Ku kvalite filmu (nehovorím o diváckom úspechu alebo slušnom recenzentskom ohlase, tie sú od nej mnohokrát celkom nezávislé) voľakedy v našich končinách prispievalo niečo, čo sa nazývalo dramaturgiou.
.stratil sa dramaturg
Dramaturg v časoch totalitných často nebol „kóšer“ post v tvorivom tíme, neraz šlo väčšmi o strážcu politickej a ideovej bezchybnosti než o niečo viac. To však nič nemení na fakte, že v svojej neskalenej podobe a podstate je dramaturgia užitočná vec, a hoci časť z nej teraz pravdepodobne preberá producent diela, jeho postoj je voľky-nevoľky infikovaný peniazmi. Dramaturg konkrétneho filmu (čiže nie výhľadovej, programovej, distribučnej štruktúry) je v ideálnom prípade v hre na celej scenáristovej ceste od námetu k poslednej verzii literárneho scenára, a pole neopúšťa ani pri nakrúcaní, keď je akýmsi sprostredkovateľom medzi scenáristom a režisérom. Je to rozhľadený, skúsený a kreatívny človek. Oscarový Elmar Klos napísal: „Dramaturgie je kvalifikovanou oponenturou v první fázi tvůrčího procesu, při fixování myšlenky a příběhu na papíře.“ Dnes sa dramaturgia – istotne aj vzhľadom na svoje u nás nepopulárne, komunistickou ideológiou poškvrnené dejiny – viac nekoná ako koná, teda aspoň tá v zmysle za ňu reálne zodpovedného človeka s menom napísaným v záverečných titulkoch filmu. Možno tu zastávam nemoderné, priam predpotopné názory, ale zdá sa mi, že v tomto prípade sa s vodou z vaničky vylialo aj jedno decko. V kauze najnovšieho filmu režiséra Jara Vojteka a scenáristu Mareka Leščáka Deti to chýbajúce dramaturgické decko veľmi cítiť. Mohlo vychytať dotieravé muchy, ktoré diváka pri sledovaní vyrušujú. Ono by totiž dohliadalo na štruktúru, na to, o čom Klos hovorí: „Celé údobí vzniku uměleckého díla by se dalo nazvat hledáním řádu, pričemž pod pojmem ‚řád´ byste stejně dobře mohli dosadit termíny jako pravda, krása nebo poznání.“
Jaro Vojtek si doposiaľ – okrem krátkeho non-fiction odbočenia v roku 1999 v podobe účasti na poviedkovom česko-slovenskom filme Šesť statočných – budoval kariéru ako dokumentarista. A treba uznať, že kariéru nanajvýš úspešnú. Veď snímky My zdes či Hranica sú výkladnou skriňou slovenského filmového dokumentu. Deti sú Vojtekovým debutovým hraným celovečerákom, a tak po Jurajovi Lehotskom a jeho Zázraku je Vojtek v krátkom čase druhým dokumentaristom, čo skúša (natrvalo?) presedlať na hranú réžiu. Obávam sa, že tentoraz sa triumf opäť konať nebude, hoci, mali by sme dodať, k prvotinám (aj keď nie celkom čistokrvným) by sme mohli byť zhovievaví. Nebude sa konať najmä preto, lebo filmu chýba ten Klosom vyššie spomínaný (dramaturgický) „řád“.
.triumf sa nekoná
Film Deti sa skladá zo štyroch poviedok, ktoré sú prepojené viacerými vecami: témou vzťahu rodičov a ich potomkov, časovou ukotvenosťou v prítomnosti, akousi (niekedy až priveľmi násilnou) estetikou škaredosti, nižším sociálnym statusom postáv... Úvodná poviedka Syn rozpráva o rodine, ktorú zvnútra pohlcuje synovo postihnutie. Jeho autistická vývinová porucha narúša vzťahy medzi rodičmi, nedovoľuje otcovi – unavenému a bezradnému – priblížiť sa, prežiť ozajstné otcovské šťastie, súzvuk a hrdosť. Druhá časť sa volá Maratón a sledujeme v nej mladého rómskeho muža. Na začiatku je vo väzení a túži sa dozvedieť, čo je s jeho rodinou, čo sa doma deje. S pomocou spoluväzňov sa mu podarí utiecť, vidina naplnenia túžby sa každým jeho krokom neodvratne približuje. Predposledný segment filmu dostal názov Kanárik podľa vtáčika, ktorého s láskou chová a cvičí malý chlapec. Žije s matkou a jej partnerom – pijanom. Nezávideniahodná konštelácia. Chlapec by bol rád, keby ten muž s nimi nežil. Lenže mama sa nechystá poslať ho preč. A tak sa chlapec so svojimi citmi obracia ku kanárikovi, tajne ho berie na ornitologickú prehliadku do mesta. Záverečná poviedka Otec nás vpúšťa do deja v momente, keď sa žena v stredných rokoch dozvedá o manželovej nevere. Tá správa ju zrazí na kolená, svet sa jej pred očami rozpadne. V okamihu životnej bezradnosti navštívi svojho otca v domove dôchodcov, z matky sa razom stáva dcéra, ktorá však nemôže očakávať pomoc, ale musí pomáhať.
V tomto filme je viac predvídateľných vecí, než je zdravé (otcom Zboroňom vypovedaná otázka, bulharské more, kanárikov osud...); zápletky jednotlivých poviedok sú akési okukané, na to, aby naozaj zaujali, by potrebovali viac nápaditosti, nekonvenčnosti na poli scenáristického rozvíjania príbehu a kreovania dramatických charakterov či režijného spracovania (s výnimkou druhej polovice poviedky Otec); neraz prepiata snaha o autenticitu, zemitosť kontraproduktívne okráda príbehy o vnútorné či vonkajšie napätie (beh cez les, vidiecka zábava, spitá žena)...
Zámery a ambície tvorcov snímky Deti budú obecenstvu jasné, to však iba prehĺbi pocit diváckeho sklamania. Istotne to súvisí aj s autorským renomé, ktoré si režisér za dvadsať rokov svojho pôsobenia v slovenskej kinematografii vybudoval. Očakávania boli kompatibilné s veľkosťou toho renomé. Lenže toto Vojtekovo dieťa je akési neduživé. Možno nabudúce scenárista, režisér aj my budeme mať väčšie šťastie.
Deti. Slovensko, Česko 2014. Réžia: Jaro Vojtek. Scenár: Marek Leščák. Kamera: Tomáš Stanek ASK. Strih: Maroš Šlapeta. Hudba: Michal Nejtek. Hrajú: Éva Bándor, János Gosztonyi, Vlado Zboroň, Richard Felix, Roman Bubla, Arnold Nagy, Martin Horváth a ďalší. 100 min.
.stratil sa dramaturg
Dramaturg v časoch totalitných často nebol „kóšer“ post v tvorivom tíme, neraz šlo väčšmi o strážcu politickej a ideovej bezchybnosti než o niečo viac. To však nič nemení na fakte, že v svojej neskalenej podobe a podstate je dramaturgia užitočná vec, a hoci časť z nej teraz pravdepodobne preberá producent diela, jeho postoj je voľky-nevoľky infikovaný peniazmi. Dramaturg konkrétneho filmu (čiže nie výhľadovej, programovej, distribučnej štruktúry) je v ideálnom prípade v hre na celej scenáristovej ceste od námetu k poslednej verzii literárneho scenára, a pole neopúšťa ani pri nakrúcaní, keď je akýmsi sprostredkovateľom medzi scenáristom a režisérom. Je to rozhľadený, skúsený a kreatívny človek. Oscarový Elmar Klos napísal: „Dramaturgie je kvalifikovanou oponenturou v první fázi tvůrčího procesu, při fixování myšlenky a příběhu na papíře.“ Dnes sa dramaturgia – istotne aj vzhľadom na svoje u nás nepopulárne, komunistickou ideológiou poškvrnené dejiny – viac nekoná ako koná, teda aspoň tá v zmysle za ňu reálne zodpovedného človeka s menom napísaným v záverečných titulkoch filmu. Možno tu zastávam nemoderné, priam predpotopné názory, ale zdá sa mi, že v tomto prípade sa s vodou z vaničky vylialo aj jedno decko. V kauze najnovšieho filmu režiséra Jara Vojteka a scenáristu Mareka Leščáka Deti to chýbajúce dramaturgické decko veľmi cítiť. Mohlo vychytať dotieravé muchy, ktoré diváka pri sledovaní vyrušujú. Ono by totiž dohliadalo na štruktúru, na to, o čom Klos hovorí: „Celé údobí vzniku uměleckého díla by se dalo nazvat hledáním řádu, pričemž pod pojmem ‚řád´ byste stejně dobře mohli dosadit termíny jako pravda, krása nebo poznání.“
Jaro Vojtek si doposiaľ – okrem krátkeho non-fiction odbočenia v roku 1999 v podobe účasti na poviedkovom česko-slovenskom filme Šesť statočných – budoval kariéru ako dokumentarista. A treba uznať, že kariéru nanajvýš úspešnú. Veď snímky My zdes či Hranica sú výkladnou skriňou slovenského filmového dokumentu. Deti sú Vojtekovým debutovým hraným celovečerákom, a tak po Jurajovi Lehotskom a jeho Zázraku je Vojtek v krátkom čase druhým dokumentaristom, čo skúša (natrvalo?) presedlať na hranú réžiu. Obávam sa, že tentoraz sa triumf opäť konať nebude, hoci, mali by sme dodať, k prvotinám (aj keď nie celkom čistokrvným) by sme mohli byť zhovievaví. Nebude sa konať najmä preto, lebo filmu chýba ten Klosom vyššie spomínaný (dramaturgický) „řád“.
.triumf sa nekoná
Film Deti sa skladá zo štyroch poviedok, ktoré sú prepojené viacerými vecami: témou vzťahu rodičov a ich potomkov, časovou ukotvenosťou v prítomnosti, akousi (niekedy až priveľmi násilnou) estetikou škaredosti, nižším sociálnym statusom postáv... Úvodná poviedka Syn rozpráva o rodine, ktorú zvnútra pohlcuje synovo postihnutie. Jeho autistická vývinová porucha narúša vzťahy medzi rodičmi, nedovoľuje otcovi – unavenému a bezradnému – priblížiť sa, prežiť ozajstné otcovské šťastie, súzvuk a hrdosť. Druhá časť sa volá Maratón a sledujeme v nej mladého rómskeho muža. Na začiatku je vo väzení a túži sa dozvedieť, čo je s jeho rodinou, čo sa doma deje. S pomocou spoluväzňov sa mu podarí utiecť, vidina naplnenia túžby sa každým jeho krokom neodvratne približuje. Predposledný segment filmu dostal názov Kanárik podľa vtáčika, ktorého s láskou chová a cvičí malý chlapec. Žije s matkou a jej partnerom – pijanom. Nezávideniahodná konštelácia. Chlapec by bol rád, keby ten muž s nimi nežil. Lenže mama sa nechystá poslať ho preč. A tak sa chlapec so svojimi citmi obracia ku kanárikovi, tajne ho berie na ornitologickú prehliadku do mesta. Záverečná poviedka Otec nás vpúšťa do deja v momente, keď sa žena v stredných rokoch dozvedá o manželovej nevere. Tá správa ju zrazí na kolená, svet sa jej pred očami rozpadne. V okamihu životnej bezradnosti navštívi svojho otca v domove dôchodcov, z matky sa razom stáva dcéra, ktorá však nemôže očakávať pomoc, ale musí pomáhať.
V tomto filme je viac predvídateľných vecí, než je zdravé (otcom Zboroňom vypovedaná otázka, bulharské more, kanárikov osud...); zápletky jednotlivých poviedok sú akési okukané, na to, aby naozaj zaujali, by potrebovali viac nápaditosti, nekonvenčnosti na poli scenáristického rozvíjania príbehu a kreovania dramatických charakterov či režijného spracovania (s výnimkou druhej polovice poviedky Otec); neraz prepiata snaha o autenticitu, zemitosť kontraproduktívne okráda príbehy o vnútorné či vonkajšie napätie (beh cez les, vidiecka zábava, spitá žena)...
Zámery a ambície tvorcov snímky Deti budú obecenstvu jasné, to však iba prehĺbi pocit diváckeho sklamania. Istotne to súvisí aj s autorským renomé, ktoré si režisér za dvadsať rokov svojho pôsobenia v slovenskej kinematografii vybudoval. Očakávania boli kompatibilné s veľkosťou toho renomé. Lenže toto Vojtekovo dieťa je akési neduživé. Možno nabudúce scenárista, režisér aj my budeme mať väčšie šťastie.
Deti. Slovensko, Česko 2014. Réžia: Jaro Vojtek. Scenár: Marek Leščák. Kamera: Tomáš Stanek ASK. Strih: Maroš Šlapeta. Hudba: Michal Nejtek. Hrajú: Éva Bándor, János Gosztonyi, Vlado Zboroň, Richard Felix, Roman Bubla, Arnold Nagy, Martin Horváth a ďalší. 100 min.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.