Literárne ceny sú pre ľudí, ktorí majú radi literatúru tým, čím sú majáky pre námorníkov: pomáhajú pri orientácii. Kníh totiž vychádza mnohonásobne viac, než je možné prečítať. Dokonca aj tých lepších, zaujímavejších. Minulý rok napríklad na Slovensku vyšlo 195 prozaických diel slovenských (teda slovenský pas vlastniacich) autorov. Ak by ste chceli získať objektívny prehľad o slovenskej literatúre tohto obdobia, museli by ste ich všetko prečítať či aspoň pozorne prelistovať. Dá sa to, ale je to pomerne náročné. Preto je dobré dať si poradiť kníhkupcom, recenzentom či kamarátom s podobným vkusom.
Finálová desiatka Anasoft litery je vlastne takým odporúčaním. Piati skúsení čitatelia a znalci literatúry (Renáta Deáková, Fedor Matejov, Zbygniew Machej, Marcel Forgáč a Peter Zajac) si prečítali všetkých 195 kníh a týchto desať z nich označili za úplne najlepšie. Je to, pochopiteľne, len ich názor, s ktorým možno polemizovať či nesúhlasiť, ale je dobré zobrať ho na vedomie a nimi odporúčané knihy si prečítať.
.vďaka, Anasoft!
Spomíname to každý rok a musíme aj teraz: Cena Anasoft litera nie je financovaná z peňazí daňových poplatníkov, ale z peňazí majiteľov softvérovej firmy Anasoft. Nejde pritom o celebritnú záležitosť, kde je podpora dobrej veci vykúpená neformálnou, a preto účinnou reklamou v televíznom prime time. Majitelia firmy Anasoft deväť rokov podporujú slovenskú literatúru tak ako máloktorá iná inštitúcia, vrátane tých štátnych, ktoré to majú v popise práce.
Nejde len o finančný dar víťazovi či víťazke, hoci ani ten nie je zanedbateľný (na začiatku to bolo 200 000 Sk, po vstupe do eurozóny sa dotácia zvýšila na 10 000 eur). Anasoft podporuje aj literárny festival (Anasoft litera fest), čítačky, besedy autorov a autoriek v knižniciach po celom Slovensku (projekt Živý bič). Aj vďaka týmto aktivitám pôvodná literatúra na Slovensku za posledné roky ožila, objavili sa noví autori.
.finálové prekvapenia
Keď 2. apríla porota vyhlásila finálovú desiatku Ceny Anasoft litera, viacerých nás ich výber prekvapil. Niektoré knihy nám totiž v shortliste chýbali. Napríklad Krištúfkov Atlas zabúdania, Rakúsova Fáza uvoľnenia, Rankovova zbierka poviedok Na druhej strane, Vadasova kniha Čierne na čiernom či Okná do polí Jána Púčeka. Na druhej strane bola v shortliste Dušekova kniha Melón sa vždy smeje, ktorá je zo štyroch pätín výberom z autorovej staršej tvorby. A ešte sú tu aj spomienky z detstva Jaroslavy Blažkovej s názvom To decko je blázon, ktoré sú určite cenným obohatením súborného diela tejto dôležitej autorky, no ich literárna kvalita za viacerými knihami, ktoré do finále nepostúpili, zaostáva. Nuž, ale porota sa rozhodla takto a nám nezostáva, než to akceptovať.
.knižky
Keď sa človek pozrie na finálové knihy, prvá vec, ktorú si všimne, je fakt, že vlastne nejde o knihy, ale o knižky. Kým v minulých ročníkoch sa v shortliste našli aj objemné knihy-tehly (minulý rok napríklad Krištúfkov Dom hluchého či Štefánikovo Bezprsté mesto), tento rok má väčší počet strán len kniha Melón sa vždy smeje od Dušana Dušeka, no ako sme už spomenuli, ide v tomto prípade o príbehy Adama a Škorice, ktoré sú rozosiate v autorovom diele za posledných 50 rokov (hneď na tomto mieste povedzme, že kniha do finále patrí, pretože príbehy, ktoré boli pôvodne poviedkami, tu tvoria mimoriadne pôsobivý poetický román, poskladaný z krásnych detailov).
Tohtoroční finalisti zjavne necítili potrebu konštruovať košaté, veľké príbehy. Šetria slová, používajú ich s rozvahou, hoci radi opisujú detaily, necítia potrebu „povedať všetko”. Radšej používajú mikroskop než ďalekohľad.
.autorky
Presne päť kníh z finálovej desiatky napísali ženy. V deväťročnej histórii Anasoft litery sa to doteraz stalo len v roku 2012, a teraz, v aktuálnom ročníku. Ináč bolo autoriek vždy menej než autorov, najmenej – dve – v roku 2008 (bol to však zároveň jediný rok, keď porota vybrala len sedem finálových kníh).
Nejde tu pritom o žiadne kvóty alebo o hru s gendrovými štatistikami. Na Slovensku máme jednoducho v poslednom čase šťastie na talentované spisovateľky. Jana Juráňová, Ivana Dobrakovová, Uršuľa Kovalyk, Svetlana Žuchová, ale aj Alta Vášová, Monika Kompaníková, Zuska Kepplová, Michaela Rosová, Zuzana Mojžišová, Jana Beňová či Lucia Piussi – súčasná slovenská literatúra by bez ich písania bola ochudobnená. Ak majú všetky tieto autorky niečo spoločné, tak je to cit pre detail, odvaha písať o skutočných veciach, ktoré sa ich dotýkajú a vnímanie písania ako bytostnej potreby.
.klasici
Pavel Vilikovský, Dušan Dušek, Jana Juráňová, Jaroslava Blašková. Prví traja majú vo finálovej desiatke veľmi dobré, brilantne napísané, formálne dokonalé a myšlienkovo bohaté knihy. Zaradenie milých spomienok autorky Nylonového mesiaca a Happyendov do finále je najväčšou záhadou tohtoročnej Anasoft litery (okrem insitných textov kniha zaujme aj mimoriadne nízkou kvalitou grafického spracovania).
Klasici sú klasikmi preto, lebo čokoľvek napíšu, vždy to je zaujímavé. A tiež preto, lebo všetky ostatné diela s nimi porovnávame. Znovu musíme skonštatovať, že aj keď sú texty ich mladších kolegýň a kolegov často odvážnejšie, prieraznejšie a hádam aj autentickejšie, hĺbka, múdrosť a intelektuálny výtlak je na strane klasikov. Ale tak to má byť.
.finálové stálice
V aktuálnom shortliste sú dvaja autori a jedna autorka, ktorí ešte nenapísali knihu, čo by neskončila vo finále Anasoft litery. Maroš Krajňak je autorom troch magicko-realistických kníh z rusínskeho prostredia. Carpathia z roku 2011 bola objavom, Entropia z roku 2012 potvrdila, že v prípade Krajňaka nejde o „one-book-wonder”. Informácia z minulého roku (teda z aktuálneho finále) dokazuje, že autor si drží dlhodobo vysokú kvalitu. Keď Lukáš Luk debutoval v roku 2010 Príbehmi Považského Sokolca, bolo jasné, že za týmto pseudonymom sa skrýva človek s veľkým literárnym talentom, s citom pre absurditu a hravú mytológiu. Minulý rok sa do Považského Sokolca vrátil Záhadou Považského bula. V obidvoch prípadoch členovia poroty nemali veľmi na výber: hoci nám nie je celkom jasné, čo si s Lukášom Lukom počať (teda či ho brať vážne, kde ho zaradiť, čo od neho očakávať), originalita tohto autora je nesporná.
No a nakoniec Ivana Dobrakovová. Zbierka poviedok Prvá smrť v rodine z roku 2009: talent autorky je zjavný. Román Bellevue o rok neskôr: evidentne jej to ide aj v dlhších textoch, a teda takéto „naozajstné” písanie o depresii sme tu dávno nemali. Minulý rok a návrat k poviedkam: Toxo. Aj tí, čo doteraz váhali, tušia, že tu máme človeka, ktorý dokáže zo svojho života vykresať veľkú literatúru.
.nováčikovia
Vo finálovej desiatke sú dvaja: Uršuľa Kovalyk a Tomáš Varga. Uršuľa Kovalyk je ako spisovateľka (napríklad Ženy zo sekáča) a principálka Divadla bez domova známa už dlhšie. V Anasoft litere však boduje prvýkrát. Krasojazdkyňa je kniha pravdivá, autentická, prudko autobiografická. Nie sentimentálna, nie prikrášľujúca. Grázel Tomáša Vargu je útla knižka, ktorá vyzerá a zo začiatku aj pôsobí ako nejaký mafiánsky minitriler, no postupne sa z nej stáva prekvapivo zaujímavé čítanie.
.víťazom je...
Nie sú známi žiadni favoriti a ani tu nie sú žiadne náznaky zo zákulisia, kto by to mohol byť. Neostáva teda iné než prísť s vlastným tipom na víťaza, vlastne s troma tipmi.
Nevybavená záležitosť Jany Juráňovej je výborne napísaný príbeh staršej ženy, ktorá sa po smrti manžela odsťahuje na dedinu. Na povale domu objaví obraz a denníky mladého dievčaťa, čo do jej života vnáša novú tému a zároveň spoznáva stále živé relikty starých nenávistí v zdanlivo bezproblémovom dedinskom prostredí. Vďaka sympatickej nenápadnosti je táto kniha ľahko prehliadnuteľná, v skutočnosti ide o dielo, ktoré by si literárne ocenenie zaslúžilo.
Prvá a posledná láska Pavla Vilikovského. Jedna novela a jedna poviedka spojené témou a zasadením do jednej knihy. „Hoci Pavel Vilikovský nevymýšľa strhujúce príbehy, pri ktorých sa čitateľovi tají dych, gravitácia jeho textov je neprekonateľná: začnete čítať... a nemôžete prestať. Hoci neukazuje, ako vie žonglovať so slovami a nechce vás ani voviesť do úžasu nad sofistikovanými metaforami, krása jeho ornamentmi neprezdobených viet je neprehliadnuteľná.” To som napísal minulý rok v recenzii tejto bravúrne napísanej knihy o pamäti a spomínaní, v ktorej je všetko presne tak ako má byť.
Toxo Ivany Dobrakovovej. Sedem poviedok o mladých ženách v cudzine, ich komplikovaných vzťahoch, často spojených s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o malé dieťa. „V tých poviedkach je všetko, čo robí z (ne)obyčajných príbehov silné literárne dielo: sú autentické, ich čítaním nahliadate pod povrch vlastného života a sú napísané takým čistým, prirodzeným, zbytočnými ornamentami nezaťaženým jazykom. Tie Blanky, Virginie či Violy sú neromantické, hoci po romantike túžiace, často drsné a nesentimentálne hrdinky, vďaka autorkinmu rozprávačskému talentu si ich už po pár riadkoch obľúbite, hoci až do posledného odseku vás neprestanú prekvapovať,” napísal som v recenzii.
.a kde je príbeh?
Aj tohtoročná Anasoft litera je dôkazom toho, že slovenská literatúra žije, že je zaujímavé, že po klasikoch prichádzajú nové generácie autoriek a autorov, ktorí vedia ako a o čom písať. Jedna vec nám tu však stále chýba. Chýba nám autor, ktorý dokáže napísať pútavý príbeh. Príbeh, ktorý čitateľa vtiahne do svojho sveta, príbeh, na ktorého čítanie sa bude tešiť, kniha, ktorú by si mohol zobrať na dovolenku a tam sa do nej totálne ponoriť. Chýba nám kvalitný literárny „stredný prúd”, teda knihy, ktoré majú literárnu kvalitu, no zároveň sú pre čitateľa príťažlivé.
Máme však Vilikovského, Dobrakovovú, Juráňovú, máme výborné autorky, máme stále majstrovsky píšucich klasikov, máme magických realistov aj talentovaných nováčikov. A máme Cenu Anasoft litera. Nemôžeme mať všetko.
Finálová desiatka Anasoft litery je vlastne takým odporúčaním. Piati skúsení čitatelia a znalci literatúry (Renáta Deáková, Fedor Matejov, Zbygniew Machej, Marcel Forgáč a Peter Zajac) si prečítali všetkých 195 kníh a týchto desať z nich označili za úplne najlepšie. Je to, pochopiteľne, len ich názor, s ktorým možno polemizovať či nesúhlasiť, ale je dobré zobrať ho na vedomie a nimi odporúčané knihy si prečítať.
.vďaka, Anasoft!
Spomíname to každý rok a musíme aj teraz: Cena Anasoft litera nie je financovaná z peňazí daňových poplatníkov, ale z peňazí majiteľov softvérovej firmy Anasoft. Nejde pritom o celebritnú záležitosť, kde je podpora dobrej veci vykúpená neformálnou, a preto účinnou reklamou v televíznom prime time. Majitelia firmy Anasoft deväť rokov podporujú slovenskú literatúru tak ako máloktorá iná inštitúcia, vrátane tých štátnych, ktoré to majú v popise práce.
Nejde len o finančný dar víťazovi či víťazke, hoci ani ten nie je zanedbateľný (na začiatku to bolo 200 000 Sk, po vstupe do eurozóny sa dotácia zvýšila na 10 000 eur). Anasoft podporuje aj literárny festival (Anasoft litera fest), čítačky, besedy autorov a autoriek v knižniciach po celom Slovensku (projekt Živý bič). Aj vďaka týmto aktivitám pôvodná literatúra na Slovensku za posledné roky ožila, objavili sa noví autori.
.finálové prekvapenia
Keď 2. apríla porota vyhlásila finálovú desiatku Ceny Anasoft litera, viacerých nás ich výber prekvapil. Niektoré knihy nám totiž v shortliste chýbali. Napríklad Krištúfkov Atlas zabúdania, Rakúsova Fáza uvoľnenia, Rankovova zbierka poviedok Na druhej strane, Vadasova kniha Čierne na čiernom či Okná do polí Jána Púčeka. Na druhej strane bola v shortliste Dušekova kniha Melón sa vždy smeje, ktorá je zo štyroch pätín výberom z autorovej staršej tvorby. A ešte sú tu aj spomienky z detstva Jaroslavy Blažkovej s názvom To decko je blázon, ktoré sú určite cenným obohatením súborného diela tejto dôležitej autorky, no ich literárna kvalita za viacerými knihami, ktoré do finále nepostúpili, zaostáva. Nuž, ale porota sa rozhodla takto a nám nezostáva, než to akceptovať.
.knižky
Keď sa človek pozrie na finálové knihy, prvá vec, ktorú si všimne, je fakt, že vlastne nejde o knihy, ale o knižky. Kým v minulých ročníkoch sa v shortliste našli aj objemné knihy-tehly (minulý rok napríklad Krištúfkov Dom hluchého či Štefánikovo Bezprsté mesto), tento rok má väčší počet strán len kniha Melón sa vždy smeje od Dušana Dušeka, no ako sme už spomenuli, ide v tomto prípade o príbehy Adama a Škorice, ktoré sú rozosiate v autorovom diele za posledných 50 rokov (hneď na tomto mieste povedzme, že kniha do finále patrí, pretože príbehy, ktoré boli pôvodne poviedkami, tu tvoria mimoriadne pôsobivý poetický román, poskladaný z krásnych detailov).
Tohtoroční finalisti zjavne necítili potrebu konštruovať košaté, veľké príbehy. Šetria slová, používajú ich s rozvahou, hoci radi opisujú detaily, necítia potrebu „povedať všetko”. Radšej používajú mikroskop než ďalekohľad.
.autorky
Presne päť kníh z finálovej desiatky napísali ženy. V deväťročnej histórii Anasoft litery sa to doteraz stalo len v roku 2012, a teraz, v aktuálnom ročníku. Ináč bolo autoriek vždy menej než autorov, najmenej – dve – v roku 2008 (bol to však zároveň jediný rok, keď porota vybrala len sedem finálových kníh).
Nejde tu pritom o žiadne kvóty alebo o hru s gendrovými štatistikami. Na Slovensku máme jednoducho v poslednom čase šťastie na talentované spisovateľky. Jana Juráňová, Ivana Dobrakovová, Uršuľa Kovalyk, Svetlana Žuchová, ale aj Alta Vášová, Monika Kompaníková, Zuska Kepplová, Michaela Rosová, Zuzana Mojžišová, Jana Beňová či Lucia Piussi – súčasná slovenská literatúra by bez ich písania bola ochudobnená. Ak majú všetky tieto autorky niečo spoločné, tak je to cit pre detail, odvaha písať o skutočných veciach, ktoré sa ich dotýkajú a vnímanie písania ako bytostnej potreby.
.klasici
Pavel Vilikovský, Dušan Dušek, Jana Juráňová, Jaroslava Blašková. Prví traja majú vo finálovej desiatke veľmi dobré, brilantne napísané, formálne dokonalé a myšlienkovo bohaté knihy. Zaradenie milých spomienok autorky Nylonového mesiaca a Happyendov do finále je najväčšou záhadou tohtoročnej Anasoft litery (okrem insitných textov kniha zaujme aj mimoriadne nízkou kvalitou grafického spracovania).
Klasici sú klasikmi preto, lebo čokoľvek napíšu, vždy to je zaujímavé. A tiež preto, lebo všetky ostatné diela s nimi porovnávame. Znovu musíme skonštatovať, že aj keď sú texty ich mladších kolegýň a kolegov často odvážnejšie, prieraznejšie a hádam aj autentickejšie, hĺbka, múdrosť a intelektuálny výtlak je na strane klasikov. Ale tak to má byť.
.finálové stálice
V aktuálnom shortliste sú dvaja autori a jedna autorka, ktorí ešte nenapísali knihu, čo by neskončila vo finále Anasoft litery. Maroš Krajňak je autorom troch magicko-realistických kníh z rusínskeho prostredia. Carpathia z roku 2011 bola objavom, Entropia z roku 2012 potvrdila, že v prípade Krajňaka nejde o „one-book-wonder”. Informácia z minulého roku (teda z aktuálneho finále) dokazuje, že autor si drží dlhodobo vysokú kvalitu. Keď Lukáš Luk debutoval v roku 2010 Príbehmi Považského Sokolca, bolo jasné, že za týmto pseudonymom sa skrýva človek s veľkým literárnym talentom, s citom pre absurditu a hravú mytológiu. Minulý rok sa do Považského Sokolca vrátil Záhadou Považského bula. V obidvoch prípadoch členovia poroty nemali veľmi na výber: hoci nám nie je celkom jasné, čo si s Lukášom Lukom počať (teda či ho brať vážne, kde ho zaradiť, čo od neho očakávať), originalita tohto autora je nesporná.
No a nakoniec Ivana Dobrakovová. Zbierka poviedok Prvá smrť v rodine z roku 2009: talent autorky je zjavný. Román Bellevue o rok neskôr: evidentne jej to ide aj v dlhších textoch, a teda takéto „naozajstné” písanie o depresii sme tu dávno nemali. Minulý rok a návrat k poviedkam: Toxo. Aj tí, čo doteraz váhali, tušia, že tu máme človeka, ktorý dokáže zo svojho života vykresať veľkú literatúru.
.nováčikovia
Vo finálovej desiatke sú dvaja: Uršuľa Kovalyk a Tomáš Varga. Uršuľa Kovalyk je ako spisovateľka (napríklad Ženy zo sekáča) a principálka Divadla bez domova známa už dlhšie. V Anasoft litere však boduje prvýkrát. Krasojazdkyňa je kniha pravdivá, autentická, prudko autobiografická. Nie sentimentálna, nie prikrášľujúca. Grázel Tomáša Vargu je útla knižka, ktorá vyzerá a zo začiatku aj pôsobí ako nejaký mafiánsky minitriler, no postupne sa z nej stáva prekvapivo zaujímavé čítanie.
.víťazom je...
Nie sú známi žiadni favoriti a ani tu nie sú žiadne náznaky zo zákulisia, kto by to mohol byť. Neostáva teda iné než prísť s vlastným tipom na víťaza, vlastne s troma tipmi.
Nevybavená záležitosť Jany Juráňovej je výborne napísaný príbeh staršej ženy, ktorá sa po smrti manžela odsťahuje na dedinu. Na povale domu objaví obraz a denníky mladého dievčaťa, čo do jej života vnáša novú tému a zároveň spoznáva stále živé relikty starých nenávistí v zdanlivo bezproblémovom dedinskom prostredí. Vďaka sympatickej nenápadnosti je táto kniha ľahko prehliadnuteľná, v skutočnosti ide o dielo, ktoré by si literárne ocenenie zaslúžilo.
Prvá a posledná láska Pavla Vilikovského. Jedna novela a jedna poviedka spojené témou a zasadením do jednej knihy. „Hoci Pavel Vilikovský nevymýšľa strhujúce príbehy, pri ktorých sa čitateľovi tají dych, gravitácia jeho textov je neprekonateľná: začnete čítať... a nemôžete prestať. Hoci neukazuje, ako vie žonglovať so slovami a nechce vás ani voviesť do úžasu nad sofistikovanými metaforami, krása jeho ornamentmi neprezdobených viet je neprehliadnuteľná.” To som napísal minulý rok v recenzii tejto bravúrne napísanej knihy o pamäti a spomínaní, v ktorej je všetko presne tak ako má byť.
Toxo Ivany Dobrakovovej. Sedem poviedok o mladých ženách v cudzine, ich komplikovaných vzťahoch, často spojených s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o malé dieťa. „V tých poviedkach je všetko, čo robí z (ne)obyčajných príbehov silné literárne dielo: sú autentické, ich čítaním nahliadate pod povrch vlastného života a sú napísané takým čistým, prirodzeným, zbytočnými ornamentami nezaťaženým jazykom. Tie Blanky, Virginie či Violy sú neromantické, hoci po romantike túžiace, často drsné a nesentimentálne hrdinky, vďaka autorkinmu rozprávačskému talentu si ich už po pár riadkoch obľúbite, hoci až do posledného odseku vás neprestanú prekvapovať,” napísal som v recenzii.
.a kde je príbeh?
Aj tohtoročná Anasoft litera je dôkazom toho, že slovenská literatúra žije, že je zaujímavé, že po klasikoch prichádzajú nové generácie autoriek a autorov, ktorí vedia ako a o čom písať. Jedna vec nám tu však stále chýba. Chýba nám autor, ktorý dokáže napísať pútavý príbeh. Príbeh, ktorý čitateľa vtiahne do svojho sveta, príbeh, na ktorého čítanie sa bude tešiť, kniha, ktorú by si mohol zobrať na dovolenku a tam sa do nej totálne ponoriť. Chýba nám kvalitný literárny „stredný prúd”, teda knihy, ktoré majú literárnu kvalitu, no zároveň sú pre čitateľa príťažlivé.
Máme však Vilikovského, Dobrakovovú, Juráňovú, máme výborné autorky, máme stále majstrovsky píšucich klasikov, máme magických realistov aj talentovaných nováčikov. A máme Cenu Anasoft litera. Nemôžeme mať všetko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.