kým Európou sa na jar 1848 šírila vlna revolúcií a Ľudovít Štúr dával v Uhorsku dokopy národné požiadavky Slovákov, ďaleko odtiaľto, uprostred spleti arktických ostrovov na severe dnešnej Kanady, bojovala stovka námorníkov o svoje holé životy. Uplynuli vtedy už skoro tri roky, odkedy 19. mája 1845 vyplávali z Anglicka dve výskumné plavidlá jej veličenstva: Erebus a Terror. Ich cieľom bolo nájsť takzvaný Severozápadný priechod z Atlantického do Tichého oceánu, ktorý by skrátil obchodné cesty medzi západnou Európou a východnou Áziou.
Lodiam velil námorný dôstojník a prieskumník sir John Franklin. Poslednýkrát obe plavidlá videli iní Európania koncom júla 1845. Lovci veľrýb ich vtedy postretli v Baffinovom zálive, ktorý obmýva západné brehy Grónska. Mozaiku ďalších osudov tejto výpravy skladajú bádatelia z roztrúsených čriepkov prakticky až doteraz.
zlý dodávateľ?
Erebus a Terror niesli dosť potravín na to, aby uživili svoje posádky celé tri roky. Pri znížených prídeloch mali vydržať dokonca päť až sedem rokov. No veci sa skomplikovali. Prvý rok posádky prezimovali pri Beecheyho ostrove. Počas zimných mesiacov totiž vody v oblasti zamŕzali a lode nemohli plávať ďalej.
Na zasneženej pláni ostrova zanechali tri hroby, nad ktorými sa týčia náhrobky v podobe troch bielych dosiek. Námorníci John Torrington, John Hartnell a William Braine tu boli pochovaní začiatkom roka 1846. Exhumácie a pitvy dobre zachovaných tiel, ktoré sa uskutočnili v 80. rokoch 20. storočia, poukázali na vysokú prítomnosť olova v organizmoch zosnulých. Stopy po olove sa preukázali aj v pozostatkoch ďalších členov posádky, ktoré sa našli inde.
„Na vine mohli byť aj našej dobe dobre známe ,machinácie pri verejnom obstarávaní´. “
Na jar roku 1846 lode plávali ďalej, smerom na juh, úžinou medzi Ostrovom princa z Walesu a Somersetovým ostrovom. No 12. septembra toho istého roku uviazli v ľade kdesi pri severozápadnom pobreží Ostrova kráľa Williama. A práve to sa stalo výprave osudným.
Pri plavbe v týchto zemepisných šírkach nebolo neobvyklé, že loď na jeseň uviazne v ľade a posádka musí čakať až do jari, kým sa okolité more opäť nestane splavným. No niekedy zostali vody zamrznuté po celý rok. A Franklinova výprava sa odtiaľto už nepohla. Boli odsúdení stráviť tu ďalšie dve zimy. Keby boli zásoby jedla v poriadku, posádka by pri znížených prídeloch dokázala čakať na uvoľnenie z ľadového zovretia aj niekoľko ďalších rokov. Problém bol, že mnohé konzervy boli asi pokazené.
O presných príčinách panujú doteraz vášnivé dohady medzi rôznymi autormi, ktorí skúmali osud Franklinovej výpravy. No nie je vylúčené, že všetci tí námorníci napokon zahynuli vinou nepodareného dodávateľa, od ktorého si britské Kráľovské námorníctvo objednalo konzervované jedlo. Inými slovami, na vine mohli byť aj našej dobe dobre známe „machinácie pri verejnom obstarávaní“.
„Muži na lodiach Erebus a Terror sa tri roky nestravovali väčšinou ničím iným ako jedlom z konzerv.“
Ponuky na zásobovanie expedície pred vyplávaním lodí z Anglicka predložili štyri firmy. Jedna z nich, patriaca istému Stephanovi Goldnerovi, ponúkla citeľne nižšiu cenu než tie ostatné. Navyše Goldner sľúbil aj rýchlejšie dodanie. Ako problém sa ukázala kvalita, ktorú Kráľovské námorníctvo dostalo.
Konzervy boli zle zaletované a strava nekvalitná, navyše nedostatočne tepelne upravená. Nekvalitne vyrobené konzervy mohli prispieť k otrave olovom. Medzi posádkou, uväznenou v ľade, sa mohol šíriť aj botulizmus, čo je vlastne otrava zle zakonzervovaným jedlom, v ktorom sa nachádza botulotoxín, tvorený baktériami clostridium botulinum. Ak v jednom momente členovia posádky zistili, že časť potravín je nepožívateľná, hlad sa stal omnoho nástojčivejšou hrozbou. Problém ešte prehĺbilo, že sa muži na lodiach Erebus a Terror tri roky nestravovali väčšinou ničím iným ako jedlom z konzerv. V arktickej pustatine, v ktorej uviazli, boli možnosti na doplnenie jedálneho lístka prostredníctvom lovu obmedzené.
zajatci ľadu
No existujú aj iné názory. Podľa niektorých vedcov boli príčinou otravy olovom jedinečné vodné rozvody, ktoré sa na lode namontovali špeciálne kvôli výprave do arktického prostredia. Štúdiu Williama Battersbyho, ktorý navrhol toto vysvetlenie, môže preukázať alebo vyvrátiť práve obhliadka vraku jednej z Franklinových lodí, ktorú objavili tento mesiac.
„Najnovšie vybavenie tej doby ešte nebolo plne odskúšané v podmienkach arktickej moreplavby. “
Erebus i Terror boli plachetnice, no pre potrebu arktickej misie ich vybavili aj doplnkovým parným pohonom. Podobne ich trup spevnili oceľovými plátmi, aby lepšie odolávali ľadu. Nedá sa teda povedať, že by admiralita vyslala Franklina hľadať severozápadný priechod úplne nepripraveného. Skôr bol problém, že najnovšie vybavenie tej doby ešte nebolo plne odskúšané v podmienkach arktickej moreplavby.
Keď už raz námorníci uviazli v ľade, situácia predstavovala enormný nápor na psychiku členov oboch posádok. Na palubách sa nachádzalo spolu 24 dôstojníkov a 105 námorníkov, ktorí počas troch rokov nevideli iných ľudí, tobôž ženy. Každý z nich si navyše uvedomoval, že sú vydaní napospas silám, ktoré ležia mimo ich kontroly. Len od počasia záviselo, či sa im podarí vyslobodiť. Mohli akurát čakať a dúfať v to najlepšie.
„Je to extrémne prostredie, ktoré neodpúšťa chyby.“
Leto v Arktíde znamená teploty maximálne do výšky niekoľko stupňov Celzia nad nulou, v zime však mohli teploty poklesnúť až na -30 či -40 stupňov Celzia. Snehové búrky striedali dni, keď celú krajinu zalievalo ostré slnko. Ľad okolo lodí si netreba predstavovať ako súvislú rovnú plochu z korčuľovania na zimnom štadióne. Erebus a Terror sa nachádzali v zajatí podivnej krajiny, kde kusy na seba sa tlačiaceho ľadu vytvárali zvláštne previsy. A tento tlak ľadu predstavoval výzvu aj pre trupy lodí. Je to extrémne prostredie, ktoré neodpúšťa chyby. Vyslobodenie napokon neprišlo.
Naše informácie o tom, čo sa presne odohralo, sú len kusé. No 11. júna 1847 vtedy 61-ročný Franklin zomrel. Velenie prevzali jeho najbližší podriadení, kapitáni James Fitzjames a Francis Crozier. Z kusých poznámok, ktoré našli neskoršie výpravy, sa vie, že lode boli opustené 22. apríla 1848.
„Do civilizácie sa už nevrátil nikto z nich.“
V tom čase bolo zo 129 členov posádok ešte stále nažive 105 mužov. Rozhodnú sa putovať peši na juh s nádejou, že sa dostanú k Veľkej rybej rieke, a potom až do osídlených častí južnej Kanady. Rozdelili sa na niekoľko skupín. V tom čase už posádku zrejme sužoval rozklad disciplíny, podchladenie, podvýživa, skorbut i tuberkulóza. Počas strastiplného putovania všetci zahynuli. Niektoré neskôr nájdené kosti javili stopy po kanibalizme, ku ktorému sa zrejme zúfalí námorníci uchýlili.
Záchranné výpravy o niekoľko rokov stretli miestnych Inuitov, ktorí si pamätali na chlapov z Franklinovej výpravy. Nie je dokonca vylúčené, že sa niektorých námorníkov ujali a tí dožili medzi domorodcami. No do civilizácie sa nevrátil nikto z nich. Skaza tejto expedície dodnes dráždi vedcov a okrídľuje fantáziu umelcov. Nie div, že americká káblová televízia AMC, ktorá vysiela aj populárny hororový seriál The Walking Dead, vlani oznámila, že chystá seriálovú adaptáciu mrazivého románu Terror z pera spisovateľa Dana Simmonsa. Dramatický potenciál príbehu Franklinovej výpravy je obrovský.
dôkaz kanadskej suverenity
Kráľovské námorníctvo, pochopiteľne, po výprave začalo pátrať, keď o nej pár rokov nebolo nič počuť. Najmä vdova po sirovi Franklinovi sa odmietala zmieriť s manželovým zmiznutím. Do pátracích operácií zapojili asi tucet plavidiel, ktoré postupne zmapovali Kanadské arktické súostrovie. Paradoxne tak k zdokonaleniu zemepisných znalostí neprispel úspech Franklinovej výpravy, ale jej skaza.
Keďže okolo celej záležitosti stále existuje veľa otáznikov, najviac si vedci doposiaľ sľubovali od nájdenia vrakov lodí Erebus a Terror. Tento mesiac sa výskumníkom podaril zásah do čierneho. Zatiaľ sa nevie, o ktoré z plavidiel ide, no kanadský premiér Stephen Harper oznámil, že sa podarilo lokalizovať vrak na dne mora, ktorý pravdepodobne patril Franklinovej výprave. A vyzerá veľmi dobre zachovaný.
Britský archeológ William Battersby, ktorý na svojom blogu zverejňuje zaujímavé detaily o Franklinovej expedícii, prirovnal význam nálezu k objavu hrobky egyptského faraóna Tutanchamóna v minulom storočí. Nájdenie druhej lode je zrejme len otázkou času.
„Niektoré neskôr nájdené kosti javili stopy po kanibalizme.“
No prelomový nález má nielen historickú, ale aj politickú hodnotu. Severozápadný priechod napokon v rokoch 1903 až 1906 splavil nórsky polárny bádateľ Roald Amundsen. No keďže sú námorné cesty medzi ostrovmi na severe Kanady po väčšinu roka aj tak zamrznuté, ide o veľmi nepraktickú trasu, ktorá sa pre potreby obchodu doteraz vôbec nehodila. Ledaže ste majiteľom ľadoborca.
To sa však mení. Jedným dôvodom je globálne otepľovanie, vďaka ktorému môže byť severozápadný priechod splavný už v blízkej budúcnosti, prinajmenšom počas letných mesiacov. Ďalšími dôvodmi sú kapacitné obmedzenia Panamského prieplavu a dopravné náklady dlhšej trasy okolo Južnej Ameriky.
Inými slovami, plavba Severozápadným priechodom sa aspoň pre niektoré lode a po istú časť roka môže oplatiť. To je ďalší paradox Franklinovej výpravy. V polovici 19. storočia bolo hľadanie Severozápadného priechodu naháňaním sa za chimérou. Až o 166 rokov neskôr sa Franklinova vízia stáva realitou.
Aj keď Erebus a Terror boli britské lode, kanadský premiér Harper vidí v objave miest ich posledného spočinutia veľké symbolické potvrdenie kanadskej suverenity nad jej arktickými teritóriami. To má svoje praktické dôsledky. Kanaďania totiž Severozápadný priechod chápu ako súčasť svojich vnútorných vôd. Naproti tomu, podľa Američanov ide o medzinárodnú námornú trasu.
„Britský archeológ prirovnal význam nálezu k objavu hrobky egyptského faraóna Tutanchamóna v minulom storočí.“
Britský denník The Guardian pred dvoma týždňami pripomenul incident z roku 1985, keď Spojené štáty pobúrili Ottawu, lebo poslali svoj ľadoborec cez Severozápadný priechod bez kanadského povolenia. Americký prezident Ronald Reagan vtedy kanadskému premiérovi Brianovi Mulroneyovi napísal: „Nemôžeme súhlasiť s usporiadaním, ktoré nás zaviaže vyhľadávať povolenie, keď naše lode budú plávať cez Severozápadný priechod.“
Čím viac podnebie umožní hospodársky využívať polárne oblasti, tým viac bude dochádzať k treniciam medzi veľmocami o vplyv v Arktíde i Antarktíde. Spor o Severozápadný priechod tak pripomína, že na svet netreba hľadieť len z perspektívy dvojrozmernej mapy s Európou uprostred. Zem je guľatá a čoraz dôležitejšie bude vedieť vnímať glóbus cez pohľad naň zhora i zdola.