V čase, keď mi už bolo jasné, ako je to s helmou, som dostal pozvanie. Večera s istým Tassom Saadom – autorom knihy Sloužil jsem Arafatovi, ktorú prišiel z Ameriky do Prahy uviesť na trh. Sedeli sme v malej príjemnej reštaurácii. Autor mal za sebou kariéru palestínskeho utečenca v Gaze, bojovníka Fatahu, ostreľovača s mnohými zárezmi na pažbe. O svojich obetiach hovoril pokojne, bez emócií. Jeho konverzia z islamu na kresťanstvo, od nenávisti k pokore a úcte k ľudskému životu, je veľký príbeh. Celý čas som však premýšľal o tom, či toto je cesta k riešeniu izraelsko-palestínskeho problému. No nie je, samozrejme. Pri večeri som dostal Saadovu knihu aj s venovaním: „To my brother Fedor. Grace and Peace.”
Krátko nato som šiel na Slovensko. Do Bratislavy na diskusiu so seniormi Židovskej náboženskej obce a do Šale na premietanie dokumentu o tom, ako som hľadal miesto, kde mi na konci druhej svetovej vojny zavraždili otca. Bratislavským seniorom som rozprával o nedávnom pochode po trase úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu do Žiliny. Rozprával som im aj o tom, čo som videl, počul a cítil v Osvienčime. Napríklad v baraku, kde sa tiesnilo asi tisíc ľudí, spali po troch na jednej drevenej prični a v troch vrstvách nad sebou. Jedna z účastníčok diskusie potichu poznamenala: „... nás spalo na jednej prični päť“. Tak to mi naplno došlo, s akými ľuďmi hovorím.
Cestou autom zo Slovenska do Prahy som listoval v novinách. Slovenský premiér Fico sa rovno vysmieva sankciám EÚ voči Rusku a český prezident chce vidieť dôkazy o invázii ruských vojakov na Ukrajinu. Kamarát za volantom, ktorý pozná fungovanie tajných služieb „zvnútra“, rozvíjal v súvislosti s Tassom Saadom úvahy o nelegáloch, ktorí žijú „rozpustení“ na území nepriateľa. Čakajú na pokyn a hodinu „H“.
Zdá sa mi, že mier je výsada, ktorá je dočasne prepožičaná silným. Silným natoľko, že agresor si jednoducho netrúfne a že ustupovanie agresorovi môže byť – a veľmi často aj býva – smrtiaca stratégia. Viem, pacifistom takéto reči nevoňajú, ale čo už.
Po dopísaní tohto textu som si z knižnice vybral klasiku: Mistr Sun o válečném umění, a znovu si prečítal záver knihy Stefana Zweiga Svet včerajška. Žijeme medzi zákopmi.
Krátko nato som šiel na Slovensko. Do Bratislavy na diskusiu so seniormi Židovskej náboženskej obce a do Šale na premietanie dokumentu o tom, ako som hľadal miesto, kde mi na konci druhej svetovej vojny zavraždili otca. Bratislavským seniorom som rozprával o nedávnom pochode po trase úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu do Žiliny. Rozprával som im aj o tom, čo som videl, počul a cítil v Osvienčime. Napríklad v baraku, kde sa tiesnilo asi tisíc ľudí, spali po troch na jednej drevenej prični a v troch vrstvách nad sebou. Jedna z účastníčok diskusie potichu poznamenala: „... nás spalo na jednej prični päť“. Tak to mi naplno došlo, s akými ľuďmi hovorím.
Cestou autom zo Slovenska do Prahy som listoval v novinách. Slovenský premiér Fico sa rovno vysmieva sankciám EÚ voči Rusku a český prezident chce vidieť dôkazy o invázii ruských vojakov na Ukrajinu. Kamarát za volantom, ktorý pozná fungovanie tajných služieb „zvnútra“, rozvíjal v súvislosti s Tassom Saadom úvahy o nelegáloch, ktorí žijú „rozpustení“ na území nepriateľa. Čakajú na pokyn a hodinu „H“.
Zdá sa mi, že mier je výsada, ktorá je dočasne prepožičaná silným. Silným natoľko, že agresor si jednoducho netrúfne a že ustupovanie agresorovi môže byť – a veľmi často aj býva – smrtiaca stratégia. Viem, pacifistom takéto reči nevoňajú, ale čo už.
Po dopísaní tohto textu som si z knižnice vybral klasiku: Mistr Sun o válečném umění, a znovu si prečítal záver knihy Stefana Zweiga Svet včerajška. Žijeme medzi zákopmi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.