Tie 2 x 3 metre, môžu byť aj odstrašujúco zanedbané, nikdy nelákali viac, čím menšia skúsenosť, tým silnejšie nutkanie zanechať na nich stopy. Nadšení začiatočníci, volajme ich plantážnici, sa rozhodnú farmárčiť. Keď niečo vyrastie, budú páni, keď nič, tak aspoň skúsenosť.
Prebrať sa cez epickú burinu k podstate, tak diktuje prvá úloha. Tá sa vzápätí rozvetví na niekoľko ďalších, z ktorých najdôležitejšia je korekcia časového harmonogramu, pretože vyčistiť pôdu za jedno predpoludnie sa ukázalo ako príliš odvážny cieľ. Najmä s asistenciou susedov, ktorí sa práve teraz potrebujú korzovať v tejto časti sveta. Ďalšiu prekážku nahádžu smelým záhradkárom pod nohy kamene. Pestrá paleta exemplárov, ktoré sa pod hlinou museli nekontrolovane rozmnožiť. Jedna vec je prísť s hypotézou, že ich tam upratali stavbári po dokončení bytovky. Druhý a závažnejší kameň úrazu sa pýta, kam ich premiestniť. Plantážnici po vnútornom boji za hrsť z nich pokusne premiestnia do spoločných kontajnerov. Na druhý deň ich všetky počkajú ‒ nahádzané na balkóne. Hriešnici tam kamene nechajú, prenesú k nim aj zvyšok a v kúte sa kajajú.
Plantážnici majú presný zoznam plodín, ktoré chcú sadiť, ale termín ich zneistí. Čo sa stíha už teraz a čo odložiť až o rok? Radšej pred alebo po Troch zamrznutých? Kým nerozhodnutí špekulujú, konkurenčné susedstvo vysadí bez váhania. Ako inak, presne na ten skultivovaný kúsok. Vlastník mikropozemku je mesto, zem nepatrí žiadnemu obyvateľovi domu, keď môže jeden, druhý je od macochy? Rázny čin konkurencie motivuje hrdinov na reakciu, ide sa na trh po sadivo. S razanciou shopoholikov nakúpia arzenál ako na veľkostatkárovu roľu a vo veľkom štýle bavia aj predavačov („Máte také priesady, okolo ktorých netreba veľa skákať?“).
Noc ledva dospia, fáza sadenia skutočne nastáva. A s tou nastúpia aj susedia, ktorí majú za montérkami viac rozumu ako odborná verejnosť, špecializované časopisy a podkutí blogeri pospolu. Riadky treba širšie, odstupy medzi sadenicami naopak, poliať len symbolicky, takto je to pri každom kroku a donekonečna. Ochotne sa chopia motyky a vzdelávajú. Plantážnici musia oželieť najočakávanejší event roka a miesto nástupu endorfínov sa sústrediť na dlhé nádychy a mantry: nereagovať, nevybuchnúť, neinzultovať.
Potom konečne začne zo zeme niečo liezť. Neskôr ako konkurencii, ale výhonok sa dá rozlíšiť od buriny, a nie je to ani kus železa, ktorý tiež vykukol spod hliny. Eufória. Po rodine kolujú správy, rozhovory na pracovisku, v ktorých sa nespomenie Mičurin, akoby ani neboli. Zakrátko však príde radosť iná. Čo trčalo, niekto úhľadne podupal, odvážnejšie stonky polámal. Prvá vlna jedu velí oko za oko, ale čerstvý vzduch v kombinácii s rýchlou chôdzou guráž stopne. Potom nastúpi odhodlanie aj stanovať medzi hriadkami, len aby sa našiel vinník. Nápad ďalej prejde kritickou evaluáciou a skončí v koši. Plantážnici si začnú mikroskopicky všímať spoluobyvateľov šesťbytovky. Každý jeden z nich by to mohol byť, toľko k záverom vyčerpávajúcej investigatívy. Chuť na otvorenú konfrontáciu postupne slabne, motivácia sa začína aj končí presvedčením, že to nebude mať zmysel.
Po záškodníckom extempore sa elán vytratí. V tom čase však na sociálnych sieťach štartuje sezóna obrázkov prvej úrody. Nič nenakopne viac, preto všetko, čo nestihlo padnúť rukou škodcovou, treba rozmaznávať a ofukovať. V situácii, keď rajčiny túžia ostať zelené až do Vianoc, papriky obletujú mušky a mrkve sa nechce na svetlo sveta. Tu niekde plantážnici pochopia, že rastliny vedú vlastný život. Revolučný poznatok, ktorý sa bude rozvíjať s každou návštevou priateľov. Začnú úvahou, že aj rastlinná existencia si zaslúži moderné výdobytky a hoci pokladajú bio za ušľachtilý koncept, umelé vitamíny, ak sa dávkujú s rozumom a láskou, nechcú spakruky zatratiť. Rozhodnú sa teda dať mu šancu a lenivé poľnohospodárstvo popchnúť hnojivami. Lenže rastlinstvo ani za svet vyššie, prísny harmonogram polievacích služieb a živelné okopávanie na tom smutnom fakte nič nezmenia. Ani o milimeter.
Plantážnici zavesia rýľ a motyku na klinec. Výstavnú zeleninu a ovocie s ťažkým srdcom obchytkávajú len na farmárskych trhoch. Raz, v slabej chvíli, keď sa potrebujú emocionálne doraziť, nazrú za dom, na bývalú záhradu rozkoší a zalapajú po dychu. Sú tam! Rajčiaky. Paradajky. Rajčinečky. Počas rezignačnej neprítomnosti sa vyšvihli do šokujúcej výšky. Tie drevené palice pri nich v prvom momente odkazujú na sabotáž, ale po zrelej úvahe vyjde najavo, že je to dobre myslená podpera pre tornáda, ktoré sa ohýbajú pod ťarchou plodov. Autor neznámy. V tomto prípade sa tiež mohol prejaviť hocikto, takže chodiť od dverí k dverám? Vylepiť k rozpisu služieb poďakovanie so smajlíkom? Dilema je ešte intenzívnejšia ako pri pátraní po utajenom škodcovi. Každý nápad pôsobí trápne, plantážnici sa nakoniec vzdajú, možno sa časom niekto prihlási, zatiaľ budú po schodisku vysielať pozitívnu energiu. Aj tak ich pohltí povinnosť zdokumentovať čerstvé úspechy. Úroda palcov, srdiečok a nových priateľov je masívna. V takej radosti sa záhada paprík, ktoré zrazu nie sú na obvyklom mieste, nesie ľahšie. Úroda ostatných plodín je striedavo oblačná, no plantážnici smelo hľadia za horizont. Ďalšiu sezónu treba koncipovať inak, skúsia bylinkovo-kvetinový variant. Tie kamene, čo stále prekračujú na balkóne, budú do skalky.
.autorka je scenáristka.
Prebrať sa cez epickú burinu k podstate, tak diktuje prvá úloha. Tá sa vzápätí rozvetví na niekoľko ďalších, z ktorých najdôležitejšia je korekcia časového harmonogramu, pretože vyčistiť pôdu za jedno predpoludnie sa ukázalo ako príliš odvážny cieľ. Najmä s asistenciou susedov, ktorí sa práve teraz potrebujú korzovať v tejto časti sveta. Ďalšiu prekážku nahádžu smelým záhradkárom pod nohy kamene. Pestrá paleta exemplárov, ktoré sa pod hlinou museli nekontrolovane rozmnožiť. Jedna vec je prísť s hypotézou, že ich tam upratali stavbári po dokončení bytovky. Druhý a závažnejší kameň úrazu sa pýta, kam ich premiestniť. Plantážnici po vnútornom boji za hrsť z nich pokusne premiestnia do spoločných kontajnerov. Na druhý deň ich všetky počkajú ‒ nahádzané na balkóne. Hriešnici tam kamene nechajú, prenesú k nim aj zvyšok a v kúte sa kajajú.
Plantážnici majú presný zoznam plodín, ktoré chcú sadiť, ale termín ich zneistí. Čo sa stíha už teraz a čo odložiť až o rok? Radšej pred alebo po Troch zamrznutých? Kým nerozhodnutí špekulujú, konkurenčné susedstvo vysadí bez váhania. Ako inak, presne na ten skultivovaný kúsok. Vlastník mikropozemku je mesto, zem nepatrí žiadnemu obyvateľovi domu, keď môže jeden, druhý je od macochy? Rázny čin konkurencie motivuje hrdinov na reakciu, ide sa na trh po sadivo. S razanciou shopoholikov nakúpia arzenál ako na veľkostatkárovu roľu a vo veľkom štýle bavia aj predavačov („Máte také priesady, okolo ktorých netreba veľa skákať?“).
Noc ledva dospia, fáza sadenia skutočne nastáva. A s tou nastúpia aj susedia, ktorí majú za montérkami viac rozumu ako odborná verejnosť, špecializované časopisy a podkutí blogeri pospolu. Riadky treba širšie, odstupy medzi sadenicami naopak, poliať len symbolicky, takto je to pri každom kroku a donekonečna. Ochotne sa chopia motyky a vzdelávajú. Plantážnici musia oželieť najočakávanejší event roka a miesto nástupu endorfínov sa sústrediť na dlhé nádychy a mantry: nereagovať, nevybuchnúť, neinzultovať.
Potom konečne začne zo zeme niečo liezť. Neskôr ako konkurencii, ale výhonok sa dá rozlíšiť od buriny, a nie je to ani kus železa, ktorý tiež vykukol spod hliny. Eufória. Po rodine kolujú správy, rozhovory na pracovisku, v ktorých sa nespomenie Mičurin, akoby ani neboli. Zakrátko však príde radosť iná. Čo trčalo, niekto úhľadne podupal, odvážnejšie stonky polámal. Prvá vlna jedu velí oko za oko, ale čerstvý vzduch v kombinácii s rýchlou chôdzou guráž stopne. Potom nastúpi odhodlanie aj stanovať medzi hriadkami, len aby sa našiel vinník. Nápad ďalej prejde kritickou evaluáciou a skončí v koši. Plantážnici si začnú mikroskopicky všímať spoluobyvateľov šesťbytovky. Každý jeden z nich by to mohol byť, toľko k záverom vyčerpávajúcej investigatívy. Chuť na otvorenú konfrontáciu postupne slabne, motivácia sa začína aj končí presvedčením, že to nebude mať zmysel.
Po záškodníckom extempore sa elán vytratí. V tom čase však na sociálnych sieťach štartuje sezóna obrázkov prvej úrody. Nič nenakopne viac, preto všetko, čo nestihlo padnúť rukou škodcovou, treba rozmaznávať a ofukovať. V situácii, keď rajčiny túžia ostať zelené až do Vianoc, papriky obletujú mušky a mrkve sa nechce na svetlo sveta. Tu niekde plantážnici pochopia, že rastliny vedú vlastný život. Revolučný poznatok, ktorý sa bude rozvíjať s každou návštevou priateľov. Začnú úvahou, že aj rastlinná existencia si zaslúži moderné výdobytky a hoci pokladajú bio za ušľachtilý koncept, umelé vitamíny, ak sa dávkujú s rozumom a láskou, nechcú spakruky zatratiť. Rozhodnú sa teda dať mu šancu a lenivé poľnohospodárstvo popchnúť hnojivami. Lenže rastlinstvo ani za svet vyššie, prísny harmonogram polievacích služieb a živelné okopávanie na tom smutnom fakte nič nezmenia. Ani o milimeter.
Plantážnici zavesia rýľ a motyku na klinec. Výstavnú zeleninu a ovocie s ťažkým srdcom obchytkávajú len na farmárskych trhoch. Raz, v slabej chvíli, keď sa potrebujú emocionálne doraziť, nazrú za dom, na bývalú záhradu rozkoší a zalapajú po dychu. Sú tam! Rajčiaky. Paradajky. Rajčinečky. Počas rezignačnej neprítomnosti sa vyšvihli do šokujúcej výšky. Tie drevené palice pri nich v prvom momente odkazujú na sabotáž, ale po zrelej úvahe vyjde najavo, že je to dobre myslená podpera pre tornáda, ktoré sa ohýbajú pod ťarchou plodov. Autor neznámy. V tomto prípade sa tiež mohol prejaviť hocikto, takže chodiť od dverí k dverám? Vylepiť k rozpisu služieb poďakovanie so smajlíkom? Dilema je ešte intenzívnejšia ako pri pátraní po utajenom škodcovi. Každý nápad pôsobí trápne, plantážnici sa nakoniec vzdajú, možno sa časom niekto prihlási, zatiaľ budú po schodisku vysielať pozitívnu energiu. Aj tak ich pohltí povinnosť zdokumentovať čerstvé úspechy. Úroda palcov, srdiečok a nových priateľov je masívna. V takej radosti sa záhada paprík, ktoré zrazu nie sú na obvyklom mieste, nesie ľahšie. Úroda ostatných plodín je striedavo oblačná, no plantážnici smelo hľadia za horizont. Ďalšiu sezónu treba koncipovať inak, skúsia bylinkovo-kvetinový variant. Tie kamene, čo stále prekračujú na balkóne, budú do skalky.
.autorka je scenáristka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.