstvo. Pojem „spotreba vody“ je len obrazný. Keby niečo také ako spotreba vody existovalo, naši predkovia by už všetku sladkú vodu našich končín vypili a vyzavlažovali. Voda sa točí v kolobehu, ale to už určite viete zo základnej školy. S trochou preháňania môžeme povedať, že pár molekúl v pohári vody, ktorý máte na stole, bolo kedysi Spartakovým potom či slzami Kleopatry (prípadne akýmikoľvek inými telesnými tekutinami...).
V skutočnosti sa bavíme o spotrebe upravenej vody. Takej, ktorá má isté vlastnosti (je pitná, alebo destilovaná a podobne) a zároveň je prepravená k užívateľovi. Takáto voda je rovnaký produkt ako jablko či tenisky, s istými nákladmi sa dá vyprodukovať podnikateľskou činnosťou, potrebuje investície, vstupy a zákazníkov.
Najlepším príkladom je odsoľovanie. Existujú rôzne náročné metódy, od voľného odparovania podľa Príručky mladých svišťov až po jadrové odsoľovanie zariadenia. Obyvateľ Afriky denne priemerne spotrebuje 60 litrov vody. Toto množstvo je možné odsoliť s nákladom približne 5 amerických centov. Všetko je len otázka investícií. Tie sú otázkou zdrojov – a ich rozdelenie je otázkou cien.
.otázka cien
V Kalifornii majú jedno z najsuchších období za posledné dekády. Priehrady sú takmer prázdne a farmári zažívajú obrovské problémy. Až donedávna si užívali dostatok vody za extrémne dotovanú cenu 10 až 15 dolárov za akrovú stopu (asi 1 230 kubíkov) a niekedy dokonca ešte menej, hoci náklady na čerpanie a transport takéhoto množstva presahujú 100 dolárov. Domácnosti platia 60 až 230 dolárov za rovnaké množstvo. To (spolu s ostatnými štedrými dotáciami, ktoré v ničom nezaostávajú za nešťastným bruselským CAP-om) viedlo k takým bizarnostiam, že z kalifornskej púšte sa do Číny vyváža 200 000 ton lucerny ročne. Toto leto sú farmári nútení nakupovať dodatočnú vodu na aukciách za 50 až 100-násobky bežných cien. Pre viacerých z nich bude toto leto najhoršie v histórii a možno aj posledné.
Umelé ocenenie vody hlboko pod trhovú cenu viedlo k tomu, že sa ňou plytvalo. Či sa to niekomu páči, alebo nie, všetko je na konci dňa otázkou cien. Vyššie ceny znižujú plytvanie. Vyššie ceny zvyšujú investície, ktoré následne zvýšia ponuku a zatlačia ceny dole. Pokiaľ bude voda voľným statkom, nebude s ňou nakladané zodpovedne. Označenie vody za ľudské právo je len frázou, za ktorej vyhlásenie netreba dať ani cent. Ale ľudského práva sa napiť nedá. Musia byť vytvorené a následne správne investované vzácne zdroje, vďaka ktorým sa voda dostane na náš stôl. Čím efektívnejšie ju budeme produkovať, tým menej ľuďom bude právo na vodu porušené. Nahradenie úradníkov podnikateľmi efektívnosť produkcie zvýši.
Aby sme sa vrátili na Slovensko, uzavrime to otázkou na zamyslenie. Ak je voda ľudské právo, nemali by sme ako bohato zásobená krajina mať povinnosť exportovať ju tam, kde jej ľudia majú nedostatok?
.autor je analytik inštitútu INESS.
Predchádzajúce slová sú, samozrejme, fikcia. Ťažko si predstaviť, že by sa daktorá arabská krajina len tak vzdala ekonomického tromfového esa. No zameňte si slovíčko „ropa“ za „voda“ a namiesto „Emiráty“ dosaďte „Slovensko“ a rozum vystriedajú emócie rýchlejšie ako na východniarskej svadbe.
.iracionálne vášne
Nedávny zákaz vývozu vody sa z pohľadu argumentov stal akýmsi svätým grálom zlého, respektíve absentujúceho ekonomického uvažovania. Voda nie je tovar, voda nemá cenu, voda je totiž ľudské právo.
Nie je to žiadna slovenská špecialita. Viacerí čitatelia si určite spomenú na kolujúce video s Petrom Brabeck-Letmathom, šéfom firmy Nestlé. Prezentoval v ňom myšlienku, ktorú dlhodobo obhajuje aj na firemnom blogu water-challenge.com: ak chceme vodu ochrániť a zabrániť jej nadmernému užívaniu, musíme ju komercionalizovať a podrobiť cenovému mechanizmu. Hoci to nie je nič iné, ako prerozprávanie už klasického problému obecnej pastviny a jeho riešenia, video vyvolalo poprask naprieč internetmi a Brabeck-Letmathe bol zaradený do panteónu kapitalistických vampírov po boku Strýka Držgroša, Rockefellera a pána Burnsa zo Simpsonovcov.
Prestrih do Štokholmu, kde bola bez rozruchu začiatkom septembra 2014 odovzdaná Štokholmská vodná cena. Takzvanú „vodnú nobelovku“ si z rúk švédskeho kráľa prevezal John Briscoe,
profesor environmentálneho inžinierstva na Harvarde. V závere jednej z jeho kľúčových štúdií sa dočítate: „Manažovať vodu ako ekonomický statok prináša pre ekonomiku, spotrebiteľov a životné prostredie rozsiahle benefity.“ Teda „vodnú nobelovku“ dostal za približne to isté, za čo bol Brabeck-Letmathe vykázaný zo slušnej spoločnosti.
.poklad pod zemou
Export a import vody už dávno prebieha a prebiehať aj bude. Voda vstupuje do výrobných procesov prakticky ktoréhokoľvek produktu, či už ako závlaha, chladivo, alebo chemický komponent. S každým zemiakom, sudom piva či valcovaným plechom exportujeme aj slovenskú vodu. Podľa Eurostatu sa 54 percent vody z verejných vodných zdrojov využíva v poľnohospodárstve a priemysle, zvyšok v domácnostiach. Koľko vody takto skončí v zahraničí, môžeme len tipovať.
To nie je nič oproti tomu, koľko vody exportuje sama príroda. Na Slovensku pramení len asi 14 percent povrchového vodného fondu, zvyšok (asi 70 miliárd metrov kubických vody) priteká zo susedných štátov. V podobe zrážok spadne ďalších 35 miliárd kubíkov. Čísla celkového odberu vody pre slovenskú ekonomiku sa naproti tomu pohybujú v rozmedzí 600 až 900 miliónov kubíkov.
Sotva si môžeme predstaviť, že spotrebujeme celý prítok Dunaja na nejaké ekonomické aktivity, hoci vo svete nájdeme príklady „vyzavlažovania“ celej rieky. Preto existuje ukazovateľ tzv. využiteľnej vody. Jej ročný objem kolíše v závislosti od prírodných podmienok. Vo výrazne suchom roku 2003 to bolo približne sedem miliárd kubických metrov, vo vlhkom roku 2010 to bolo 23 miliárd kubíkov. Pre skompletizovanie informácie sa môžeme pozrieť ešte na odber podzemnej vody. Tej sa v roku 2012 na Slovensku odobrala necelá pol miliarda kubíkov.
Pri pohľade na tieto čísla je predstava, že cisterny s kapacitou pár desiatok kubických metrov dokážu akokoľvek zasiahnuť do stavu vody na Slovensku, komická. Menej komické je, že to nakoniec viedlo až k zmene ústavy.
Na situácii by nič nezmenila ani nejaká jednoduchá rúra cez hranicu. Na výraznejšie odčerpanie vody zo Slovenska by muselo prísť k výstavbe rozsiahleho potrubného systému či vodného kanálu. Nič také sa nechystá a najmä – načo by niekto do niečoho takého vrážal peniaze?
Tým sa dostávame k bodu číslo dva. Voda je bohatstvo. Áno, je, ale až v momente, keď sa ponúkne na trhu. Poklad sa stáva pokladom až vtedy, keď doputujete na mape k miestu označenému X a vykopete truhlicu zo zeme. Ak by Spojené arabské emiráty zakázali export ropy, dnes by tam jazdili na ťavách a bývali v stanoch. Ropa sa stala bohatstvom až vtedy, keď ju kupujúci vo svete začali dopytovať a Emirátčania tento dopyt začali uspokojovať. Zákaz predaja slovenskú vodu ako bohatstvo zrušil – teoreticky.
.pozitívne trendy
Prakticky sa svetové trhy o slovenskú vodu nijako zvlášť nebili a ani nepobijú. „Svetové trhy“ totiž znamená okolité štáty. Do Afriky sa pre vyššie spomenuté logistické problémy slovenská voda v inej podobe ako zlatistý penivý mok tak skoro nedostane, aj keby sme ju ponúkali v zlatej karafe, a nie blokovali ústavným zákonom. No a stredoeurópsky región má vody požehnane.
Zhodou historických okolností totiž všetky krajiny naokolo, s výnimkou Rakúska, majú históriu centrálneho plánovania a s ním spätú históriu neefektívnej výroby a plytvania zdrojov. Transformácia priniesla do týchto krajín okrem iného aj efektívnejšie narábanie so zdrojmi, ako je voda. Kým ešte v roku 1993 bola priemerná spotreba vody na občana Slovenska asi 300 kubíkov, v nasledujúcich rokoch klesla až k 120 kubickým metrom. Miera odberu využiteľnej vody je v posledných rokoch bezpečne pod úrovňou 10 percent. Z pohľadu vodných potrubí dokonca samotná správa o stave životného prostredia Slovenskej republiky v roku 2012 varuje pred „neúmerným šetrením vodou“. Odber povrchových vôd sa prepadol zo 700 až 800 miliónov kubíkov ročne v 90. rokoch približne na 300 miliónov v posledných rokoch. To je síce do značnej miery spôsobené úpadkom závlahových systémov v poľnohospodárstve, nie zvýšenou efektivitou, ale pokles to je. Intenzita odberu podzemnej vody dosahovala v roku 1995 viac ako 18 kubických metrov za sekundu, v posledných rokoch je to okolo 10 až 11 kubíkov. V tom istom období zároveň narástlo množstvo využiteľných podzemných vôd o 10 percent, takže kým v roku 1995 sa na Slovensku odoberalo 25 percent ich kapacity, teraz je to menej ako 15 percent.
K pomalému poklesu odberov prichádza aj u našich susedov. A nielen to. Od transformácie radikálne stúpla aj kvalita vody. Počet čističiek odpadových vôd bol v roku 2013 trojnásobný oproti roku 1994. Ukazovatele znečistenia, ako sú nerozpustné látky, biochemická spotreba kyslíka, chemická spotreba kyslíka či uhľovodíkový index poklesli o 80 až 95 percent, čo uľahčuje návrat vody do kolobehu.
To je tretí bod. Vody je na Zemi plus mínus konštantné množstvo. Pojem „spotreba vody“ je len obrazný. Keby niečo také ako spotreba vody existovalo, naši predkovia by už všetku sladkú vodu našich končín vypili a vyzavlažovali. Voda sa točí v kolobehu, ale to už určite viete zo základnej školy. S trochou preháňania môžeme povedať, že pár molekúl v pohári vody, ktorý máte na stole, bolo kedysi Spartakovým potom či slzami Kleopatry (prípadne akýmikoľvek inými telesnými tekutinami...).
V skutočnosti sa bavíme o spotrebe upravenej vody. Takej, ktorá má isté vlastnosti (je pitná, alebo destilovaná a podobne) a zároveň je prepravená k užívateľovi. Takáto voda je rovnaký produkt ako jablko či tenisky, s istými nákladmi sa dá vyprodukovať podnikateľskou činnosťou, potrebuje investície, vstupy a zákazníkov.
Najlepším príkladom je odsoľovanie. Existujú rôzne náročné metódy, od voľného odparovania podľa Príručky mladých svišťov až po jadrové odsoľovanie zariadenia. Obyvateľ Afriky denne priemerne spotrebuje 60 litrov vody. Toto množstvo je možné odsoliť s nákladom približne 5 amerických centov. Všetko je len otázka investícií. Tie sú otázkou zdrojov – a ich rozdelenie je otázkou cien.
.otázka cien
V Kalifornii majú jedno z najsuchších období za posledné dekády. Priehrady sú takmer prázdne a farmári zažívajú obrovské problémy. Až donedávna si užívali dostatok vody za extrémne dotovanú cenu 10 až 15 dolárov za akrovú stopu (asi 1 230 kubíkov) a niekedy dokonca ešte menej, hoci náklady na čerpanie a transport takéhoto množstva presahujú 100 dolárov. Domácnosti platia 60 až 230 dolárov za rovnaké množstvo. To (spolu s ostatnými štedrými dotáciami, ktoré v ničom nezaostávajú za nešťastným bruselským CAP-om) viedlo k takým bizarnostiam, že z kalifornskej púšte sa do Číny vyváža 200 000 ton lucerny ročne. Toto leto sú farmári nútení nakupovať dodatočnú vodu na aukciách za 50 až 100-násobky bežných cien. Pre viacerých z nich bude toto leto najhoršie v histórii a možno aj posledné.
Umelé ocenenie vody hlboko pod trhovú cenu viedlo k tomu, že sa ňou plytvalo. Či sa to niekomu páči, alebo nie, všetko je na konci dňa otázkou cien. Vyššie ceny znižujú plytvanie. Vyššie ceny zvyšujú investície, ktoré následne zvýšia ponuku a zatlačia ceny dole. Pokiaľ bude voda voľným statkom, nebude s ňou nakladané zodpovedne. Označenie vody za ľudské právo je len frázou, za ktorej vyhlásenie netreba dať ani cent. Ale ľudského práva sa napiť nedá. Musia byť vytvorené a následne správne investované vzácne zdroje, vďaka ktorým sa voda dostane na náš stôl. Čím efektívnejšie ju budeme produkovať, tým menej ľuďom bude právo na vodu porušené. Nahradenie úradníkov podnikateľmi efektívnosť produkcie zvýši.
Aby sme sa vrátili na Slovensko, uzavrime to otázkou na zamyslenie. Ak je voda ľudské právo, nemali by sme ako bohato zásobená krajina mať povinnosť exportovať ju tam, kde jej ľudia majú nedostatok?
.autor je analytik inštitútu INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.