Na mojej práci je najzaujímavejšia pestrosť.
Čo je najhoršie? Byť úradníkom kultúry. Cez deň musím úradovať a večer mám zas spoločenské povinnosti. Ale nesťažujem sa, spoznávam zblízka osobnosti, ktoré by som inak nemal možnosť stretnúť, v pondelok spisovateľa, v utorok výtvarníka, v stredu filmára... občas sú obdobia, keď by som už najradšej nikoho nestretol, ale to tak má asi každý. Keď mám čas, prekladám. Napríklad román od Pavla Rankova, ktorý sa práve dostal medzi finalistov poľskej ceny Angelus pre najlepšiu knihu zo strednej Európy.
Slovenskú filológiu som vyštudoval v Krakove.
Pôvodne som si myslel, že je len jeden spoločný odbor československý, to bolo v roku 1992, nakoniec som si dal prihlášku na češtinu, vzali ma až na odvolanie, na slovenčinu. Ale dobre to dopadlo, s Českom mám styk aj tak, na rozdiel od bohemistov, ktorí sa k slovenským veciam často vôbec nedostanú a občas je pre nich problém aj výraz „nech sa páči“. V sedemdesiatych rokoch bol u nás šláger, že „v zahraničí prebývam v českých Tatrách“ a tak, dnes už ten rozdiel Poliaci chápu. Len teraz máte zas vo svete smolu, že si vás pletú so Slovinskom.
So športovaním mám málo spoločné.
Aj keď na základnej som bol majstrom školy v orientačnom behu. Radšej šport sledujem, najmä biatlon. Zdieľam túto vášeň s kolegom, chodíme spolu na preteky, voláme si, vášnivo sledujeme štatistiky, zvlášť presuny pretekárov z tretej desiatky do druhej. Je fajn mať sa o tom s kým porozprávať.
Najradšej mám sladkosti, čokoládu.
Mňa je jednoduché obdarovať, aj keď si hovorím, že by som nemal, čokoládou sa môžem živiť celý čas. Niekto si k pivu objednáva vodku, ja koláč. Či mi to chutí? Mne to sedí, chápem, že nie každému.
Vždy som niečo zbieral.
Obaly od cigariet, neplatné železničné cestovné poriadky, české a slovenské knihy v poľštine, tu som začal zbierať euromince. Sú tri druhy, okrem bežných, pamätné dvojeurovky, ktoré vydávajú jednotlivé krajiny a môžu byť na zadnej strane iné, ale dá sa nimi platiť všade, a potom je celé spektrum mincí, ktoré môžu mať čudné nominály, napríklad Portugalci majú 2,5 eura, Francúzi zlaté 1 000-eurovky. Tými sa dá platiť len v tej krajine, ale väčšinou majú väčšiu hodnotu, ako je nominál, takže málokto to urobí. Niektoré sú naozaj pekné, napríklad Rakúšania majú edíciu venovanú technike, kde k striebru pridávajú niób a ten má každý rok inú farbu. Zopár platov som v tom už nechal, ale žene hovorím, že to v najhoršom prípade predáme. Alebo nimi rovno zaplatíme.
Nie som ten, čo vybuchuje.
Aj keď občas to nie je na škodu. Keď som ľuďom povedal, čo si myslím o ich práci, malo to viditeľný vplyv na lepšie výsledky. Veľa ľudí mi vyčíta, že nikdy nevedia, či hovorím vážne, alebo žartujem. Rád ľudí nechávam v neistote, ako to je, to je na tom najlepšie. Občas mi to vrátia. Občas ma prekvapia zlé reakcie. Občas sa neviem zastaviť, aj keď by som mal.
Naše misie sú vždy len na určitý čas.
Čo budem robiť potom? Možno si dám pauzu a dokončím všetky rozrobené veci, možno by som išiel do nejakého menšieho poľského mesta a tam si založil súkromný kultúrny dom alebo stredoeurópsku knižnicu, aby som všetky tie moje knihy mal kam upratať. Len neviem, či nájdem tých ľudí, ktorí tam budú chodiť, aby som nebol jediným návštevníkom.
Čo je najhoršie? Byť úradníkom kultúry. Cez deň musím úradovať a večer mám zas spoločenské povinnosti. Ale nesťažujem sa, spoznávam zblízka osobnosti, ktoré by som inak nemal možnosť stretnúť, v pondelok spisovateľa, v utorok výtvarníka, v stredu filmára... občas sú obdobia, keď by som už najradšej nikoho nestretol, ale to tak má asi každý. Keď mám čas, prekladám. Napríklad román od Pavla Rankova, ktorý sa práve dostal medzi finalistov poľskej ceny Angelus pre najlepšiu knihu zo strednej Európy.
Slovenskú filológiu som vyštudoval v Krakove.
Pôvodne som si myslel, že je len jeden spoločný odbor československý, to bolo v roku 1992, nakoniec som si dal prihlášku na češtinu, vzali ma až na odvolanie, na slovenčinu. Ale dobre to dopadlo, s Českom mám styk aj tak, na rozdiel od bohemistov, ktorí sa k slovenským veciam často vôbec nedostanú a občas je pre nich problém aj výraz „nech sa páči“. V sedemdesiatych rokoch bol u nás šláger, že „v zahraničí prebývam v českých Tatrách“ a tak, dnes už ten rozdiel Poliaci chápu. Len teraz máte zas vo svete smolu, že si vás pletú so Slovinskom.
So športovaním mám málo spoločné.
Aj keď na základnej som bol majstrom školy v orientačnom behu. Radšej šport sledujem, najmä biatlon. Zdieľam túto vášeň s kolegom, chodíme spolu na preteky, voláme si, vášnivo sledujeme štatistiky, zvlášť presuny pretekárov z tretej desiatky do druhej. Je fajn mať sa o tom s kým porozprávať.
Najradšej mám sladkosti, čokoládu.
Mňa je jednoduché obdarovať, aj keď si hovorím, že by som nemal, čokoládou sa môžem živiť celý čas. Niekto si k pivu objednáva vodku, ja koláč. Či mi to chutí? Mne to sedí, chápem, že nie každému.
Vždy som niečo zbieral.
Obaly od cigariet, neplatné železničné cestovné poriadky, české a slovenské knihy v poľštine, tu som začal zbierať euromince. Sú tri druhy, okrem bežných, pamätné dvojeurovky, ktoré vydávajú jednotlivé krajiny a môžu byť na zadnej strane iné, ale dá sa nimi platiť všade, a potom je celé spektrum mincí, ktoré môžu mať čudné nominály, napríklad Portugalci majú 2,5 eura, Francúzi zlaté 1 000-eurovky. Tými sa dá platiť len v tej krajine, ale väčšinou majú väčšiu hodnotu, ako je nominál, takže málokto to urobí. Niektoré sú naozaj pekné, napríklad Rakúšania majú edíciu venovanú technike, kde k striebru pridávajú niób a ten má každý rok inú farbu. Zopár platov som v tom už nechal, ale žene hovorím, že to v najhoršom prípade predáme. Alebo nimi rovno zaplatíme.
Nie som ten, čo vybuchuje.
Aj keď občas to nie je na škodu. Keď som ľuďom povedal, čo si myslím o ich práci, malo to viditeľný vplyv na lepšie výsledky. Veľa ľudí mi vyčíta, že nikdy nevedia, či hovorím vážne, alebo žartujem. Rád ľudí nechávam v neistote, ako to je, to je na tom najlepšie. Občas mi to vrátia. Občas ma prekvapia zlé reakcie. Občas sa neviem zastaviť, aj keď by som mal.
Naše misie sú vždy len na určitý čas.
Čo budem robiť potom? Možno si dám pauzu a dokončím všetky rozrobené veci, možno by som išiel do nejakého menšieho poľského mesta a tam si založil súkromný kultúrny dom alebo stredoeurópsku knižnicu, aby som všetky tie moje knihy mal kam upratať. Len neviem, či nájdem tých ľudí, ktorí tam budú chodiť, aby som nebol jediným návštevníkom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.