V takých chvíľach sa leskne na slnku jej napätá koža a ona pyšne pohadzuje hrivou. Ale vie aj kopnúť. A pekne štrajkovať. Alebo len tupo stáť na mieste a prežúvať. Kým to robí doma za ohrádkou, dobre. Vtedy potrebuje čas a my to vieme. Nesúrime ju už. Má za sebou všetko možné. Od ťažkého detstva s rozhádanými rodičmi až po rozkošatenú rodinnú idylku. Aj divokú pubertu plnú vznešených ideálov a najvyšších ambícií, aj túžbu postaviť vlastný dom na zelenej lúke. Vďaka tomu stále žije. Také sny si treba naplniť, aj keby ten dom mal o pár rokov spadnúť alebo byť zbúraný. A je tu plno spomienok. Na niektoré veci sa nezabúda a ani by sa nemalo. Vidím to presne: Sedíme po koncerte vo foyeri krčmy, básnik Jirka Olič vyfukuje dym zo svojej „viržinky“, jedno ucho k nebu, druhé k zemi, načúva mojím splínom a komentuje ich s humorom a s pravým básnickým porozumením. Vravím mu práve, celá nešťastná: „Všetci nám nadávajú, že hráme čaptavo.“ Jirka Olič je skutočný náčelník a šaman. Zaostrí zo svojej nekonečnej meditácie a zapikuje ako sokolík vysoko nad poľom. Jediná myš pravdy toho večera skončí priamo predo mnou v jeho zobáku: „Len si ju pekne strážte, tú vašu čaptavosť! Len si ju opatrujte. Snaha o dokonalosť je cesta do pekla!“ Milý Jirko, nech sa ti darí, nech si kdekoľvek! Tvoje slová mi aj dnes žiaria doďaleka, jasným svetlom, ostrým ako britva. Vďaka ti!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.