Vstúpili sme do tretieho týždňa nášho vysídlenia. Čo sa týka poskytovania prístrešia, jedla a uspokojenia potrieb ľudí, veci sa hýbu veľmi pomaly. Stále sú tu ľudia, ktorí žijú na ulici. Ešte stále neexistujú žiadne organizované tábory okrem škôl, ktoré sa používajú ako utečenecké tábory. Nedokončená trojpodlažná budova bola tiež použitá ako utečenecký tábor. V týchto nedokončených budovách si rodiny kvôli súkromiu vytvorili izby pomocou plastových fólií. Tieto miesta vyzerajú ako stajne. Všetci sme zvedaví, či sa to niekedy skončí. Vážime si všetko úsilie, ktoré bolo vynaložené na poskytnutie pomoci vysťahovaným ľuďom. Prosím, uvedomte si, že poskytnutie jedla a prístrešia nie je jediná podstatná vec, ktorú potrebujeme. Naša situácia je oveľa zložitejšia. Hovoríme o dvoch menšinách (kresťania a jezidi), ktoré prišli o svoje pozemky, domovy, veci, prácu, peniaze, niektorí boli odlúčení od svojich rodín a blízkych, a všetci sú prenasledovaní pre svoje náboženstvo.
.opakuje sa rok 1916?
Naši cirkevní predstavitelia robia čo môžu, aby vyriešili tento problém. Stretli sa s politickými predstaviteľmi, s prezidentom Iraku a Kurdistanu, ale iniciatívy a konanie týchto politických vodcov sú veľmi pomalé a skromné. V skutočnosti politické stretnutia neviedli k ničomu. Až doteraz nedošlo k žiadnemu rozhodnutiu ohľadom aktuálnej situácie vysídlených menšín. Z tohto dôvodu sa dôvera v politických vodcov zmenšila, ak ešte vôbec nejaká existuje. Ľudia to už nedokážu tolerovať. Bremeno je príliš ťažké. Včera sa jeden mladý muž vyjadril, že by radšej zomrel, ako má žiť bez dôstojnosti. Ľudia majú pocit, že im bola odňatá ich dôstojnosť. Sme prenasledovaní pre naše náboženstvo. Nikto z nás si ani nepomyslel, že pre to budeme žiť v utečeneckých táboroch.
Je ťažké uveriť, že sa toto odohráva v 21. storočí. Zaujímalo by nás, čo sa presne deje. Je to ďalší plán alebo dohoda rozdeliť Irak? Ak je to pravda, kým a prečo? Prečo sa znovu opakujú udalosti rozdelenia Blízkeho východu, ktoré sa odohrali v roku 1916? V tej dobe išlo o politickú záležitosť a zaplatili za to nevinní ľudia. Je zrejmé, že existujú zlí a prefíkaní ľudia, ktorí si chcú Irak rozdeliť. V roku 1916 sme stratili sedem sestier, mnoho kresťanov zomrelo a ďalší boli vyhnaní. Je to len náhoda, že opäť čelíme tomuto deleniu, alebo je to zámerné?
.všetko ničia
Avšak ťažkosti nie sú len v utečeneckých táboroch, kde sú vyhostení ľudia. To, čo sa stalo v našich kresťanských mestách, ktoré boli evakuované, je ešte horšie. ISIS donútili opustiť svoje domovy tých, ktorí neodišli z ich miest do noci 6. augusta. Včera vyhnali sedemdesiatdva ľudí z mesta Karakosh. Avšak nie všetci z nich prišli. Tí, ktorí prišli včera v noci, boli v úbohom stave. Museli prebrodiť rieku Al-Khazi, pretože most bol zničený. Niektorí z nich zostali na druhom brehu. Nevieme, kedy sa im podarí prísť do Erbilu. To závisí od situácie a rokovaní medzi Peshmerga a ISIS. Niektorí ľudia sa vrátili, aby pomohli odísť starým ľuďom, ktorí nevládali chodiť. Aj jedna z našich sestier odišla, aby priviedla svojich rodičov. Ďalšia žena rozprávala, že bola odlúčená od svojho manžela a detí a nič o nich nevie. Pravdepodobne sú medzi ostatnými, ktorí sú na druhom brehu, alebo by mohli byť medzi rukojemníkmi, ktorých zajali ISIS. Jednej matke vytrhli z náručia trojročné dievčatko a nič o ňom nevie. Nevieme, prečo ISIS vyhnala ľudí z Karakosh, ale od tých, ktorí odtiaľ práve prišli, sme sa dopočuli, že ISIS priváža do Karakosh sudy, ktorých obsah je neznámy.
Okrem toho vieme o štyroch kresťanských rodinách, ktoré už viac ako tri týždne ostali zablokované v Sindžári. Pravdepodobne sú bez jedla a vody. Ak im nikto nepomôže, zomrú. V súčasnosti s nimi nemáme žiadny kontakt a neexistuje žiadny spôsob, ako vyjednávať s ISIS.
Čo sa týka našich komunít, vieme, že v našom konvente v Tel Kaif si ISIS vytvorila sídlo. Dozvedeli sme sa, že sa dostali do nášho konventu v Karakosh. Tí, ktorí prišli len nedávno, tvrdili, že všetky náboženské obrazy, ikony a sochy boli zničené. Z veží kostolov sňali kríže a zavesili tam svoje zástavy. Nie je to len v Karakosh a Tel Kaif. V Baqofe sa jedna z našich sestier dopočula, že situácia je pokojná, a tak sa vrátila s niekoľkými ľuďmi po svoje lieky. Zistila, že kláštor bol vyrabovaný, všetko bolo otvorené a rozhádzané po celej miestnosti. V okamihu, keď vstúpili do kláštora, zasiahli mesto tri bomby. Okamžite stadiaľ odišli.
Na rozdiel od toho, čo sa deje s kresťanmi, včera, v piatok 22. augusta, šiítsky samovražedný atentátnik a ozbrojenci zaútočili na sunnitskú mešitu Abou Mussab v obci, ktorá je pod kontrolou irackej vlády v provincii Dijala. Tento útok zanechal 68 mŕtvych. Je veľmi bolestné počúvať o ľuďoch, ktorí boli zabití počas modlitby. Pokiaľ ide o médiá a tlačové správy, tento masaker zatienil to, čo sa deje s kresťanmi v Ninive. Obávame sa, že náš boj bude len našou vlastnou záležitosťou a nebude to mať žiadny vplyv na svet.
Na záver musíme konštatovať, že ľudia strácajú trpezlivosť. Stratili všetko vo svojich rodných mestách: kostoly, zvony, ulice a susedské vzťahy. Je pre nich strašné počúvať, že ich domovy boli vyrabované. Hoci milujú svoje mestá, väčšina ľudí uvažuje o odchode z krajiny, aby mohli žiť dôstojne a aby ich deti mali budúcnosť. Je ťažké mať nádej v Iraku alebo dôverovať vedúcim predstaviteľom tejto krajiny. Prosím, pamätajte na nás vo svojich modlitbách! Maria Hanna, OP/
Autorka je predstavenou rehoľného dominikánskeho rádu svätej Kataríny Sienskej, pôsobiacou v ženskom kláštore v Iraku. Po tom, ako teroristická organizácia Islamský štát dobyla iracké mesto Mósul a oblasť Ninive, dominkánske sestričky s niekoľkými desiatkami rodín opustili mesto. Irackí kresťania tvorili v roku 2003 pred vojnou v Iraku asi päť percent populácie, čo predstavovalo približne jeden milión päťstotisíc ľudí. Dnes sa počet kresťanov odhaduje asi na 200-tisíc a naďalej čelia prenasledovaniu, útokom a smrti. Text vyšiel pôvodne na stránke dominicansisters.com.
.opakuje sa rok 1916?
Naši cirkevní predstavitelia robia čo môžu, aby vyriešili tento problém. Stretli sa s politickými predstaviteľmi, s prezidentom Iraku a Kurdistanu, ale iniciatívy a konanie týchto politických vodcov sú veľmi pomalé a skromné. V skutočnosti politické stretnutia neviedli k ničomu. Až doteraz nedošlo k žiadnemu rozhodnutiu ohľadom aktuálnej situácie vysídlených menšín. Z tohto dôvodu sa dôvera v politických vodcov zmenšila, ak ešte vôbec nejaká existuje. Ľudia to už nedokážu tolerovať. Bremeno je príliš ťažké. Včera sa jeden mladý muž vyjadril, že by radšej zomrel, ako má žiť bez dôstojnosti. Ľudia majú pocit, že im bola odňatá ich dôstojnosť. Sme prenasledovaní pre naše náboženstvo. Nikto z nás si ani nepomyslel, že pre to budeme žiť v utečeneckých táboroch.
Je ťažké uveriť, že sa toto odohráva v 21. storočí. Zaujímalo by nás, čo sa presne deje. Je to ďalší plán alebo dohoda rozdeliť Irak? Ak je to pravda, kým a prečo? Prečo sa znovu opakujú udalosti rozdelenia Blízkeho východu, ktoré sa odohrali v roku 1916? V tej dobe išlo o politickú záležitosť a zaplatili za to nevinní ľudia. Je zrejmé, že existujú zlí a prefíkaní ľudia, ktorí si chcú Irak rozdeliť. V roku 1916 sme stratili sedem sestier, mnoho kresťanov zomrelo a ďalší boli vyhnaní. Je to len náhoda, že opäť čelíme tomuto deleniu, alebo je to zámerné?
.všetko ničia
Avšak ťažkosti nie sú len v utečeneckých táboroch, kde sú vyhostení ľudia. To, čo sa stalo v našich kresťanských mestách, ktoré boli evakuované, je ešte horšie. ISIS donútili opustiť svoje domovy tých, ktorí neodišli z ich miest do noci 6. augusta. Včera vyhnali sedemdesiatdva ľudí z mesta Karakosh. Avšak nie všetci z nich prišli. Tí, ktorí prišli včera v noci, boli v úbohom stave. Museli prebrodiť rieku Al-Khazi, pretože most bol zničený. Niektorí z nich zostali na druhom brehu. Nevieme, kedy sa im podarí prísť do Erbilu. To závisí od situácie a rokovaní medzi Peshmerga a ISIS. Niektorí ľudia sa vrátili, aby pomohli odísť starým ľuďom, ktorí nevládali chodiť. Aj jedna z našich sestier odišla, aby priviedla svojich rodičov. Ďalšia žena rozprávala, že bola odlúčená od svojho manžela a detí a nič o nich nevie. Pravdepodobne sú medzi ostatnými, ktorí sú na druhom brehu, alebo by mohli byť medzi rukojemníkmi, ktorých zajali ISIS. Jednej matke vytrhli z náručia trojročné dievčatko a nič o ňom nevie. Nevieme, prečo ISIS vyhnala ľudí z Karakosh, ale od tých, ktorí odtiaľ práve prišli, sme sa dopočuli, že ISIS priváža do Karakosh sudy, ktorých obsah je neznámy.
Okrem toho vieme o štyroch kresťanských rodinách, ktoré už viac ako tri týždne ostali zablokované v Sindžári. Pravdepodobne sú bez jedla a vody. Ak im nikto nepomôže, zomrú. V súčasnosti s nimi nemáme žiadny kontakt a neexistuje žiadny spôsob, ako vyjednávať s ISIS.
Čo sa týka našich komunít, vieme, že v našom konvente v Tel Kaif si ISIS vytvorila sídlo. Dozvedeli sme sa, že sa dostali do nášho konventu v Karakosh. Tí, ktorí prišli len nedávno, tvrdili, že všetky náboženské obrazy, ikony a sochy boli zničené. Z veží kostolov sňali kríže a zavesili tam svoje zástavy. Nie je to len v Karakosh a Tel Kaif. V Baqofe sa jedna z našich sestier dopočula, že situácia je pokojná, a tak sa vrátila s niekoľkými ľuďmi po svoje lieky. Zistila, že kláštor bol vyrabovaný, všetko bolo otvorené a rozhádzané po celej miestnosti. V okamihu, keď vstúpili do kláštora, zasiahli mesto tri bomby. Okamžite stadiaľ odišli.
Na rozdiel od toho, čo sa deje s kresťanmi, včera, v piatok 22. augusta, šiítsky samovražedný atentátnik a ozbrojenci zaútočili na sunnitskú mešitu Abou Mussab v obci, ktorá je pod kontrolou irackej vlády v provincii Dijala. Tento útok zanechal 68 mŕtvych. Je veľmi bolestné počúvať o ľuďoch, ktorí boli zabití počas modlitby. Pokiaľ ide o médiá a tlačové správy, tento masaker zatienil to, čo sa deje s kresťanmi v Ninive. Obávame sa, že náš boj bude len našou vlastnou záležitosťou a nebude to mať žiadny vplyv na svet.
Na záver musíme konštatovať, že ľudia strácajú trpezlivosť. Stratili všetko vo svojich rodných mestách: kostoly, zvony, ulice a susedské vzťahy. Je pre nich strašné počúvať, že ich domovy boli vyrabované. Hoci milujú svoje mestá, väčšina ľudí uvažuje o odchode z krajiny, aby mohli žiť dôstojne a aby ich deti mali budúcnosť. Je ťažké mať nádej v Iraku alebo dôverovať vedúcim predstaviteľom tejto krajiny. Prosím, pamätajte na nás vo svojich modlitbách! Maria Hanna, OP/
Autorka je predstavenou rehoľného dominikánskeho rádu svätej Kataríny Sienskej, pôsobiacou v ženskom kláštore v Iraku. Po tom, ako teroristická organizácia Islamský štát dobyla iracké mesto Mósul a oblasť Ninive, dominkánske sestričky s niekoľkými desiatkami rodín opustili mesto. Irackí kresťania tvorili v roku 2003 pred vojnou v Iraku asi päť percent populácie, čo predstavovalo približne jeden milión päťstotisíc ľudí. Dnes sa počet kresťanov odhaduje asi na 200-tisíc a naďalej čelia prenasledovaniu, útokom a smrti. Text vyšiel pôvodne na stránke dominicansisters.com.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.