.prečo práve práca ako hlavná téma druhého ročníka Bratislava Design Week? Čo má spoločné dizajn s prácou?
Práca je základ. Je všade okolo nás. Práca nás v ľudskej spoločnosti definuje dosť zásadne, presakuje naším životom veľmi intenzívne, a dizajn, to je najmä práca. Chceli by sme upriamiť pozornosť na to, že za výsledným produktom dizajnéra je vždy práca. Či už hlavou, alebo rukami. O tom chceme hovoriť. A o tom, že dizajn ovplyvňuje prácu a práca zas dizajn. Dizajn je za tvarom aj funkciami našich pracovných nástrojov a to, o akú prácu ide, zase definuje problém pre dizajnéra. Čiastočne budeme reflektovať aj to, že v súčasnosti sa rapídne mení charakter práce, ako vyzerá pracovisko, ako sa práca oslobodzuje od priestoru. Niektoré typy zamestnania umožňujú iné formy, nemusí to byť len kancelária alebo home office, ale aj street office, railway station office, aký chcete a pre aký sa rozhodnete. Chceme to reflektovať.
.ako?
Najmä vo forme workshopov, tie budú prebiehať celý týždeň. Dizajnéri vyjdú do ulíc, časť ich práce bude prebiehať priamo tam. Budú hľadať a vyberať detaily, skenovať ich a pomocou 3D tlačiarne z nich vytvárať nové objekty. Oslobodené pracovisko sa dá dosť ťažko vystavovať, ale napríklad pracovisko nášho organizačného tímu bude celý čas súčasťou výstavy. Tým chceme ukázať, že dokážeme reálne fungovať v dočasnom tzv. pop-up office, ktorý je vďaka technológiám veľmi mobilný.
.technológie zvládnu všeličo, ale vyhovuje to takto aj ľuďom?
V niečom je to veľká výhoda, posun, to je neodškriepiteľné, ale občas mám pocit, akoby sme sa nestihli prispôsobiť možnostiam, ktoré máme k dispozícii. Žijeme v takom medzistupni. Zmenili sa zabetónované pravidlá, ale nové sa ešte neutriasli. Vždy je to individuálny príbeh, niekto vie prácu od života pekne oddeliť, niekto pracovnému času podľahne a tým, že nemá objektívne prekážky, vrátnicu, zatváracie hodiny, stáva sa jej otrokom.
.nie všetci môžu pracovať z domu či kaviarne, menia sa trendy aj v klasických kanceláriách?
Po rokoch budovania open space, otvorených pracovísk, teraz všetci v tých veľkých priestoroch vymýšľajú chill out zóny, v ktorých opäť vytvárajú súkromie. Pracovný priestor súčasnosti by mal byť flexibilný a inšpiratívny, motivačný, atď. Mal by jednoducho ľuďom, ktorí v ňom pracujú, robiť dobre.
.budete na festivale reflektovať aj korporátne pracoviská?
Áno, a to s veľkou dávkou provokatívneho humoru. Mladé belgické grafické dizajnérky Ines Cox a Lauren Grusenmeyer z Antwerp v rámci svojej performancie ukážu, ako sa dá externý obraz človeka veľmi ľahko prostredníctvom grafického dizajnu manipulovať, ako predstierať, že je človek veľmi zaneprázdnený, stačí sa obklopiť papierom, záložkami, poznámkami a pekne to naaranžovať.
.ešte nejaké ďalšie podoby práce?
V rámci komponovanej výstavy, ktorej kurátorkou som spolu s Vierou Kleinovou, a v spolupráci s Fedorom Blaščákom sme sa snažili ukázať dizajnérov, ktorí majú rôzny prístup k práci a dizajnu. Ukážeme napríklad časopis o dizajne Works That Work, ktorý už viac ako rok vydáva v Holandsku náš úspešný grafický dizajnér Peter Biľak. Ukazuje riešenia, ktoré vyplynuli z logiky veci, dobré nápady, od urbanizmu po sekeru či samopal, jeho záber je veľmi široký. Dizajn sa často prezentuje len cez lifestylové časopisy a posh prezentácie značiek, my chceme ukazovať, že dizajn preniká do každodenného života a často ho ani nevnímame. Dokonale vymyslené veci, povedzme šikovný uzáver zubnej pasty, to sú geniálne nápady, ktoré uľahčujú život. Ukážeme aj typ pracoviska, neortodoxného uvoľneného mladého človeka. Vytvoríme inštaláciu okolo pracovného stola od berlínskej dizajnérskej úderky Llot Llov. Sú typom nezávislého štúdia, ich veci vybočujú z predstavy dokonalého produktu, sú veľmi vtipné a hravé, ale súčasne funkčné. Pôsobia nedokonalo, pracujú proti proporcii, použitím materiálu v inom kontexte, ale vždy so zachovanou funkciou. Napríklad drôtený hokerlík vyzerá čudne, ale je pevný a funkčný. Ich designers cut je veľmi silný.
.na plagáte BADW je akýsi záhadný útvar, čo to je?
La pieza – kus. Španiel Curro Claret, ktorý chce dizajnom pomáhať zlepšovať život sociálne znevýhodneným skupinám. Vytvoril spojovací prvok, vďaka ktorému sa dá vytvárať sedací nábytok a stoly z kusov dreva, zo starých rozbitých stoličiek, plechu, starých snowbordov, je to univerzálne. Taká malá, lacná vec s veľkým potenciálom, krásna v jednoduchosti myšlienky a aj v jej realizovateľnosti. Spojili sme sa s občianskym združením Vagus, ktoré iniciovalo vznik Domca na Mýtnej, denný stacionár pre bezdomovcov. S ich klientmi vytvorí Claret v rámci workshopu sedací nábytok do Domca. Cieľom je pomôcť im vytvoriť si k nemu vzťah.
.myslíte si, že bezdomovci taký dizajn ocenia?
Uvidíme, sami sme zvedaví. La pieza je taký dvojitý návrat. Návrat fragmentov vecí bez funkcie, aj návrat ľudí bez domova k práci, k pocitu, že vytvorili niečo vlastnými rukami. Myslím si, že by tam mohla vzniknúť emocionálna väzba na konkrétnu vec a cez ňu na priestor, kde je. Stolička je spojená s miestom, kam patríme, v podstate taký malý domov. Pre bezdomovca obzvlášť.
.hlavnou hviezdou festivalu je Benjamin Hubert. Kto to je?
Považujeme za veľký úspech, že sa nám ho podarilo získať. Hubert je tridsaťročný britský dizajnér, ktorému sa za krátke obdobie podarila závratná kariéra. Má množstvo prestížnych ocenení, pracuje s najvýznamnejšími značkami, ale nerezignuje na inovatívnosť vo svojich veciach. Pracuje s rôznorodými materiálmi a s najsúčasnejšími technológiami. Napríklad jeho velikánsky jedálenský stôl Ripple je z dreva, váži iba deväť kíl. Technológiami sa mu podarilo hmotu zredukovať tak, že sa dá dvihnúť jednou rukou. Design Museum London ho vybralo ako jeden z piatich najlepších produktov roka 2014. Pozvali sme aj švajčiarskeho dizajnéra Floriana Hauswirtha, modelára, ktorý robil aj pre takú značku, ako je Vitra. Veľmi zručný remeselník, stolár, vie robiť s kovmi, remeslo je v jeho tvorbe dôležité. Svoju prácu označuje ako indrustrial craft, priemyselné remeslo. Má zručnosť a skúsenosť s inteligenciou materiálu, takže to vie ľahšie prepojiť s digitálnymi technológiami. A presne o tom bude hovoriť na konferencii In the Midl Design Forum, ktorá je odbornou platformou festivalu.
.pre koho je váš festival určený?
Chceme popularizovať, vzdelávať, robiť networking aj zabaviť, snažíme sa program koncipovať tak, aby zasiahol čo najširšiu verejnosť. V prvom rade však myslíme na dizajnérov, im chceme poskytnúť kvalitný kontext, nielen vo forme výstavy, každý deň je niekoľko workshopov, ideových, aj pracujúcich s materiálmi či s 3D technológiami. Cieľom je nielen akcelerovať lokálnu scénu, ale pritiahnuť sem medzinárodný diškurz, pozornosť medzinárodnej verejnosti, ktorá pracuje s dizajnom, píše o ňom. Vyzvali sme dizajnérov, promotérov, predajcov dizajnu, školy, mladé nezávislé značky, aby sa prihlásili a prezentovali. Chceme prepájať mladých dizajnérov s výrobcami, aby navzájom poznali, čo robia.
.a darí sa to?
Občas sa niečo podarí, ale väčšinou sú to české značky, ako napríklad TON, ktoré svoju výrobu postavili na dizajne, a pre ktoré robí viac slovenských dizajnérov. Na Slovensku máloktorý výrobca pracuje s dizajnom ako pridanou hodnotou, akoby nevnímali jeho potenciál. Výrobcovia tu často rezignujú na budovanie značky. To je komplexná stratégia a tam by mal byť dizajn veľmi podstatný. Je to o odvahe a rozhodnutí.
.ÚĽUV inicioval súťaž dizajnérov Kruhy na vode, ktorý mal tiež podobný cieľ. Ale ich majstri a výrobcovia sa musia uživiť, takže nemajú čas a chuť hrať sa s mladými dizajnérmi s neistým výsledkom.
ÚĽUV je trošku iná vrstva. Tam robia menšie edície. Skôr som rozčarovaná s väčších značiek – nábytok, sklo, textil... Stačí sa pozrieť k susedom, a nemyslím Rakúšanov alebo Maďarov, Česi sú nám bližší. Viacero českých výrobcov urobilo neuveriteľnú medzinárodnú kariéru. Chcelo to však dobrý marketing a odvážne rozhodnutie zamestnať dizajnéra a dať mu priestor. Neboja prizvať na vytváranie kolekcií známe osobnosti zo sveta a kombinovať to. Teda zaplatiť si „meno“, aby ľahšie prenikli na trh a do povedomia, a zároveň doplniť kolekciu z vlastných kusov a podporiť lokálnych tvorcov. Neboja sa ani ukázať na prestížnych podujatiach ako MAISON&OBJET v Paríži, či Design Week v Miláne, v Londýne, DMY v Berlíne.
.budú teda na BADW slovenskí výrobcovia aj vystavovať?
Nie, aj keď v predošlých ročníkoch ich bolo viac, tento rok sa neprihlásili, hoci sme ich oslovili. Najviac nás mrzí neúčasť OMS, ktorí mali vyslovene vývojové štúdio v rámci fabriky na výrobu svietidiel. Majú veľmi dobrý biznis príbeh, darí sa im, žiaľ, po roku a pol dizajnové oddelenie celé zrušili.
.hovoríte, že dizajnérska práca je proces. Ako si to máme predstaviť?
Na konferencii In the Midl Design Forum bude slovenská dizajnérka Sylvia Jokelová, ktorá učí na VŠVU, a názov jednej jej kolekcie, to možno vystihuje najlepšie – Head made. Vyrobené hlavou. To je základ – práca dizajnéra sa vždy začína v hlave. Nekončí sa však len navrhovaním, dizajnér musí ešte vedieť svoj nápad aj predať, prezentovať, posunúť ďalej. Bez výrobcu je dizajn opustený a stráca zmysel.
.neexistuje organizácia, ktorá by im robila agenta?
Máme centrum dizajnu. To slovenský dizajn prezentuje najmä na lokálnych akciách, organizuje národnú cenu. Má skôr osvetovo prezentačný, výskumný rozmer, aj keď sú aj tam snahy prepájať dizajnérov s výrobou. Nie je to agentúra, čo analyzuje trh a definuje potenciálne odvetvia, konkrétne firmy, vytvára stratégie. Súčasnosť je veľmi flexibilná a informácie prúdia rýchlo. Dizajnéri, ak majú „drive“ tak si vedia nájsť výrobcu sami. Hranice neexistujú. Veľa našich robí vonku.
.všetci dizajnéri riešia problémy s výrobou?
Inak to je v odevnom či transport dizajne. Určite je jednoduchšia situácia v grafickom dizajne. Celkom rozšírený trend napríklad v produktovom dizajne sú edičné domy – to sú značky, ktoré si vyberú dizajnérov a vytvoria s nimi špeciálnu kolekciu. To robí napríklad aj IKEA – jej kolekcie PS sú presne o tom, dizajnérov hľadá po celom svete. Ale aj úplne malé značky používajú túto stratégiu. Naši dizajnéri požívajú vlastné e-shopy, to je cesta, ako sa posunúť k zákazníkom, ale poznám prípady, že aj majú objednávky, väčšinou zo zahraničia, ale opäť narážajú na problém s výrobou. Nevedia nájsť niekoho, kto by im to vedel vyrobiť v malej sérii a ešte za prijateľnú cenu. Vstupné investície sú veľké aj pre samotných dizajnérov. Párkrát sú ochotní urobiť všetko aj zadarmo, ale keď sa im to nevráti, nedá sa stále žiť na dlh. Ale nechcem, aby z toho vyznela frustrácia, naopak, cítim tu veľkú energiu, najmä novej generácie, majú chuť a potenciál a navyše pre nich hranice nič neznamenajú.
Práca je základ. Je všade okolo nás. Práca nás v ľudskej spoločnosti definuje dosť zásadne, presakuje naším životom veľmi intenzívne, a dizajn, to je najmä práca. Chceli by sme upriamiť pozornosť na to, že za výsledným produktom dizajnéra je vždy práca. Či už hlavou, alebo rukami. O tom chceme hovoriť. A o tom, že dizajn ovplyvňuje prácu a práca zas dizajn. Dizajn je za tvarom aj funkciami našich pracovných nástrojov a to, o akú prácu ide, zase definuje problém pre dizajnéra. Čiastočne budeme reflektovať aj to, že v súčasnosti sa rapídne mení charakter práce, ako vyzerá pracovisko, ako sa práca oslobodzuje od priestoru. Niektoré typy zamestnania umožňujú iné formy, nemusí to byť len kancelária alebo home office, ale aj street office, railway station office, aký chcete a pre aký sa rozhodnete. Chceme to reflektovať.
.ako?
Najmä vo forme workshopov, tie budú prebiehať celý týždeň. Dizajnéri vyjdú do ulíc, časť ich práce bude prebiehať priamo tam. Budú hľadať a vyberať detaily, skenovať ich a pomocou 3D tlačiarne z nich vytvárať nové objekty. Oslobodené pracovisko sa dá dosť ťažko vystavovať, ale napríklad pracovisko nášho organizačného tímu bude celý čas súčasťou výstavy. Tým chceme ukázať, že dokážeme reálne fungovať v dočasnom tzv. pop-up office, ktorý je vďaka technológiám veľmi mobilný.
.technológie zvládnu všeličo, ale vyhovuje to takto aj ľuďom?
V niečom je to veľká výhoda, posun, to je neodškriepiteľné, ale občas mám pocit, akoby sme sa nestihli prispôsobiť možnostiam, ktoré máme k dispozícii. Žijeme v takom medzistupni. Zmenili sa zabetónované pravidlá, ale nové sa ešte neutriasli. Vždy je to individuálny príbeh, niekto vie prácu od života pekne oddeliť, niekto pracovnému času podľahne a tým, že nemá objektívne prekážky, vrátnicu, zatváracie hodiny, stáva sa jej otrokom.
.nie všetci môžu pracovať z domu či kaviarne, menia sa trendy aj v klasických kanceláriách?
Po rokoch budovania open space, otvorených pracovísk, teraz všetci v tých veľkých priestoroch vymýšľajú chill out zóny, v ktorých opäť vytvárajú súkromie. Pracovný priestor súčasnosti by mal byť flexibilný a inšpiratívny, motivačný, atď. Mal by jednoducho ľuďom, ktorí v ňom pracujú, robiť dobre.
.budete na festivale reflektovať aj korporátne pracoviská?
Áno, a to s veľkou dávkou provokatívneho humoru. Mladé belgické grafické dizajnérky Ines Cox a Lauren Grusenmeyer z Antwerp v rámci svojej performancie ukážu, ako sa dá externý obraz človeka veľmi ľahko prostredníctvom grafického dizajnu manipulovať, ako predstierať, že je človek veľmi zaneprázdnený, stačí sa obklopiť papierom, záložkami, poznámkami a pekne to naaranžovať.
.ešte nejaké ďalšie podoby práce?
V rámci komponovanej výstavy, ktorej kurátorkou som spolu s Vierou Kleinovou, a v spolupráci s Fedorom Blaščákom sme sa snažili ukázať dizajnérov, ktorí majú rôzny prístup k práci a dizajnu. Ukážeme napríklad časopis o dizajne Works That Work, ktorý už viac ako rok vydáva v Holandsku náš úspešný grafický dizajnér Peter Biľak. Ukazuje riešenia, ktoré vyplynuli z logiky veci, dobré nápady, od urbanizmu po sekeru či samopal, jeho záber je veľmi široký. Dizajn sa často prezentuje len cez lifestylové časopisy a posh prezentácie značiek, my chceme ukazovať, že dizajn preniká do každodenného života a často ho ani nevnímame. Dokonale vymyslené veci, povedzme šikovný uzáver zubnej pasty, to sú geniálne nápady, ktoré uľahčujú život. Ukážeme aj typ pracoviska, neortodoxného uvoľneného mladého človeka. Vytvoríme inštaláciu okolo pracovného stola od berlínskej dizajnérskej úderky Llot Llov. Sú typom nezávislého štúdia, ich veci vybočujú z predstavy dokonalého produktu, sú veľmi vtipné a hravé, ale súčasne funkčné. Pôsobia nedokonalo, pracujú proti proporcii, použitím materiálu v inom kontexte, ale vždy so zachovanou funkciou. Napríklad drôtený hokerlík vyzerá čudne, ale je pevný a funkčný. Ich designers cut je veľmi silný.
.na plagáte BADW je akýsi záhadný útvar, čo to je?
La pieza – kus. Španiel Curro Claret, ktorý chce dizajnom pomáhať zlepšovať život sociálne znevýhodneným skupinám. Vytvoril spojovací prvok, vďaka ktorému sa dá vytvárať sedací nábytok a stoly z kusov dreva, zo starých rozbitých stoličiek, plechu, starých snowbordov, je to univerzálne. Taká malá, lacná vec s veľkým potenciálom, krásna v jednoduchosti myšlienky a aj v jej realizovateľnosti. Spojili sme sa s občianskym združením Vagus, ktoré iniciovalo vznik Domca na Mýtnej, denný stacionár pre bezdomovcov. S ich klientmi vytvorí Claret v rámci workshopu sedací nábytok do Domca. Cieľom je pomôcť im vytvoriť si k nemu vzťah.
.myslíte si, že bezdomovci taký dizajn ocenia?
Uvidíme, sami sme zvedaví. La pieza je taký dvojitý návrat. Návrat fragmentov vecí bez funkcie, aj návrat ľudí bez domova k práci, k pocitu, že vytvorili niečo vlastnými rukami. Myslím si, že by tam mohla vzniknúť emocionálna väzba na konkrétnu vec a cez ňu na priestor, kde je. Stolička je spojená s miestom, kam patríme, v podstate taký malý domov. Pre bezdomovca obzvlášť.
.hlavnou hviezdou festivalu je Benjamin Hubert. Kto to je?
Považujeme za veľký úspech, že sa nám ho podarilo získať. Hubert je tridsaťročný britský dizajnér, ktorému sa za krátke obdobie podarila závratná kariéra. Má množstvo prestížnych ocenení, pracuje s najvýznamnejšími značkami, ale nerezignuje na inovatívnosť vo svojich veciach. Pracuje s rôznorodými materiálmi a s najsúčasnejšími technológiami. Napríklad jeho velikánsky jedálenský stôl Ripple je z dreva, váži iba deväť kíl. Technológiami sa mu podarilo hmotu zredukovať tak, že sa dá dvihnúť jednou rukou. Design Museum London ho vybralo ako jeden z piatich najlepších produktov roka 2014. Pozvali sme aj švajčiarskeho dizajnéra Floriana Hauswirtha, modelára, ktorý robil aj pre takú značku, ako je Vitra. Veľmi zručný remeselník, stolár, vie robiť s kovmi, remeslo je v jeho tvorbe dôležité. Svoju prácu označuje ako indrustrial craft, priemyselné remeslo. Má zručnosť a skúsenosť s inteligenciou materiálu, takže to vie ľahšie prepojiť s digitálnymi technológiami. A presne o tom bude hovoriť na konferencii In the Midl Design Forum, ktorá je odbornou platformou festivalu.
.pre koho je váš festival určený?
Chceme popularizovať, vzdelávať, robiť networking aj zabaviť, snažíme sa program koncipovať tak, aby zasiahol čo najširšiu verejnosť. V prvom rade však myslíme na dizajnérov, im chceme poskytnúť kvalitný kontext, nielen vo forme výstavy, každý deň je niekoľko workshopov, ideových, aj pracujúcich s materiálmi či s 3D technológiami. Cieľom je nielen akcelerovať lokálnu scénu, ale pritiahnuť sem medzinárodný diškurz, pozornosť medzinárodnej verejnosti, ktorá pracuje s dizajnom, píše o ňom. Vyzvali sme dizajnérov, promotérov, predajcov dizajnu, školy, mladé nezávislé značky, aby sa prihlásili a prezentovali. Chceme prepájať mladých dizajnérov s výrobcami, aby navzájom poznali, čo robia.
.a darí sa to?
Občas sa niečo podarí, ale väčšinou sú to české značky, ako napríklad TON, ktoré svoju výrobu postavili na dizajne, a pre ktoré robí viac slovenských dizajnérov. Na Slovensku máloktorý výrobca pracuje s dizajnom ako pridanou hodnotou, akoby nevnímali jeho potenciál. Výrobcovia tu často rezignujú na budovanie značky. To je komplexná stratégia a tam by mal byť dizajn veľmi podstatný. Je to o odvahe a rozhodnutí.
.ÚĽUV inicioval súťaž dizajnérov Kruhy na vode, ktorý mal tiež podobný cieľ. Ale ich majstri a výrobcovia sa musia uživiť, takže nemajú čas a chuť hrať sa s mladými dizajnérmi s neistým výsledkom.
ÚĽUV je trošku iná vrstva. Tam robia menšie edície. Skôr som rozčarovaná s väčších značiek – nábytok, sklo, textil... Stačí sa pozrieť k susedom, a nemyslím Rakúšanov alebo Maďarov, Česi sú nám bližší. Viacero českých výrobcov urobilo neuveriteľnú medzinárodnú kariéru. Chcelo to však dobrý marketing a odvážne rozhodnutie zamestnať dizajnéra a dať mu priestor. Neboja prizvať na vytváranie kolekcií známe osobnosti zo sveta a kombinovať to. Teda zaplatiť si „meno“, aby ľahšie prenikli na trh a do povedomia, a zároveň doplniť kolekciu z vlastných kusov a podporiť lokálnych tvorcov. Neboja sa ani ukázať na prestížnych podujatiach ako MAISON&OBJET v Paríži, či Design Week v Miláne, v Londýne, DMY v Berlíne.
.budú teda na BADW slovenskí výrobcovia aj vystavovať?
Nie, aj keď v predošlých ročníkoch ich bolo viac, tento rok sa neprihlásili, hoci sme ich oslovili. Najviac nás mrzí neúčasť OMS, ktorí mali vyslovene vývojové štúdio v rámci fabriky na výrobu svietidiel. Majú veľmi dobrý biznis príbeh, darí sa im, žiaľ, po roku a pol dizajnové oddelenie celé zrušili.
.hovoríte, že dizajnérska práca je proces. Ako si to máme predstaviť?
Na konferencii In the Midl Design Forum bude slovenská dizajnérka Sylvia Jokelová, ktorá učí na VŠVU, a názov jednej jej kolekcie, to možno vystihuje najlepšie – Head made. Vyrobené hlavou. To je základ – práca dizajnéra sa vždy začína v hlave. Nekončí sa však len navrhovaním, dizajnér musí ešte vedieť svoj nápad aj predať, prezentovať, posunúť ďalej. Bez výrobcu je dizajn opustený a stráca zmysel.
.neexistuje organizácia, ktorá by im robila agenta?
Máme centrum dizajnu. To slovenský dizajn prezentuje najmä na lokálnych akciách, organizuje národnú cenu. Má skôr osvetovo prezentačný, výskumný rozmer, aj keď sú aj tam snahy prepájať dizajnérov s výrobou. Nie je to agentúra, čo analyzuje trh a definuje potenciálne odvetvia, konkrétne firmy, vytvára stratégie. Súčasnosť je veľmi flexibilná a informácie prúdia rýchlo. Dizajnéri, ak majú „drive“ tak si vedia nájsť výrobcu sami. Hranice neexistujú. Veľa našich robí vonku.
.všetci dizajnéri riešia problémy s výrobou?
Inak to je v odevnom či transport dizajne. Určite je jednoduchšia situácia v grafickom dizajne. Celkom rozšírený trend napríklad v produktovom dizajne sú edičné domy – to sú značky, ktoré si vyberú dizajnérov a vytvoria s nimi špeciálnu kolekciu. To robí napríklad aj IKEA – jej kolekcie PS sú presne o tom, dizajnérov hľadá po celom svete. Ale aj úplne malé značky používajú túto stratégiu. Naši dizajnéri požívajú vlastné e-shopy, to je cesta, ako sa posunúť k zákazníkom, ale poznám prípady, že aj majú objednávky, väčšinou zo zahraničia, ale opäť narážajú na problém s výrobou. Nevedia nájsť niekoho, kto by im to vedel vyrobiť v malej sérii a ešte za prijateľnú cenu. Vstupné investície sú veľké aj pre samotných dizajnérov. Párkrát sú ochotní urobiť všetko aj zadarmo, ale keď sa im to nevráti, nedá sa stále žiť na dlh. Ale nechcem, aby z toho vyznela frustrácia, naopak, cítim tu veľkú energiu, najmä novej generácie, majú chuť a potenciál a navyše pre nich hranice nič neznamenajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.