„Aby koncertná agentúra naplánovala výstavu, to je – jemne povedané – absolútne nezvyčajné,“ píše Dieter Semmelmann, nemecký producent a usporiadateľ výstavy o hrobke egyptského faraóna Tutanchamóna, v katalógu podujatia. Jeho spoločnosť Semmel Concerts má dlhoročné skúsenosti s organizovaním koncertov hviezd ako Rihanna, Elton John, Depeche Mode alebo Coldplay. „Open Airs a festivaly? – Áno! Koncertné turné? – Samozrejme! Ale výstava, ktorá si vyžaduje niekoľkoročnú prípravu, ako aj vedeckú podporu? V tom nám mnohí na začiatku nedôverovali.“
No do výpravného projektu sa zapojili renomovaní egyptológovia a zruční egyptskí umeleckí remeselníci, ktorí zhotovili do detailov verné napodobeniny asi tisícky predmetov zo slávnej hrobky, objavenej v roku 1922 britským archeológom Howardom Carterom. V roku 2008 mala výstava Tutanchamón – jeho hrobka a poklady premiéru vo švajčiarskom Zürichu. Odvtedy putuje po svetových metropolách. Do 30. novembra si ju môžu pozrieť aj slovenskí návštevníci v bratislavskej Inchebe.
.nádherné veci
Na tomto mieste sa natíska otázka, prečo má človek zaplatiť vstupenku, aby videl napodobeniny? No takýto prístup, čoraz viac uplatňovaný v prezentovaní vzácnych archeologických nálezov, v skutočnosti rieši niekoľko problémov. Originály sa nachádzajú väčšinou v káhirskom múzeu a ich zapožičanie na medzinárodné výstavy nie je jednoduchou záležitosťou. Náklady zvyšujú špecifické požiadavky na prepravu i bezpečnosť. Môže sa napríklad stať, že hoci Egypťania niektoré predmety dočasne do zahraničia uvoľnia, tie z najznámejších aj tak neuvidíte, lebo zostali doma. V samotnom Egypte sa potom diskutuje, či častá manipulácia neohrozuje citlivé starobylé artefakty. Navyše ide o súčasti egyptského kultúrneho dedičstva a keď Egypťan príde do svojho múzea, chce vidieť „svojho Tutanchamóna“, a nie prázdnu vitrínu alebo napodobeninu, keďže originál sa práve nachádza niekde v Európe alebo Amerike na putovnej výstave. Nakoniec, rovnako ako zahraniční turisti, ktorí zavítali do Egypta aj preto, aby si originálne predmety prezreli priamo na mieste.
Na druhej strane, detailné napodobeniny umožňujú tvorcom výstavy robiť s nimi veci, ktoré by sa s originálmi nedali robiť ani v káhirskom múzeu. Podujatie, ktoré teraz majú možnosť vidieť aj Slováci, totiž nie je len výstavou, ale hotovou inscenáciou. Na začiatku si návštevník pozrie krátky film o Howardovi Carterovi, ktorý predstaví širší kontext nálezu a končí práve v momente, keď vzrušený archeológ nazrie cez malý otvor do vnútra prvej miestnosti hrobky. Keď sa ho jeho mecenáš lord Carnarvon spýtal, či niečo vidí, mal mu užasnutý Carter podľa niektorých zdrojov odpovedať: „Áno, nádherné veci.“ Návštevník pokračuje do sály, v ktorej sú exponáty naaranžované rovnako ako ich prvýkrát zočil britský archeológ v predsieni hrobky: Sochy ľudí i zvierat, rozobraté časti bojových vozov, ležadlá, bohato zdobený trón, alabastrové vázy, šperkovnice, ba dokonca koše s ovocím, krčahy s vínom či nádoby s mäsom. To všetko nahádzané jedno cez druhé ako nejaké haraburdie v zaplnenej pivnici.
Keďže ide o napodobeniny, s niektorými exponátmi sa návštevník v rámci prehliadky stretáva viackrát. Platí to aj pre známu Tutanchamónovu masku, ktorú najskôr vidíme ležať v sarkofágu s múmiou, ako ju našiel Carter, čiastočne pokrytú znečistením. A potom ju vidíme vystavenú v plnej paráde, kde si ju môže návštevník obzrieť zo všetkých strán. Je to práve vzrušenie z uskutočnenia jedného z najväčších archeologických objavov v dejinách ľudstva, ktoré sa tvorcom výstavy darí návštevníkom celkom úspešne sprostredkovať.
.vytrvalosť a dôkladnosť
Život Howarda Cartera má všetky ingrediencie strhujúceho príbehu, aké si len marketér histórie môže priať. Do Egypta prišiel ako 17-ročný v roku 1891. Zo začiatku obkresľoval výjavy, zdobiace steny hrobiek. Archeologickým postupom sa učil priamo na mieste od skúsených egyptológov, ako bol Flinders Petrie, ktorý veril, že pozornosť pri výskume treba venovať aj tým najmenším detailom. Po pár rokoch je Carter menovaný za inšpektora egyptskej pamiatkovej správy. No v roku 1905 dochádza k incidentu, ktorý naruší jeho sľubne sa rozvíjajúcu kariéru. Skupinka opitých Francúzov sa dostáva do sporu so zamestnancami pamiatkovej správy pri platení vstupeniek. Carter sa postaví na stranu svojich podriadených. Je z toho diplomatický škandál, ktorý vedie k jeho odchodu z úradného miesta. Niekoľko rokov sa potom živí ako akvarelista, obchodník s umením a turistický sprievodca.
Na Cartera sa zase začne usmievať šťastie, keď sa dá dokopy s Georgeom Herbertom, 5. grófom z Carnarvonu. Zámožný a vplyvný britský aristokrat, ktorý si v Egypte lieči zdravotné problémy, sa stane mecenášom Carterovho výskumu. Objav Tutanchamónovej hrobky je pozoruhodný nielen obsahom a nálezmi, ale aj spôsobom, akým k nemu došlo. Keď Carter a Carnarvon začali kopať v Údolí kráľov, lokalita bola odbornou komunitou považovaná za vyčerpanú (v skutočnosti sa tu kope doteraz). Americký archeológ Theodore Davis, ktorý skúmal Údolie kráľov pred prvou svetovou vojnou, si dokonca myslel, že už identifikoval medzičasom vyplienenú hrobku Tutanchamóna. Ale Carter trval na tom, že posledné miesto odpočinku mladého faraóna ešte len čaká na svoje objavenie. Päť rokov britský archeológ kope neúspešne. Carnarvon stráca trpezlivosť a chce zastaviť financovanie, no Carter ho s veľkou námahou presvedčí, aby mu dal ešte jednu jedinú šancu. Tá vyjde. A 4. novembra 1922 nájde robotník schody, vedúce ku kráľovskej hrobke, zapečatenej po viac ako tri tisícročia.
Nasledujúce desaťročie strávi Carter len vypratávaním hrobky, inventarizáciou a postupným presunom vzácnych predmetov do Káhiry. Pre médiá a svetovú verejnosť je nevykradnutá hrobka egyptského faraóna prirodzene senzáciou. Nález spôsobí aj opätovný záujem o egyptský štýl v umení. Keďže novinové titulky musia byť krátke a Tutanchamón je príliš dlhé slovo, panovník dostane prezývku „king Tut“. No a potom je tu samozrejme ešte „kliatba“. Začiatkom roku 1923 lorda Carnarvona pichne komár. Pri holení si aristokrat britvou natrhne vpich a spôsobí si tak infekciu, na následky ktorej 5. apríla zomiera.
.skutočná kliatba
„Žiadna kliatba neexistuje,“ hovorí pre .týždeň český egyptológ Jaromír Málek, pôsobiaci dlhé roky na univerzite v Oxforde. „Jedinou kliatbou je, že egyptológia sa doteraz nedokázala vyrovnať s týmto mimoriadnym objavom.“ Môže to znieť neuveriteľne, ale ani nálezy z Tutanchamónovej hrobky neboli náležite a vyčerpávajúco publikované. „Fotky najznámejších predmetov obleteli svet. No publikovať predmet znamená, že sa pozriete na všetko, čo je na ňom vidieť a čo sa o ňom dá zistiť a následne to vyhodnotíte vo svetle najlepších egyptologických znalostí.“ Akým postupom bol ten-ktorý nález presne vyrobený? Odkiaľ prišiel materiál na jeho zhotovenie? To všetko sú otázky, ktoré musia vedci riešiť. Samozrejme, problémom je aj početnosť artefaktov. V Tutanchamónovej hrobke sa ich našli asi štyri tisícky.
Málek tiež pripomína, že neexistuje nič také ako definitívna publikácia: „Ak by ste dnes napríklad preskúmali Tutanchamónovu múmiu, môžete to urobiť len metódami, ktoré poznáme v súčasnosti. Lenže o rok alebo o desať môžu vzniknúť nové a efektívnejšie metódy, ktoré nám odhalia nové súvislosti. Ide o všeobecnú vedeckú pravdu, ktorá sa netýka len egyptológie. No pokiaľ ide o Tutanchamónovu hrobku, v prípade mnohých predmetov nemáme ani tú základnú analýzu.“
Jaromír Málek prišiel do Oxfordu v januári 1968 na výmenný pobyt z pražského egyptologického ústavu. Pracoval na hieroglyfických nápisoch. Potom došlo k invázii sovietskych vojsk do Československa. „Ešte v roku 1970 som pracoval v Egypte s československým ústavom. No po návrate do Oxfordu nám československá ambasáda dala vedieť, že všetci sa máme vrátiť do vlasti. Ja som prácu tam ešte nemal dokončenú.“ Málek dostal ponuku zostať v Anglicku, ktorú využil. V rámci Griffithovho inštitútu na Oxforde neskôr inicioval zverejnenie detailných Carterových záznamov objavu hrobky Tutanchamóna na internete vrátane denníkov, mapiek či nákresov.
.revolúcia a kontrarevolúcia
Tutanchamón sa stal faraónom, keď mal asi deväť rokov a vládol len necelé desaťročie. Jeho smrť v roku 1323 pred Kristom je sama osebe predmetom vedeckých špekulácií. Bratislavská výstava o nich vyčerpávajúco informuje. Tutanchamónov otec Achnaton spôsobil ako faraón v Egypte náboženskú revolúciu. Zaviedol totiž uctievanie boha slnka Atona ako jediného boha. Stal sa tak priekopníkom monoteizmu. Nešlo len o duchovnú inováciu. Achnaton chcel cez nové náboženstvo zlomiť vplyv kňazov pôvodného hlavného boha Amona, ktorých chrámy nahromadili veľké pozemkové bohatstvo.
„Slabinou novej viery bola nejasná či nedostatočne zodpovedaná odpoveď na otázku, čo sa s človekom stane po smrti,“ vysvetľuje Málek. „A podobné slabiny zrejme viedli k tomu, že sa reforma v širokých vrstvách neujala. Bola to typická reforma zhora.“ Zdá sa, že Achnaton nezmenil len bohov, ale postavil celú egyptskú spoločnosť na hlavu. Po jeho smrti nastalo postupné reštaurovanie starých pomerov. Niečo prežilo, no väčšina sa vrátila do zabehaných koľají. A práve za vlády Tutanchamóna sa táto postupná „kontrarevolúcia“ odohrávala. Napríklad vlastníctvo pôdy a budovy chrámov sa vracali naspäť kňazom zosadených božstiev. V nastúpenom trende pokračovali aj Tutanchamónovi nástupcovia Aje a Haremheb.
Kult slnečného boha Atona na Tutanchamónovej výstave pripomína trón s výjavom, na ktorom sa nachádza kráľovský pár a nad nimi životodarný slnečný kotúč. Impozantný je aj pozlátený prehliadkový voz, a samozrejme, jednotlivé schránky, v ktorých bola uložená múmia na „spôsob matriošky“ (egyptológovia nech toto prirovnanie prepáčia) až po Tutanchamónovu masku.
Výstavisko Incheba môže vďaka dobre inscenovanej výstave poslúžiť ako brána v čase a priestore. V myšlienkach vás prenesie zo sychravej reality jesenného Slovenska do slnečného Egypta spred viac ako tritisíc rokov.
No do výpravného projektu sa zapojili renomovaní egyptológovia a zruční egyptskí umeleckí remeselníci, ktorí zhotovili do detailov verné napodobeniny asi tisícky predmetov zo slávnej hrobky, objavenej v roku 1922 britským archeológom Howardom Carterom. V roku 2008 mala výstava Tutanchamón – jeho hrobka a poklady premiéru vo švajčiarskom Zürichu. Odvtedy putuje po svetových metropolách. Do 30. novembra si ju môžu pozrieť aj slovenskí návštevníci v bratislavskej Inchebe.
.nádherné veci
Na tomto mieste sa natíska otázka, prečo má človek zaplatiť vstupenku, aby videl napodobeniny? No takýto prístup, čoraz viac uplatňovaný v prezentovaní vzácnych archeologických nálezov, v skutočnosti rieši niekoľko problémov. Originály sa nachádzajú väčšinou v káhirskom múzeu a ich zapožičanie na medzinárodné výstavy nie je jednoduchou záležitosťou. Náklady zvyšujú špecifické požiadavky na prepravu i bezpečnosť. Môže sa napríklad stať, že hoci Egypťania niektoré predmety dočasne do zahraničia uvoľnia, tie z najznámejších aj tak neuvidíte, lebo zostali doma. V samotnom Egypte sa potom diskutuje, či častá manipulácia neohrozuje citlivé starobylé artefakty. Navyše ide o súčasti egyptského kultúrneho dedičstva a keď Egypťan príde do svojho múzea, chce vidieť „svojho Tutanchamóna“, a nie prázdnu vitrínu alebo napodobeninu, keďže originál sa práve nachádza niekde v Európe alebo Amerike na putovnej výstave. Nakoniec, rovnako ako zahraniční turisti, ktorí zavítali do Egypta aj preto, aby si originálne predmety prezreli priamo na mieste.
Na druhej strane, detailné napodobeniny umožňujú tvorcom výstavy robiť s nimi veci, ktoré by sa s originálmi nedali robiť ani v káhirskom múzeu. Podujatie, ktoré teraz majú možnosť vidieť aj Slováci, totiž nie je len výstavou, ale hotovou inscenáciou. Na začiatku si návštevník pozrie krátky film o Howardovi Carterovi, ktorý predstaví širší kontext nálezu a končí práve v momente, keď vzrušený archeológ nazrie cez malý otvor do vnútra prvej miestnosti hrobky. Keď sa ho jeho mecenáš lord Carnarvon spýtal, či niečo vidí, mal mu užasnutý Carter podľa niektorých zdrojov odpovedať: „Áno, nádherné veci.“ Návštevník pokračuje do sály, v ktorej sú exponáty naaranžované rovnako ako ich prvýkrát zočil britský archeológ v predsieni hrobky: Sochy ľudí i zvierat, rozobraté časti bojových vozov, ležadlá, bohato zdobený trón, alabastrové vázy, šperkovnice, ba dokonca koše s ovocím, krčahy s vínom či nádoby s mäsom. To všetko nahádzané jedno cez druhé ako nejaké haraburdie v zaplnenej pivnici.
Keďže ide o napodobeniny, s niektorými exponátmi sa návštevník v rámci prehliadky stretáva viackrát. Platí to aj pre známu Tutanchamónovu masku, ktorú najskôr vidíme ležať v sarkofágu s múmiou, ako ju našiel Carter, čiastočne pokrytú znečistením. A potom ju vidíme vystavenú v plnej paráde, kde si ju môže návštevník obzrieť zo všetkých strán. Je to práve vzrušenie z uskutočnenia jedného z najväčších archeologických objavov v dejinách ľudstva, ktoré sa tvorcom výstavy darí návštevníkom celkom úspešne sprostredkovať.
.vytrvalosť a dôkladnosť
Život Howarda Cartera má všetky ingrediencie strhujúceho príbehu, aké si len marketér histórie môže priať. Do Egypta prišiel ako 17-ročný v roku 1891. Zo začiatku obkresľoval výjavy, zdobiace steny hrobiek. Archeologickým postupom sa učil priamo na mieste od skúsených egyptológov, ako bol Flinders Petrie, ktorý veril, že pozornosť pri výskume treba venovať aj tým najmenším detailom. Po pár rokoch je Carter menovaný za inšpektora egyptskej pamiatkovej správy. No v roku 1905 dochádza k incidentu, ktorý naruší jeho sľubne sa rozvíjajúcu kariéru. Skupinka opitých Francúzov sa dostáva do sporu so zamestnancami pamiatkovej správy pri platení vstupeniek. Carter sa postaví na stranu svojich podriadených. Je z toho diplomatický škandál, ktorý vedie k jeho odchodu z úradného miesta. Niekoľko rokov sa potom živí ako akvarelista, obchodník s umením a turistický sprievodca.
Na Cartera sa zase začne usmievať šťastie, keď sa dá dokopy s Georgeom Herbertom, 5. grófom z Carnarvonu. Zámožný a vplyvný britský aristokrat, ktorý si v Egypte lieči zdravotné problémy, sa stane mecenášom Carterovho výskumu. Objav Tutanchamónovej hrobky je pozoruhodný nielen obsahom a nálezmi, ale aj spôsobom, akým k nemu došlo. Keď Carter a Carnarvon začali kopať v Údolí kráľov, lokalita bola odbornou komunitou považovaná za vyčerpanú (v skutočnosti sa tu kope doteraz). Americký archeológ Theodore Davis, ktorý skúmal Údolie kráľov pred prvou svetovou vojnou, si dokonca myslel, že už identifikoval medzičasom vyplienenú hrobku Tutanchamóna. Ale Carter trval na tom, že posledné miesto odpočinku mladého faraóna ešte len čaká na svoje objavenie. Päť rokov britský archeológ kope neúspešne. Carnarvon stráca trpezlivosť a chce zastaviť financovanie, no Carter ho s veľkou námahou presvedčí, aby mu dal ešte jednu jedinú šancu. Tá vyjde. A 4. novembra 1922 nájde robotník schody, vedúce ku kráľovskej hrobke, zapečatenej po viac ako tri tisícročia.
Nasledujúce desaťročie strávi Carter len vypratávaním hrobky, inventarizáciou a postupným presunom vzácnych predmetov do Káhiry. Pre médiá a svetovú verejnosť je nevykradnutá hrobka egyptského faraóna prirodzene senzáciou. Nález spôsobí aj opätovný záujem o egyptský štýl v umení. Keďže novinové titulky musia byť krátke a Tutanchamón je príliš dlhé slovo, panovník dostane prezývku „king Tut“. No a potom je tu samozrejme ešte „kliatba“. Začiatkom roku 1923 lorda Carnarvona pichne komár. Pri holení si aristokrat britvou natrhne vpich a spôsobí si tak infekciu, na následky ktorej 5. apríla zomiera.
.skutočná kliatba
„Žiadna kliatba neexistuje,“ hovorí pre .týždeň český egyptológ Jaromír Málek, pôsobiaci dlhé roky na univerzite v Oxforde. „Jedinou kliatbou je, že egyptológia sa doteraz nedokázala vyrovnať s týmto mimoriadnym objavom.“ Môže to znieť neuveriteľne, ale ani nálezy z Tutanchamónovej hrobky neboli náležite a vyčerpávajúco publikované. „Fotky najznámejších predmetov obleteli svet. No publikovať predmet znamená, že sa pozriete na všetko, čo je na ňom vidieť a čo sa o ňom dá zistiť a následne to vyhodnotíte vo svetle najlepších egyptologických znalostí.“ Akým postupom bol ten-ktorý nález presne vyrobený? Odkiaľ prišiel materiál na jeho zhotovenie? To všetko sú otázky, ktoré musia vedci riešiť. Samozrejme, problémom je aj početnosť artefaktov. V Tutanchamónovej hrobke sa ich našli asi štyri tisícky.
Málek tiež pripomína, že neexistuje nič také ako definitívna publikácia: „Ak by ste dnes napríklad preskúmali Tutanchamónovu múmiu, môžete to urobiť len metódami, ktoré poznáme v súčasnosti. Lenže o rok alebo o desať môžu vzniknúť nové a efektívnejšie metódy, ktoré nám odhalia nové súvislosti. Ide o všeobecnú vedeckú pravdu, ktorá sa netýka len egyptológie. No pokiaľ ide o Tutanchamónovu hrobku, v prípade mnohých predmetov nemáme ani tú základnú analýzu.“
Jaromír Málek prišiel do Oxfordu v januári 1968 na výmenný pobyt z pražského egyptologického ústavu. Pracoval na hieroglyfických nápisoch. Potom došlo k invázii sovietskych vojsk do Československa. „Ešte v roku 1970 som pracoval v Egypte s československým ústavom. No po návrate do Oxfordu nám československá ambasáda dala vedieť, že všetci sa máme vrátiť do vlasti. Ja som prácu tam ešte nemal dokončenú.“ Málek dostal ponuku zostať v Anglicku, ktorú využil. V rámci Griffithovho inštitútu na Oxforde neskôr inicioval zverejnenie detailných Carterových záznamov objavu hrobky Tutanchamóna na internete vrátane denníkov, mapiek či nákresov.
.revolúcia a kontrarevolúcia
Tutanchamón sa stal faraónom, keď mal asi deväť rokov a vládol len necelé desaťročie. Jeho smrť v roku 1323 pred Kristom je sama osebe predmetom vedeckých špekulácií. Bratislavská výstava o nich vyčerpávajúco informuje. Tutanchamónov otec Achnaton spôsobil ako faraón v Egypte náboženskú revolúciu. Zaviedol totiž uctievanie boha slnka Atona ako jediného boha. Stal sa tak priekopníkom monoteizmu. Nešlo len o duchovnú inováciu. Achnaton chcel cez nové náboženstvo zlomiť vplyv kňazov pôvodného hlavného boha Amona, ktorých chrámy nahromadili veľké pozemkové bohatstvo.
„Slabinou novej viery bola nejasná či nedostatočne zodpovedaná odpoveď na otázku, čo sa s človekom stane po smrti,“ vysvetľuje Málek. „A podobné slabiny zrejme viedli k tomu, že sa reforma v širokých vrstvách neujala. Bola to typická reforma zhora.“ Zdá sa, že Achnaton nezmenil len bohov, ale postavil celú egyptskú spoločnosť na hlavu. Po jeho smrti nastalo postupné reštaurovanie starých pomerov. Niečo prežilo, no väčšina sa vrátila do zabehaných koľají. A práve za vlády Tutanchamóna sa táto postupná „kontrarevolúcia“ odohrávala. Napríklad vlastníctvo pôdy a budovy chrámov sa vracali naspäť kňazom zosadených božstiev. V nastúpenom trende pokračovali aj Tutanchamónovi nástupcovia Aje a Haremheb.
Kult slnečného boha Atona na Tutanchamónovej výstave pripomína trón s výjavom, na ktorom sa nachádza kráľovský pár a nad nimi životodarný slnečný kotúč. Impozantný je aj pozlátený prehliadkový voz, a samozrejme, jednotlivé schránky, v ktorých bola uložená múmia na „spôsob matriošky“ (egyptológovia nech toto prirovnanie prepáčia) až po Tutanchamónovu masku.
Výstavisko Incheba môže vďaka dobre inscenovanej výstave poslúžiť ako brána v čase a priestore. V myšlienkach vás prenesie zo sychravej reality jesenného Slovenska do slnečného Egypta spred viac ako tritisíc rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.