Niektorí občania pôjdu v novembri k volebným urnám už šiesty raz za dvanásť mesiacov. Platí to o tých, ktorí sa zúčastnili na oboch kolách krajských volieb, oboch kolách prezidentských volieb a aj na nepríliš zaujímavých eurovoľbách. Niektorým politikom sa aj toto zdá málo. Medzi desiatimi návrhmi zákonov opozičných poslancov, ktoré väčšina Smeru odmietla čo i len zaradiť do programu septembrovej schôdze parlamentu, bol totiž i návrh na dvojkolovú voľbu starostov a primátorov, podaný poslancami za KDH.
Na vlaňajšie krajské voľby štát vyčlenil takmer 10 miliónov eur, ešte o milión viac na marcové prezidentské voľby a viac než 8 miliónov sa plánovalo minúť na májové eurovoľby. Novembrové komunálne voľby nás budú stáť takmer desať miliónov eur. Druhé kolo volieb richtárov by stálo zrejme ďalšie dva milióny. Nielenže sa nájdu i lepšie nápady, ako míňať naše dane, existujú i vhodnejšie úpravy volieb.
Starostovia a primátori, ktorí sú dnes zvolení jednoduchou väčšinou platných hlasov voličov, disponujú podľa poslancov KDH „slabým“ mandátom. Preto navrhujú druhé kolo voľby v prípade, ak žiadny kandidát v prvom kole nezíska nadpolovičnú väčšinu platných hlasov. Spomedzi aktuálne zvolených starostov by sa to týkalo štvrtiny z nich.
Mimo reality je ďalší ich návrh, podľa ktorého sa v prípade, ak pre druhé kolo nie sú dvaja kandidáti, požaduje vykonanie nových volieb. Vedia páni poslanci, že približne v pätine samospráv bol v roku 2010 len jeden kandidát na funkciu hlavy obce? A vedia, že v menších obciach sa opakovane stáva, že niet ani jedného kandidáta?
Parlamentné, komunálne a prezidentské voľby patria u nás medzi tie, na ktorých sa voliči zúčastňujú v priemere nadpolovičnou väčšinou. Kým v parlamentných voľbách, a takisto v rámci priamej voľby prezidenta, sme boli svedkami badateľného poklesu záujmu o ne, porovnávajúc prvé a ostatné voľby, komunálne voľby kontinuálne vzbudzujú pomerne stabilný záujem voličov (63,75 percenta v roku 1990 verzus 49,69 percenta v roku 2010).
Je možné, že by druhé kolo mohlo prispieť k oslabeniu problému s legitimitou. Ale čo účasť? Prišli by občania k urnám tak, ako dosiaľ v jednokolovej voľbe? Skúsenosti z krajských volieb hovoria jasne: účasť v druhom kole voľby predsedov krajov bola vždy nižšia než v prvom kole.
Elegantnejšie riešenie ponúka politológ Masarykovej univerzity Peter Spáč v štúdii, ktorú sme aktuálne publikovali v rámci Komunálneho výskumného a poradenského centra Viktora Nižňanského. Návrh spočíva v takzvanom alternatívnom hlasovaní, známom z Austrálie. Jeho logika je jednoduchá. Kandidáti sú, presne ako v našich komunálnych voľbách, uvedení na spoločnom hárku. Rozdiel je v tom, že voliči nedávajú hlas iba jednej osobe, ale k nominantom pripisujú poradové čísla podľa svojich preferencií. Tomu, koho víťazstvo si želajú najviac, udelia číslo jeden, menej preferovanému kandidátovi dajú číslo dva, a tak ďalej.
Sčítavanie hlasov je taktiež jednoduché. Ako prvé sa zrátajú jednotkové hlasy a zistí sa, či niektorý kandidát presiahol 50 percent hlasov. Ak áno, je zvolený. Ak nie, nominant s najmenším počtom hlasov sa vyradí a jeho hlasy sa podľa nižších preferencií rozdelia medzi ostatných. Tak sa postupuje, až kým niektorý z kandidátov nedosiahne nadpolovičnú väčšinu hlasov.
V novembri nás čakajú už siedme slobodné komunálne voľby po roku 1989. V tých prvých, v roku 1990, bolo zvolených 38 490 poslancov a 2 826 starostov a primátorov. Počet obcí sa obmedzením ďalšieho ich drobenia zákonom stabilizoval po roku 2000 na úrovni okolo 2 900. Počet poslancov klesol tiež vďaka zmenám zákonov, a od roku 2002 zotrváva na úrovni približne 21 000. Podľa platnej legislatívy by počet komunálnych poslancov mohol klesnúť na 16 000. Bariérou pre ďalší pokles je, že až dve tretiny z vyše 2 900 samospráv má menej ako 1 000 obyvateľov. Hoci ich obýva len šestina populácie krajiny, volí sa v nich polovica všetkých poslancov.
V susednom takmer 40-miliónovom Poľsku sa na miestnej úrovni, ktorú tvorí 2 500 gmín, volí necelých 40 000 poslancov. V porovnateľnom Dánsku sa volí 2 500 poslancov v 98 municipalitách. Ide o krajiny, v ktorých prebehla municipalizácia, výsledkom ktorej bolo zlučovanie obcí a združovanie výkonu ich funkcií do silnejších samosprávnych celkov. U nás sa o takej komunálnej reforme ani nediskutuje.
.autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Na vlaňajšie krajské voľby štát vyčlenil takmer 10 miliónov eur, ešte o milión viac na marcové prezidentské voľby a viac než 8 miliónov sa plánovalo minúť na májové eurovoľby. Novembrové komunálne voľby nás budú stáť takmer desať miliónov eur. Druhé kolo volieb richtárov by stálo zrejme ďalšie dva milióny. Nielenže sa nájdu i lepšie nápady, ako míňať naše dane, existujú i vhodnejšie úpravy volieb.
Starostovia a primátori, ktorí sú dnes zvolení jednoduchou väčšinou platných hlasov voličov, disponujú podľa poslancov KDH „slabým“ mandátom. Preto navrhujú druhé kolo voľby v prípade, ak žiadny kandidát v prvom kole nezíska nadpolovičnú väčšinu platných hlasov. Spomedzi aktuálne zvolených starostov by sa to týkalo štvrtiny z nich.
Mimo reality je ďalší ich návrh, podľa ktorého sa v prípade, ak pre druhé kolo nie sú dvaja kandidáti, požaduje vykonanie nových volieb. Vedia páni poslanci, že približne v pätine samospráv bol v roku 2010 len jeden kandidát na funkciu hlavy obce? A vedia, že v menších obciach sa opakovane stáva, že niet ani jedného kandidáta?
Parlamentné, komunálne a prezidentské voľby patria u nás medzi tie, na ktorých sa voliči zúčastňujú v priemere nadpolovičnou väčšinou. Kým v parlamentných voľbách, a takisto v rámci priamej voľby prezidenta, sme boli svedkami badateľného poklesu záujmu o ne, porovnávajúc prvé a ostatné voľby, komunálne voľby kontinuálne vzbudzujú pomerne stabilný záujem voličov (63,75 percenta v roku 1990 verzus 49,69 percenta v roku 2010).
Je možné, že by druhé kolo mohlo prispieť k oslabeniu problému s legitimitou. Ale čo účasť? Prišli by občania k urnám tak, ako dosiaľ v jednokolovej voľbe? Skúsenosti z krajských volieb hovoria jasne: účasť v druhom kole voľby predsedov krajov bola vždy nižšia než v prvom kole.
Elegantnejšie riešenie ponúka politológ Masarykovej univerzity Peter Spáč v štúdii, ktorú sme aktuálne publikovali v rámci Komunálneho výskumného a poradenského centra Viktora Nižňanského. Návrh spočíva v takzvanom alternatívnom hlasovaní, známom z Austrálie. Jeho logika je jednoduchá. Kandidáti sú, presne ako v našich komunálnych voľbách, uvedení na spoločnom hárku. Rozdiel je v tom, že voliči nedávajú hlas iba jednej osobe, ale k nominantom pripisujú poradové čísla podľa svojich preferencií. Tomu, koho víťazstvo si želajú najviac, udelia číslo jeden, menej preferovanému kandidátovi dajú číslo dva, a tak ďalej.
Sčítavanie hlasov je taktiež jednoduché. Ako prvé sa zrátajú jednotkové hlasy a zistí sa, či niektorý kandidát presiahol 50 percent hlasov. Ak áno, je zvolený. Ak nie, nominant s najmenším počtom hlasov sa vyradí a jeho hlasy sa podľa nižších preferencií rozdelia medzi ostatných. Tak sa postupuje, až kým niektorý z kandidátov nedosiahne nadpolovičnú väčšinu hlasov.
V novembri nás čakajú už siedme slobodné komunálne voľby po roku 1989. V tých prvých, v roku 1990, bolo zvolených 38 490 poslancov a 2 826 starostov a primátorov. Počet obcí sa obmedzením ďalšieho ich drobenia zákonom stabilizoval po roku 2000 na úrovni okolo 2 900. Počet poslancov klesol tiež vďaka zmenám zákonov, a od roku 2002 zotrváva na úrovni približne 21 000. Podľa platnej legislatívy by počet komunálnych poslancov mohol klesnúť na 16 000. Bariérou pre ďalší pokles je, že až dve tretiny z vyše 2 900 samospráv má menej ako 1 000 obyvateľov. Hoci ich obýva len šestina populácie krajiny, volí sa v nich polovica všetkých poslancov.
V susednom takmer 40-miliónovom Poľsku sa na miestnej úrovni, ktorú tvorí 2 500 gmín, volí necelých 40 000 poslancov. V porovnateľnom Dánsku sa volí 2 500 poslancov v 98 municipalitách. Ide o krajiny, v ktorých prebehla municipalizácia, výsledkom ktorej bolo zlučovanie obcí a združovanie výkonu ich funkcií do silnejších samosprávnych celkov. U nás sa o takej komunálnej reforme ani nediskutuje.
.autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.