Vyčkávajúci postoj Stalina, ktorý hneď nedal najavo svoj jasný postoj k Marshallovmu plánu, zneisťoval aj slovenských komunistov. Jasne to vidieť aj na tom, čo sa písalo v slovenskej komunistickej Pravde v júni a v júli 1947.
V júni 1947 nebol Marshallov plán hlavnou témou, ktorú by komunistická Pravda riešila. Viac sa zaoberala kritikou povereníkov Demokratickej strany, transportmi presídlencov z Maďarska alebo agitáciou v prospech projektu jednotnej štátnej školy, ktorý by zlikvidoval cirkevné školstvo. Slovenskí komunistickí novinári boli opatrní, pokiaľ išlo o Marshallov plán. Citovali radšej francúzske komunistické L´Humanité, americký ľavicový Daily Worker či sovietske médiá. Pravda 17. júna, keď ešte nebol známy postoj Moskvy, opatrne napísala, že „kým pravičiarske časopisy vítajú Marshallovu ponuku ako spásonosný krok, značná časť tlače je blízko náhľadu, že americká akcia pomoci je v skutočnosti hospodárskym variantom Spojených štátov európskych. V americkej ponuke vidí v prvom rade hospodársky ťah na získanie odbytísk a zaviazanie núdzou trpiacich národov k služobnosti Amerike“. O dva dni neskôr Pravda opäť pritvrdzuje, keď cituje L´Humanité: „...po atómových hrozbách prichádza teraz obdobie hospodárskych pôžičiek, ktoré nesmrdia natoľko pušným prachom. USA uplatňujú túto taktiku preto, lebo proti ich zastrašovacej politike sa množili námietky a aj preto, že chcú zahnať od svojho prahu čoraz zrejmejšie príznaky hospodárskej krízy“.
Komunistických novinárov však zaskočil fakt, že Molotov pricestoval do Paríža, aby s britským a francúzskym kolegom vyjednával o Marshallovom pláne. A tak Pravda rýchlo mení postoj: „Vojnou zničená Európa, pre ktorú by pomoc za prijateľných podmienok znamenala urýchlenie výstavby hospodárstva a priemyslu, očakáva, že v Paríži sa dokáže úprimnosť Marshallovej ponuky pomôcť celej Európe na jednotnom základe a nedeliť ju politickými klauzulami pôžičiek – ako tomu bolo doteraz – na bloky. Ak tomu bude vskutku tak, je oprávnené uspokojenie nad faktom, že tri európske veľmoci začnú medzinárodné hospodárske rokovania.“
Koncom júna Pravda dokonca hýri optimizmom, keď o Marshallovom pláne píše: Jediná cesta k ozdraveniu Európy. Správy o Marshallovom pláne však začiatkom júla celkom zatieňujú správy o Slovanskom dni na Devíne, kde osobne rečnil aj Klement Gottwald. Komunisti dávajú najavo, že slovanské štáty musia držať spolu v každej situácii. Myšlienka slovanskej vzájomnosti je hanebne využitá na zakrytie faktu, že Česi, Slováci, Poliaci či Bulhari musia počúvať Rusov.
Keď 9. júla cestovala do Moskvy československá vládna delegácia, ktorá si tam išla vypočuť konečný Stalinov verdikt zakazujúci Československu účasť na parížskej konferencii, slovenskí komunisti asi neboli dobre informovaní, o čo pôjde. Pravda informovala, že „delegácia prerokuje s predstaviteľmi sovietskej vlády otázky rozšírenia a prehĺbenia obchodných stykov“. O Marshallovom pláne ani slovo. Naopak, ešte 11. júla Pravda cituje časopis Franc Tireur, ktorý Československo oceňuje, že sa chce zúčastniť na parížskej konferencii a že sa pre účasť rozhodla celkom slobodne. „ČSR ukázala od oslobodenia, že dá sa zlúčiť uskutočňovanie socializmu s demokratickými tradíciami,“ píše hrdo Pravda, hoci v tom čase už vláda na Stalinov príkaz odvolala svoju účasť v Paríži.
A tak musí Pravda hneď na druhý deň vysvetľovať, že všetko je inak: „Zistilo sa, že pozvaniu na účasť na tejto konferencii nevyhovel rad štátov, najmä všetky štáty slovanské a iné štáty strednej a východnej Európy. (...) Za tejto situácie by sa účasť ČSR vysvetľovala ako akt smerujúci proti priateľstvu so Sovietskym zväzom a ostatnými našimi spojencami.“
Po mierne dezorientovaných článkoch o Marshallovom pláne prichádza 14. júla pointa. Pravda vychádza s radostnou titulkou: „Veľký úspech vládnej delegácie v Moskve. SSSR nám dodá 2 milióny centov pšenice.“ A aby bolo jasné, aký veľký úspech delegácia v Moskve zaznamenala, čitateľ sa dozvie, čo všetko Československo ako odškodné za Marshallov plán dostane od SSSR:
V roku 1948 to bude 200 000 ton pšenice, 200 000 ton kŕmneho obilia a kŕmnej kukurice, 60 000 ton draselných hnojív, 50 000 ton dusíkatých hnojív, 20 000 ton bavlny, ako aj olejnaté semená, hrach, šošovicu, vlnu, železnú, mangánovú a chrómovú rudu, železnú liatinu atď. Klement Gottwald však skromne dodá: „My budeme dodávať ZSSR veľké množstvo výrobkov ťažkého a ľahkého priemyslu. Myslím si, že naše moskovské rokovania sú dobrým príkladom spolupráce medzi národmi vedenej skutočne so zreteľom na prospech najširších ľudových vrstiev.“
Celú kauzu Marshallovho plánu zakončuje Pravda článkom o začiatku konferencie v Paríži, pričom cituje moskovského rozhlasového komentátora Michajlova: „V predvečer parížskej konferencie je dostatočne jasné, že táto konferencia nebude schopná uskutočniť hospodársku obrodu Európy.“
.eč
V júni 1947 nebol Marshallov plán hlavnou témou, ktorú by komunistická Pravda riešila. Viac sa zaoberala kritikou povereníkov Demokratickej strany, transportmi presídlencov z Maďarska alebo agitáciou v prospech projektu jednotnej štátnej školy, ktorý by zlikvidoval cirkevné školstvo. Slovenskí komunistickí novinári boli opatrní, pokiaľ išlo o Marshallov plán. Citovali radšej francúzske komunistické L´Humanité, americký ľavicový Daily Worker či sovietske médiá. Pravda 17. júna, keď ešte nebol známy postoj Moskvy, opatrne napísala, že „kým pravičiarske časopisy vítajú Marshallovu ponuku ako spásonosný krok, značná časť tlače je blízko náhľadu, že americká akcia pomoci je v skutočnosti hospodárskym variantom Spojených štátov európskych. V americkej ponuke vidí v prvom rade hospodársky ťah na získanie odbytísk a zaviazanie núdzou trpiacich národov k služobnosti Amerike“. O dva dni neskôr Pravda opäť pritvrdzuje, keď cituje L´Humanité: „...po atómových hrozbách prichádza teraz obdobie hospodárskych pôžičiek, ktoré nesmrdia natoľko pušným prachom. USA uplatňujú túto taktiku preto, lebo proti ich zastrašovacej politike sa množili námietky a aj preto, že chcú zahnať od svojho prahu čoraz zrejmejšie príznaky hospodárskej krízy“.
Komunistických novinárov však zaskočil fakt, že Molotov pricestoval do Paríža, aby s britským a francúzskym kolegom vyjednával o Marshallovom pláne. A tak Pravda rýchlo mení postoj: „Vojnou zničená Európa, pre ktorú by pomoc za prijateľných podmienok znamenala urýchlenie výstavby hospodárstva a priemyslu, očakáva, že v Paríži sa dokáže úprimnosť Marshallovej ponuky pomôcť celej Európe na jednotnom základe a nedeliť ju politickými klauzulami pôžičiek – ako tomu bolo doteraz – na bloky. Ak tomu bude vskutku tak, je oprávnené uspokojenie nad faktom, že tri európske veľmoci začnú medzinárodné hospodárske rokovania.“
Koncom júna Pravda dokonca hýri optimizmom, keď o Marshallovom pláne píše: Jediná cesta k ozdraveniu Európy. Správy o Marshallovom pláne však začiatkom júla celkom zatieňujú správy o Slovanskom dni na Devíne, kde osobne rečnil aj Klement Gottwald. Komunisti dávajú najavo, že slovanské štáty musia držať spolu v každej situácii. Myšlienka slovanskej vzájomnosti je hanebne využitá na zakrytie faktu, že Česi, Slováci, Poliaci či Bulhari musia počúvať Rusov.
Keď 9. júla cestovala do Moskvy československá vládna delegácia, ktorá si tam išla vypočuť konečný Stalinov verdikt zakazujúci Československu účasť na parížskej konferencii, slovenskí komunisti asi neboli dobre informovaní, o čo pôjde. Pravda informovala, že „delegácia prerokuje s predstaviteľmi sovietskej vlády otázky rozšírenia a prehĺbenia obchodných stykov“. O Marshallovom pláne ani slovo. Naopak, ešte 11. júla Pravda cituje časopis Franc Tireur, ktorý Československo oceňuje, že sa chce zúčastniť na parížskej konferencii a že sa pre účasť rozhodla celkom slobodne. „ČSR ukázala od oslobodenia, že dá sa zlúčiť uskutočňovanie socializmu s demokratickými tradíciami,“ píše hrdo Pravda, hoci v tom čase už vláda na Stalinov príkaz odvolala svoju účasť v Paríži.
A tak musí Pravda hneď na druhý deň vysvetľovať, že všetko je inak: „Zistilo sa, že pozvaniu na účasť na tejto konferencii nevyhovel rad štátov, najmä všetky štáty slovanské a iné štáty strednej a východnej Európy. (...) Za tejto situácie by sa účasť ČSR vysvetľovala ako akt smerujúci proti priateľstvu so Sovietskym zväzom a ostatnými našimi spojencami.“
Po mierne dezorientovaných článkoch o Marshallovom pláne prichádza 14. júla pointa. Pravda vychádza s radostnou titulkou: „Veľký úspech vládnej delegácie v Moskve. SSSR nám dodá 2 milióny centov pšenice.“ A aby bolo jasné, aký veľký úspech delegácia v Moskve zaznamenala, čitateľ sa dozvie, čo všetko Československo ako odškodné za Marshallov plán dostane od SSSR:
V roku 1948 to bude 200 000 ton pšenice, 200 000 ton kŕmneho obilia a kŕmnej kukurice, 60 000 ton draselných hnojív, 50 000 ton dusíkatých hnojív, 20 000 ton bavlny, ako aj olejnaté semená, hrach, šošovicu, vlnu, železnú, mangánovú a chrómovú rudu, železnú liatinu atď. Klement Gottwald však skromne dodá: „My budeme dodávať ZSSR veľké množstvo výrobkov ťažkého a ľahkého priemyslu. Myslím si, že naše moskovské rokovania sú dobrým príkladom spolupráce medzi národmi vedenej skutočne so zreteľom na prospech najširších ľudových vrstiev.“
Celú kauzu Marshallovho plánu zakončuje Pravda článkom o začiatku konferencie v Paríži, pričom cituje moskovského rozhlasového komentátora Michajlova: „V predvečer parížskej konferencie je dostatočne jasné, že táto konferencia nebude schopná uskutočniť hospodársku obrodu Európy.“
.eč
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.