Asi patrím medzi stovky ďalších čitateľov, ktorým padla sánka pri čítaní textu, v ktorom autor porovnáva rizikovosť práce policajta a majiteľa obchodu s obuvou. Ak autor pôvodne hovorí o živnostenskej mytológii, tak my musíme zaviesť termín fiškálnej mytológie. Jej charakteristickým znakom je mylný predpoklad, že štát o niečo prichádza, keď sa mu nepodarí zdaniť všetko, čo sa hýbe. Nie je to tak. Na začiatku sú súkromné príjmy ľudí, ktoré im vládnuca trieda (čiastočne s ich súhlasom) odoberá pod hrozbou uväznenia. Fiškálna mytológia je však taká úspešná, že nájsť v médiách titulok Štát každoročne prichádza na daniach o 20 miliónov eur nie je žiadnou raritou. Obsah správy pritom znamená, že štátu sa nepodarilo súkromníkom odobrať 20 miliónov eur ich príjmov.
Fiškálni mytológovia preto hovoria aj o rozdielnom zdanení živnostníkov a zamestnancov. Netrápi ich, že podľa definície ide o neporovnateľné kategórie. Je to ako baviť sa o tom, či by zváracie roboty vo Volkswagene mali tiež platiť odvody ako ostatní zamestnanci. Porovnávanie dane z príjmov je vyberané čisto účelovo. Hľa, zamestnanci zaplatia 20-krát viac dane, hoci ich je len 6-krát viac ako živnostníkov. Čo sa však zamlčí je, že porovnávame tržby so mzdami.
Na konci dňa je jedno, či firma zaplatí daň vo forme dane z príjmov právnických, alebo dane z príjmov fyzických osôb. Na obe dane si firma musí zarobiť. Firmy síce platia 22 percent zo zisku, ale zaplatená daň predstavuje 1 či 2 percentá tržieb. Koľká to nespravodlivosť, veď dobre platení zamestnanci platia 19 percent, ak nie aj 25-percentnú sadzbu. Je to tak, živnostník musí uhradiť náklady na dosiahnutie zisku. Keď sa mu nedarí, daň nemá z čoho zaplatiť. No odvody zaplatiť musí, bez ohľadu na to, či bol úspešný. Platí väčšinou najnižšie možné odvody, ale to zamestnancov trápiť nemusí. Za nízke odvody dostanú živnostníci nízke dôchodky. Zdravotné odvody platí živnostník podstatne vyššie ako štát za tých, ktorí nepracujú vôbec a spotrebujú väčšinu služieb zdravotníctva. Mimochodom, kto pozná živnostníka, ktorý by strávil priemerne 62 dní počas jednej práceneschopnosti, tak ako napríklad zamestnanci v Prešovskom kraji? Ak je tu niekde problém s vysokými odvodmi a daňami, tak u zamestnancov – a tento problém sa nedá vyriešiť tým, že sa dane zvýšia aj niekomu inému.
Tieto čísla slúžia len na vykreslenie pozadia fiškálneho mýtu. Nemôžu byť rozhodujúcim argumentom. Živnostníkov a zamestnancov považujeme za dve rozdielne kategórie a rozdiel v rizikovosti práce policajta a živnostníka jasne vidíme. Dúfajme, že tým nebola myslená bezpečnosť pri práci, lebo porovnanie rizika úrazu medzi živnostníkmi v stavebnom sektore a policajta by už asi autorovi porovnania nevyšlo podľa priania. Taktiež porovnávať malého podnikateľa, ktorý nezriedka zamestnáva rodinu, často bez nároku na mzdu, s policajtom, ktorému donedávna stačilo odpracovať 15 rokov na vznik nároku na doživotný nezdanený príjem, je výsmechom. Všetkých živnostníkov, ktorí nechcú ostať sedieť na dávkach, snažia sa poskytovať služby druhým a čo je kľúčové, ručia celým svojím majetkom. Ako často zažije policajt za roky služby, že mu nepríde výplata na účet?
Živnostník a zamestnanec nečelia len rozdielnym rizikám, majú rozdielne roly v ekonomike. Bývalý režim ľuďom hlboko vryl do hlavy predstavu, že práca je hodnotou samou osebe, a je jedno, čo a kto robí, pokiaľ to robí každý deň od ôsmej do piatej. Ten režim nebol schopný stráviť myšlienku, že niekto si prácu vymyslí, že objaví potrebu, ktorú spotrebitelia nemajú uspokojivo naplnenú.
Spotrebitelia nie sú len mamy s nákupnými taškami. Svojich zákazníkov obsluhuje aj programátor, ktorý 7 hodín denne kóduje stránku pre veľkú firmu, a dve hodiny denne vytvára šifrovací softvér. Aj on ponúka svoje schopnosti a produkty možným zákazníkom, ktorí o nich často predtým ani nevedeli. Objavovanie potrieb je prvý zásadný rozdiel medzi bežným zamestnaneckým pomerom a živnostníkom.
Druhý rozdiel je takpovediac v étose. Slovenskí živnostníci vedia veľmi dobre, že ich čaká nízky dôchodok, ale tak ako sa celý život museli spoliehať na seba, tak isto počítajú s vlastným zabezpečením v dôchodkovom veku (šetrením, alebo ochotou pracovať do osemdesiatky). Závislosť od vlastných tržieb a nezávislosť od firemnej hierarchie a pracovného práva je kombináciou faktorov, pre ktorú sa máloktorý živnostník chce vrátiť do pracovného pomeru.
.autor je analytik INESS.
Fiškálni mytológovia preto hovoria aj o rozdielnom zdanení živnostníkov a zamestnancov. Netrápi ich, že podľa definície ide o neporovnateľné kategórie. Je to ako baviť sa o tom, či by zváracie roboty vo Volkswagene mali tiež platiť odvody ako ostatní zamestnanci. Porovnávanie dane z príjmov je vyberané čisto účelovo. Hľa, zamestnanci zaplatia 20-krát viac dane, hoci ich je len 6-krát viac ako živnostníkov. Čo sa však zamlčí je, že porovnávame tržby so mzdami.
Na konci dňa je jedno, či firma zaplatí daň vo forme dane z príjmov právnických, alebo dane z príjmov fyzických osôb. Na obe dane si firma musí zarobiť. Firmy síce platia 22 percent zo zisku, ale zaplatená daň predstavuje 1 či 2 percentá tržieb. Koľká to nespravodlivosť, veď dobre platení zamestnanci platia 19 percent, ak nie aj 25-percentnú sadzbu. Je to tak, živnostník musí uhradiť náklady na dosiahnutie zisku. Keď sa mu nedarí, daň nemá z čoho zaplatiť. No odvody zaplatiť musí, bez ohľadu na to, či bol úspešný. Platí väčšinou najnižšie možné odvody, ale to zamestnancov trápiť nemusí. Za nízke odvody dostanú živnostníci nízke dôchodky. Zdravotné odvody platí živnostník podstatne vyššie ako štát za tých, ktorí nepracujú vôbec a spotrebujú väčšinu služieb zdravotníctva. Mimochodom, kto pozná živnostníka, ktorý by strávil priemerne 62 dní počas jednej práceneschopnosti, tak ako napríklad zamestnanci v Prešovskom kraji? Ak je tu niekde problém s vysokými odvodmi a daňami, tak u zamestnancov – a tento problém sa nedá vyriešiť tým, že sa dane zvýšia aj niekomu inému.
Tieto čísla slúžia len na vykreslenie pozadia fiškálneho mýtu. Nemôžu byť rozhodujúcim argumentom. Živnostníkov a zamestnancov považujeme za dve rozdielne kategórie a rozdiel v rizikovosti práce policajta a živnostníka jasne vidíme. Dúfajme, že tým nebola myslená bezpečnosť pri práci, lebo porovnanie rizika úrazu medzi živnostníkmi v stavebnom sektore a policajta by už asi autorovi porovnania nevyšlo podľa priania. Taktiež porovnávať malého podnikateľa, ktorý nezriedka zamestnáva rodinu, často bez nároku na mzdu, s policajtom, ktorému donedávna stačilo odpracovať 15 rokov na vznik nároku na doživotný nezdanený príjem, je výsmechom. Všetkých živnostníkov, ktorí nechcú ostať sedieť na dávkach, snažia sa poskytovať služby druhým a čo je kľúčové, ručia celým svojím majetkom. Ako často zažije policajt za roky služby, že mu nepríde výplata na účet?
Živnostník a zamestnanec nečelia len rozdielnym rizikám, majú rozdielne roly v ekonomike. Bývalý režim ľuďom hlboko vryl do hlavy predstavu, že práca je hodnotou samou osebe, a je jedno, čo a kto robí, pokiaľ to robí každý deň od ôsmej do piatej. Ten režim nebol schopný stráviť myšlienku, že niekto si prácu vymyslí, že objaví potrebu, ktorú spotrebitelia nemajú uspokojivo naplnenú.
Spotrebitelia nie sú len mamy s nákupnými taškami. Svojich zákazníkov obsluhuje aj programátor, ktorý 7 hodín denne kóduje stránku pre veľkú firmu, a dve hodiny denne vytvára šifrovací softvér. Aj on ponúka svoje schopnosti a produkty možným zákazníkom, ktorí o nich často predtým ani nevedeli. Objavovanie potrieb je prvý zásadný rozdiel medzi bežným zamestnaneckým pomerom a živnostníkom.
Druhý rozdiel je takpovediac v étose. Slovenskí živnostníci vedia veľmi dobre, že ich čaká nízky dôchodok, ale tak ako sa celý život museli spoliehať na seba, tak isto počítajú s vlastným zabezpečením v dôchodkovom veku (šetrením, alebo ochotou pracovať do osemdesiatky). Závislosť od vlastných tržieb a nezávislosť od firemnej hierarchie a pracovného práva je kombináciou faktorov, pre ktorú sa máloktorý živnostník chce vrátiť do pracovného pomeru.
.autor je analytik INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.