Onoho času v pohraničnom meste zorganizovali tzv. paneurópsky piknik. Pôvodne zamýšľali usporiadať maďarsko-rakúske priateľské stretnutie. V okolí mesta, na mieste povestnej železnej opony, by opozičné organizácie boli rady symbolicky otvorili hranicu. Svojho času v júni 1989 mi zatelefonovali do ústredia Maďarského demokratického fóra a ženský hlas mi vysvetľoval, že spolu so Šoprončanmi plánujú pri hranici usporiadať 19. augusta „piknik“. Slovo piknik som vnímal trochu staromódne, neskôr som sa dozvedel, že pôvodne plánovali iba opekať. Sloboda miestnych organizácií bola veľká, odpovedal som len toľko, nech to urobia, ako vedia. Ako prvého ochrancu si pozvali Imreho Pozsgaiho (vedúceho komunistického politika, ktorý to so zmenou totalitného zriadenia myslel vážne) a za druhého si vybrali Otta Habsburského (stadiaľ ten paneurópsky závan). Maďarskí štátni občania mohli už vtedy vlastniť pas platný po celom svete, pred pár rokmi by to bola nepredstaviteľná vec. A pre domáce a zahraničné médiá platilo, že maďarský a rakúsky minister zahraničných vecí začali rozoberať železnú oponu ešte v máji. Dnes už vieme, že tú drôtenú prekážku museli znovu postaviť, aby bolo čo prerezať. Šopronská udalosť však tvorila dejiny. V Maďarsku sa totiž tom čase zdržiavalo už niekoľko tisícok občanov z bývalého východného Nemecka, ktorí dúfali, že sa im nejako podarí dosť do slobodného sveta. Navyše celé mesiace do Maďarska prichádzali utečenci z Rumunska (prirodzene, poväčšine Maďari) a maďarský štát ich Rumunsku odmietol vydať späť. A v samotnom Šoprone vytvorila priaznivú situáciu svojrázna súhra zámerov a náhod. Občanom NDR, vonkoncom nie náhodou, tlmočili informáciu, čo sa v meste chystá a keďže miestny veliteľ pohraničiarov mal rozum aj srdce na mieste, keď sa Nemci začali hrnúť na druhú stranu pod zdvihnutou hraničnou závorou, nepoužil nijaký prostriedok násilia. Nato maďarská vláda 11. septembra rozhodla, že občania NDR sa môžu vzdialiť podľa vlastnej ľubovôle.
Oslavy výročí z roku 1989 začínajú naberať osobitný význam. Ešte pred rokom pritom v Maďarsku nebolo ani chýru, ani slychu o tom, že sa také veľkorysé slávnosti otvorenia hraníc uskutočnia. Na rok 2014 sa pripravila oficiálna publikácia o významných výročiach a predznamenala 100. výročie vypuknutia 1. svetovej vojny a 70. výročia holokaustu. Potom však prišla z Poľska správa, že si tam pripomenú „rok slobody“, lebo pred štvrťstoročím v prvých, hoci ešte nie celkom slobodných voľbách porazila Solidarita vládnu komunistickú moc. Bol som práve vo Varšave, keď si Poliaci slávny 4. jún veľkolepo pripomínali. Zdá sa, že udalosti, ktoré viedli k historickým zmenám v roku 1989, sa stávajú zakladateľskými mýtmi stredoeurópskych demokracií. Každý národ sa však usiluje dostať do popredia vlastné zásluhy, akoby práve my, či už Poliaci, Maďari, alebo iní, sme boli prispeli v regióne k pádu diktatúry najviac. Pritom na to boli potrebné nevyhnutné medzinárodné okolnosti a po celom regióne rozšírený odpor. Rozvinula sa reťazová reakcia a udalosti u susedov sa navzájom podnecovali. V Maďarsku poľské voľby povzbudzovali účastníkov rokovania za okrúhlym stolom, aby požadovali celkom slobodné voľby. Pre nich bola dôležitá stredoeurópska solidarita. Na jar 1989 sme v našom prvom nezávislom časopise uverejnili esej Václava Havla a text prednášky Jána Čarnogurského. Vedeli sme, že sloboda Československa je nevyhnutnou zárukou našej budúcej slobody. Roky 1956 a 1968 boli jednoznačným poučením, že „samému to nejde“, že sovietska ríša sa pri každej príležitosti pokúsi využiť stredoeurópske národy a postaviť jeden proti druhému. Rok 1989 bol rokom solidarity, na to nesmieme zabudnúť.
Oslavy výročí z roku 1989 začínajú naberať osobitný význam. Ešte pred rokom pritom v Maďarsku nebolo ani chýru, ani slychu o tom, že sa také veľkorysé slávnosti otvorenia hraníc uskutočnia. Na rok 2014 sa pripravila oficiálna publikácia o významných výročiach a predznamenala 100. výročie vypuknutia 1. svetovej vojny a 70. výročia holokaustu. Potom však prišla z Poľska správa, že si tam pripomenú „rok slobody“, lebo pred štvrťstoročím v prvých, hoci ešte nie celkom slobodných voľbách porazila Solidarita vládnu komunistickú moc. Bol som práve vo Varšave, keď si Poliaci slávny 4. jún veľkolepo pripomínali. Zdá sa, že udalosti, ktoré viedli k historickým zmenám v roku 1989, sa stávajú zakladateľskými mýtmi stredoeurópskych demokracií. Každý národ sa však usiluje dostať do popredia vlastné zásluhy, akoby práve my, či už Poliaci, Maďari, alebo iní, sme boli prispeli v regióne k pádu diktatúry najviac. Pritom na to boli potrebné nevyhnutné medzinárodné okolnosti a po celom regióne rozšírený odpor. Rozvinula sa reťazová reakcia a udalosti u susedov sa navzájom podnecovali. V Maďarsku poľské voľby povzbudzovali účastníkov rokovania za okrúhlym stolom, aby požadovali celkom slobodné voľby. Pre nich bola dôležitá stredoeurópska solidarita. Na jar 1989 sme v našom prvom nezávislom časopise uverejnili esej Václava Havla a text prednášky Jána Čarnogurského. Vedeli sme, že sloboda Československa je nevyhnutnou zárukou našej budúcej slobody. Roky 1956 a 1968 boli jednoznačným poučením, že „samému to nejde“, že sovietska ríša sa pri každej príležitosti pokúsi využiť stredoeurópske národy a postaviť jeden proti druhému. Rok 1989 bol rokom solidarity, na to nesmieme zabudnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.