Sedembolestná predstavuje zaujímavý paradox. Pre slovenských katolíkov je to viac národný ako cirkevný sviatok, účasť v kostole je dobrovoľná, a teda rádovo nižšia. Keď sa prijímal v slovenskom parlamente zákon, ktorým bol tento deň vyhlásený za štátny sviatok, najprekvapivejším kritikom bol vtedajší poslanec KDH a neskorší veľvyslanec pri Svätej stolici Anton Neuwirth. Slovenské kresťanstvo nie je vďaka tomu štátnemu sviatku ani silnejšie, ani slabšie, skôr si naň v poslednom čase zvyklo. Len tak, kvôli pohodliu. Liberálne a sekulárne Slovensko sa, naopak, cíti iritované: prečo by mali neveriaci občania štátu oslavovať niečo také absurdné, ako sedem bolestí nejakej Židovky? Dokonalá ilustrácia sporu, kde zvyk na jednej a predsudok na druhej strane prevážia nad argumentom a možným kompromisom, ktorý môže byť bližšie, než by sa zdalo. Niečo podobné je aj spor o financovanie cirkví.
.slovensko dnes
Nič o systéme financovania cirkví a náboženských spoločností nevypovedá lepšie, ako fakt, že súčasný model funguje ešte na základe zákona číslo 218 z roku 1949. Aj keď tento zákon bol po roku 1989 viackrát novelizovaný, jeho princíp, teda financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu na základe ľubovôle vlády, zostal zachovaný a ako taký je prežitkom komunizmu.
Vyjednávanie medzi cirkvami a vládou o výške cirkevného príspevku prebieha v praxi asi tak, že náboženskí predstavitelia prednesú vláde svoj návrh, ktorý si minister kultúry, pod ktorého cirkvi spadajú, spolu s ministrom financií podľa ľubovôle upravia a zahrnú do štátneho rozpočtu. Na verejnú diskusiu, kontrolu či možnosť systémového riešenia v oblasti financovania cirkví preto môžeme zabudnúť.
Navyše, systém financovania negarantuje u nás žiadna medzinárodná zmluva, ako je to zvykom vo vyspelých krajinách sveta, čo dáva politikom možnosť na cirkvi tlačiť či kupovať si ich legitimitu, zatiaľ čo cirkvi samotné sú len v pozícii akéhosi prosebníka, bez možnosti zákonne si vynútiť svoje požiadavky.
Čo sa týka peňazí, príspevok všetkým dvanástim registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam bol minulý rok vo výške 37 524 333 eur. Najväčšej, rímskokatolíckej cirkvi z toho išlo 21 520 949 eur, pričom priemerný plat duchovného na Slovensku sa pohybuje vo výške 498 eur v hrubom.
Cirkvi zo štátneho príspevku financujú platy duchovných, administratívnych pracovníkov a chod cirkevných ústredí. Pre úplnosť treba dodať, že cirkvi majú od štátu aj nepriame výhody – tak ako vo všetkých krajinách slobodného sveta – u nás najmä nezdaňovanie darov a zbierok.
Samotný príspevok sa vypláca z daní všetkých občanov, čo predstavuje dotáciu asi sedem eur ročne na každého občana bez ohľadu na vierovyznanie.
.ako to zmeniť? Možno nie veľmi
Hoci o financovaní cirkví sa vedie u nás vášnivá čierno-biela debata, akoby existoval iba súčasný stav a jeho úplné zrušenie bez náhrady, prax vo svete je oveľa pestrejšia. Pre významnú časť politikov môže byť motívom zmeniť financovanie tak, aby sa vlastne nič nezmenilo. Z tohto pohľadu by nám najbližší mohol byť model priameho financovania, aký funguje v Belgicku. Rovnako ako u nás sú cirkvi vyplácané zo štátneho rozpočtu, ale s tým rozdielom, že na pridelenie peňazí existuje jasne stanovený kľúč, ktorým je väčšinou počet veriacich danej cirkvi, respektíve počet obyvateľov mesta.
V roku 2001 sa predpokladalo schválenie tohto modelu aj na Slovensku. Vtedajší návrh zákona počítal s tým, že cirkvám bude vyplácaný príspevok na platy duchovných, administratívnych zamestnancov a cirkevné ústredia podľa počtu veriacich. Návrh dokonca schválila vláda a dostal sa do parlamentu, kde ho však poslanci, prakticky naprieč celým politickým spektrom, trochu záhadne odložili na neurčito, ktoré trvá dodnes.
Belgický model drasticky nemení doterajší spôsob financovania, a preto nie je náročný na prijatie ani pre cirkvi, ani pre štát. Jeho zavedenie by znamenalo transparentnosť systému a možnosť vytvorenia systematického dlhodobého plánovania. Jednu výhradu však odstrániť nedokáže: cirkvi v ňom platia rovnako veriaci, ako aj neveriaci občania, ktorým sa to môže zdať nespravodlivé. Belgický model teda neodstraňuje hlavnú sekulárnu námietku voči statu quo.
Možno predpokladať, že zavedenie tohto systému by neprinieslo žiadne zmeny vo financovaní. Ak by prešiel návrh z roku 2001, podľa ktorého mala byť kňazom vyplácaná mzda na úrovni dvojnásobku minimálnej mzdy (pôvodný návrh), alebo na úrovni 80 percent priemernej mzdy (dodatočná úprava), tak ich priemerná mzda by sa navýšila zo súčasných 498 eur na 643 eur (80 percent priemernej mzdy), respektíve na 704 eur (dvojnásobok minimálnej mzdy), ale znížil by sa príspevok na platy administratívnych zamestnancov a chod ústredí v takej miere, že celková suma by ostala prakticky nezmenená. Pri katolíckej cirkvi by to aj napriek zvýšeniu platov pre kňazov znamenalo mierne zníženie príspevku z doterajších 21, 5 milióna eur na niečo málo vyše 21 miliónov eur.
.americký sen
Naopak, ak niekto hovorí o zmene financovania v širšom zmysle slova a spája si s ňou viac než formálnu zmenu zákona, často sa používa americký príklad. Najväčšou zmenou by bolo zavedenie modelu darov a zbierok, ktorý charakterizuje USA. Cirkvi si tu peniaze na svoje aktivity zháňajú samy, a to najmä pomocou zbierok, ale aj prostredníctvom vlastných podnikateľských aktivít. Ak to niekomu znie likvidačne, tak realita v USA svedčí o presnom opaku: tunajšie cirkvi majú vďaka tomu najväčšie príjmy na svete. Britský týždenník Economist odhaduje, že katolícka cirkev v USA dosiahla v roku 2010 príjmy (nie zisky) až vo výške približne 170 miliárd dolárov (!). Tento model a vôbec americký katolicizmus považoval za zaujímavý príklad pre svet aj pápež Benedikt XVI.
Je tu však problém. Keď sa vrátime späť do Európy, zistíme, že tu tento model až taký úspešný nie je. Rozdiel je najmä v dvoch veciach. Po prvé, v USA sú to cirkvi, a nie štát, kto sa tradične považuje za poskytovateľa sociálnej a zdravotnej starostlivosti či vzdelávania. Ak sa teda vrátime k spomínaným 170 miliardám, Economist odhaduje, že 57 percent (98,6 mld.) z nich ide na zdravotníctvo, 28 percent (48,8 mld.) na školstvo a len 6 percent (11 mld.) na samotný chod cirkvi.
Po druhé, v severnej Amerike je silná tradícia donorstva, s ktorou sa Európa, a už vôbec nie Slovensko nemôžu porovnávať. Alebo si viete predstaviť, že by u nás vznikla organizácia podobná americkej Papal Foundation, ktorú tvoria veľkí biznismeni (zhruba 140 členov), ktorí sa zaviazali darovať ročne cirkvi minimálne milión dolárov? Niečo také by u nás zrejme vystrašilo nielen väčšinu potenciálnych biznismenov, ale aj samotnú cirkev. Koniec koncov, Francúzsko je typický príklad toho, že nie všetko možno len tak preniesť z krajiny do krajiny. Namiesto riešenia tu vznikol nový problém, keďže francúzska cirkev je vzhľadom na mieru blahobytu obyvateľstva považovaná za jednu z najchudobnejších.
Ako by asi americký model zmenil Slovensko? O presnejších sumách hovoriť priveľmi nemožno, až na to – prirodzene – že štát by „ušetril“ 37 a pol milióna eur. Slovensko však nie je homogénna krajina, preto tak ako o financovaní iných oblastí, aj pri náboženstve musíme pamätať na malé cirkvi. Čo by pre malé cirkvi znamenal systém darov a zbierok, ak už dnes vieme, že na výdavky by sa skladal výrazne nižší počet veriacich, v niektorých prípadoch dokonca pôsobiacich v ekonomicky zaostalejších regiónoch? Pre veriaceho z toho vyplýva, že by musel siahnuť hlbšie do vrecka. Otázkou je, o koľko. Ak by totiž boli cirkvi odstavené len od spomínaných platov duchovných, administratívnych pracovníkov a príspevku na chod ústredia, čo síce v tomto modeli nie je zvykom, veriaci by si na pokrytie výpadku peňazí zo štátneho rozpočtu priplatili viac približne len o 2,20 eura ročne. Ale to len v prípade, že by cirkvám pravidelne prispievali všetci veriaci, čo je vysoko nepravdepodobné, a v prípade, že by cirkvi svoje peniaze prerozdeľovali centrálne, čo už vôbec nie je zvykom. Zaujímavejšie vychádza, ak by sme sa pokúsili porovnať množstvo peňazí, ktoré podľa analýzy týždenníka Economist dávajú v priemere Američania, teda občania vo fungujúcom systéme darov a zbierok. Zistili by sme totiž, že priemerný Slovák by musel cirkvám dávať mesačne okolo 50 eur a ročne asi 600 eur, ak by sa chcel dostať aspoň na tretinu zo sumy približne 2 320 dolárov, ktorú dáva cirkvám priemerný Američan.
V neposlednom rade by mala na novom modeli financovania panovať istá spoločenská zhoda, na jeho zavedení by sa formálne mali dohodnúť cirkvi spoločne so štátom, čo je v prípade amerického modelu utópia.
.cirkevná daň
Ďalším riešením je zavedenie takzvanej cirkevnej dane, teda systému, v ktorom veriaci platia daň, ktorá ide priamo cirkvi, ktorej sú členmi. Pri tomto modeli je zaujímavé, že ho vymysleli nacisti, keď sa snažili v Tretej ríši odstrihnúť cirkvi od financií, keďže predpokladali, že šporovliví Nemci nebudú chcieť platiť daň, ktorá nie je povinná a radšej z cirkvi vystúpia. Nič také sa však nestalo a samotným Nemcom sa tento model zapáčil a funguje tam dodnes. V praxi to znamená, že každý pracujúci veriaci povinne platí cirkvám osem až deväť percent z dane zo mzdy, podľa toho, v ktorej spolkovej republike žije.
Ak pri belgickom modeli priameho finančného zabezpečenia cirkví zo štátneho rozpočtu platí, že diskriminovaní sú neveriaci, tu je to presne naopak a poškodenými sa cítia veriaci. Len pre svoje vierovyznanie musia platiť daň navyše. Okrem toho, nemecký systém príliš nepamätá na malé cirkvi, pre ktoré je pre nízky počet veriacich náročnejšie finančne zabezpečiť svoj chod len z daní občanov, a musia hľadať aj iné zdroje príjmov.
Pri zbežných výpočtoch a ohľade na slovenské cenové reálie by pokojne stačilo, keby cirkevná daň bola vo výške troch percent. Cirkvi by si prilepšili a väčšina občanov by pritom nijako výrazne neprerábala. Z priemernej mzdy by cirkvám išlo mesačne takmer 2,20 eura, teda viac ako 26 eur ročne. V takom prípade by si cirkvi prilepšili aj v prípade, že by sa ich rozhodla opustiť až štvrtina veriacich, keďže by aj tak získali približne 39 miliónov eur. Pri nezmenenom počte veriacich by to bolo pre všetky cirkvi dokonca až 52 miliónov eur ročne. Otázkou zostáva, či by takéto prostriedky stačili aj malým cirkvám.
Zavedenie tohto systému by bolo finančne výhodné najmä pre štát, ale zavedenie cirkevnej dane by mohlo pomôcť aj cirkvám samotným, za predpokladu, že by si udržali počty veriacich. Isté riziko predstavuje pre tento systém aj mediálna doba: veriaci by pravdepodobne omnoho citlivejšie reagovali na škandály aj bulvárne polopravdy a cirkev za ne trestali. Najmä ak platí, že všetky náklady by išli na hlavy pracujúcich veriacich, ktorým by sa o niečo navýšili odvody. Jedným dychom však treba dodať, že dôležitá je rozumná výška cirkevnej dane.
.asignácia
Posledným z „veľkých modelov“ financovania je asignačná daň. Jej podstatou je, že občania sa môžu sami rozhodnúť, kam má časť ich daní putovať, teda či má ísť priamo cirkvám, alebo na iné účely. Možnosti sú pritom dve. Pravidlá totiž môžu byť nastavené tak, že všetci občania musia asignovať a otázkou je len to, či poukážu peniaze cirkvám, alebo na kultúrne účely, alebo tak, že asignácia je dobrovoľná, a peniaze občanov, ktorí sa asignovať nerozhodnú, prepadnú v prospech štátneho rozpočtu.
Ak opomenieme zbytočný a zavádzajúci spor medzi kultúrou a náboženským kultom, systém asignančnej dane je dobrý v tom, že spája dobré prvky iných systémov a vyhýba sa ich chybám. Tento systém nie je diskriminačný ani pre veriacich, ani pre neveriacich, pre cirkvi vytvára istotu viac-menej stáleho príjmu, a pritom, podobne ako systém darov a zbierok, má potenciál vytvoriť medzi cirkvami akési zdravé konkurenčné prostredie, ktoré ich bude nútiť neustále zlepšovať svoj prístup k občanom.
Model asignačnej dane je najviac výhodný pre občanov, keďže je prakticky bezbolestný, pretože nevytvára žiadne nové výdavky, ale len adresnejšie prerozdeľuje už vybratú časť peňazí od občanov. Podobne by tento model pravdepodobne finančne pomohol aj cirkvám. Ak by sa totiž výška asignačnej sumy vypočítavala ako časť z dane z príjmu, podobne ako je to v Taliansku, a hranica by sa stanovila na úrovni troch percent dane zo mzdy, (čo je tiež hodnota podobná iným krajinám využívajúcim tento model), cirkvi by mohli spoločne získať sumu takmer 59 miliónov eur a výrazne si tak prilepšiť. Samozrejme všetky takto vyzbierané peniaze by automaticky nepripadli cirkvám, ale rozdelili by sa podľa toho, či by ich občan určil pre ne, alebo by ich nechal prepadnúť v prospech štátneho rozpočtu, respektíve by ich mohol určiť na rôzne kultúrne fondy, ako je to v iných štátoch, kde sa tento model využíva.
Z vyššie povedaného vyplýva, že najmenší záujem na tomto modeli má štát, ktorý by jeho zavedením mohol prísť o spomínaných približne 59 miliónov eur, čo je o 20 miliónov viac, ako vydáva na cirkvi dnes.
.prečo riešiť financovanie cirkví?
Na záver treba povedať dve veci. Občas sa zdá, akoby téma financovania cirkví najviac zaujímala iba kritikov cirkvi a verejne prítomného náboženstva. V skutočnosti však ide o otázku, ktorej by sa mali venovať najmä cirkvi samotné, pretože súčasný stav škodí najmä im. Odkladaním riešenia svojho finančného zabezpečenia sa totiž cirkvi každoročne počas tvorenia štátneho rozpočtu stavajú do pozície prosebníka či vytvárača zákulisných dohôd, čím pred očami ostatných znevažujú svoju inštitúciu ako celok. Tento stav zužuje i priestor na riešenie niektorých vnútorných finančných problémov, povzbudzuje negatívne vášne, preto sú to najmä cirkvi, ktorým sa môže odkladanie témy vypomstiť.
Nuž a najmä, zmena financovania cirkví na Slovensku nie je len otázkou peňazí, ale aj spravodlivosti (tak voči neveriacim, ako aj veriacim), verejnej kontroly, či dokonca zlepšenia vzťahu medzi cirkvami a občanmi. Najmä ak by nový systém viedol k tomu, že by cirkvi, ktoré sú finančne viac odkázané na záujem občanov, boli nútené zlepšiť svoju vonkajšiu prezentáciu, vytvárať inovatívne programy a vyhýbať sa arogantnému vystupovaniu. Na začiatok však bude stačiť, ak si uvedomíme, ako cirkvi a náboženské spoločnosti deformuje súčasný stav. A tiež to, pre koho a v čom záujme sa má zmena financovania udiať. Môže to viesť k tomu, že zdanlivo neriešiteľný a polarizujúci spor bude pôsobiť zmierlivejšie. Najmä ak pri financovaní cirkví nebudeme myslieť iba na platy duchovných a kňazov, ale aj na dotácie pre cirkevné školy, nemocnice či charity, ktoré sú dnes práve pre svojho neštátneho vlastníka viac či menej diskriminované. O niečom svedčí aj to, že 25 rokov po Novembri si túto otázku vyriešili nielen v Poľsku, kde mali situáciu vzhľadom na postavenie cirkvi počas komunizmu ľahšiu, ale aj v podstatne sekulárnejšom Maďarsku a Česku. Michal Čop/
Autor je absolvent politológie na Trnavskej univerzite a na Univerzite Komenského a absolvent ročného študijno-formačného programu Kolégia Antona Neuwirtha, kde neskôr pôsobil ako stážista. Popri iných aktivitách sa podieľal na organizácii esejistickej súťaže Sofia Letnej univerzity Kolégia Antona Neuwirtha či bratislavských Hanusových dní. Je člen Spoločenstva Ladislava Hanusa, lektor a člen predsedníctva občianskeho združenia Myslím, teda som, člen redakcie katolíckej revue Impulz, a občasný bloger. Spolupracoval s občianskym združením Nenápadní hrdinovia a Múzeom zločinov a obetí komunizmu. Je ženatý, žije v Snine.
.slovensko dnes
Nič o systéme financovania cirkví a náboženských spoločností nevypovedá lepšie, ako fakt, že súčasný model funguje ešte na základe zákona číslo 218 z roku 1949. Aj keď tento zákon bol po roku 1989 viackrát novelizovaný, jeho princíp, teda financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu na základe ľubovôle vlády, zostal zachovaný a ako taký je prežitkom komunizmu.
Vyjednávanie medzi cirkvami a vládou o výške cirkevného príspevku prebieha v praxi asi tak, že náboženskí predstavitelia prednesú vláde svoj návrh, ktorý si minister kultúry, pod ktorého cirkvi spadajú, spolu s ministrom financií podľa ľubovôle upravia a zahrnú do štátneho rozpočtu. Na verejnú diskusiu, kontrolu či možnosť systémového riešenia v oblasti financovania cirkví preto môžeme zabudnúť.
Navyše, systém financovania negarantuje u nás žiadna medzinárodná zmluva, ako je to zvykom vo vyspelých krajinách sveta, čo dáva politikom možnosť na cirkvi tlačiť či kupovať si ich legitimitu, zatiaľ čo cirkvi samotné sú len v pozícii akéhosi prosebníka, bez možnosti zákonne si vynútiť svoje požiadavky.
Čo sa týka peňazí, príspevok všetkým dvanástim registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam bol minulý rok vo výške 37 524 333 eur. Najväčšej, rímskokatolíckej cirkvi z toho išlo 21 520 949 eur, pričom priemerný plat duchovného na Slovensku sa pohybuje vo výške 498 eur v hrubom.
Cirkvi zo štátneho príspevku financujú platy duchovných, administratívnych pracovníkov a chod cirkevných ústredí. Pre úplnosť treba dodať, že cirkvi majú od štátu aj nepriame výhody – tak ako vo všetkých krajinách slobodného sveta – u nás najmä nezdaňovanie darov a zbierok.
Samotný príspevok sa vypláca z daní všetkých občanov, čo predstavuje dotáciu asi sedem eur ročne na každého občana bez ohľadu na vierovyznanie.
.ako to zmeniť? Možno nie veľmi
Hoci o financovaní cirkví sa vedie u nás vášnivá čierno-biela debata, akoby existoval iba súčasný stav a jeho úplné zrušenie bez náhrady, prax vo svete je oveľa pestrejšia. Pre významnú časť politikov môže byť motívom zmeniť financovanie tak, aby sa vlastne nič nezmenilo. Z tohto pohľadu by nám najbližší mohol byť model priameho financovania, aký funguje v Belgicku. Rovnako ako u nás sú cirkvi vyplácané zo štátneho rozpočtu, ale s tým rozdielom, že na pridelenie peňazí existuje jasne stanovený kľúč, ktorým je väčšinou počet veriacich danej cirkvi, respektíve počet obyvateľov mesta.
V roku 2001 sa predpokladalo schválenie tohto modelu aj na Slovensku. Vtedajší návrh zákona počítal s tým, že cirkvám bude vyplácaný príspevok na platy duchovných, administratívnych zamestnancov a cirkevné ústredia podľa počtu veriacich. Návrh dokonca schválila vláda a dostal sa do parlamentu, kde ho však poslanci, prakticky naprieč celým politickým spektrom, trochu záhadne odložili na neurčito, ktoré trvá dodnes.
Belgický model drasticky nemení doterajší spôsob financovania, a preto nie je náročný na prijatie ani pre cirkvi, ani pre štát. Jeho zavedenie by znamenalo transparentnosť systému a možnosť vytvorenia systematického dlhodobého plánovania. Jednu výhradu však odstrániť nedokáže: cirkvi v ňom platia rovnako veriaci, ako aj neveriaci občania, ktorým sa to môže zdať nespravodlivé. Belgický model teda neodstraňuje hlavnú sekulárnu námietku voči statu quo.
Možno predpokladať, že zavedenie tohto systému by neprinieslo žiadne zmeny vo financovaní. Ak by prešiel návrh z roku 2001, podľa ktorého mala byť kňazom vyplácaná mzda na úrovni dvojnásobku minimálnej mzdy (pôvodný návrh), alebo na úrovni 80 percent priemernej mzdy (dodatočná úprava), tak ich priemerná mzda by sa navýšila zo súčasných 498 eur na 643 eur (80 percent priemernej mzdy), respektíve na 704 eur (dvojnásobok minimálnej mzdy), ale znížil by sa príspevok na platy administratívnych zamestnancov a chod ústredí v takej miere, že celková suma by ostala prakticky nezmenená. Pri katolíckej cirkvi by to aj napriek zvýšeniu platov pre kňazov znamenalo mierne zníženie príspevku z doterajších 21, 5 milióna eur na niečo málo vyše 21 miliónov eur.
.americký sen
Naopak, ak niekto hovorí o zmene financovania v širšom zmysle slova a spája si s ňou viac než formálnu zmenu zákona, často sa používa americký príklad. Najväčšou zmenou by bolo zavedenie modelu darov a zbierok, ktorý charakterizuje USA. Cirkvi si tu peniaze na svoje aktivity zháňajú samy, a to najmä pomocou zbierok, ale aj prostredníctvom vlastných podnikateľských aktivít. Ak to niekomu znie likvidačne, tak realita v USA svedčí o presnom opaku: tunajšie cirkvi majú vďaka tomu najväčšie príjmy na svete. Britský týždenník Economist odhaduje, že katolícka cirkev v USA dosiahla v roku 2010 príjmy (nie zisky) až vo výške približne 170 miliárd dolárov (!). Tento model a vôbec americký katolicizmus považoval za zaujímavý príklad pre svet aj pápež Benedikt XVI.
Je tu však problém. Keď sa vrátime späť do Európy, zistíme, že tu tento model až taký úspešný nie je. Rozdiel je najmä v dvoch veciach. Po prvé, v USA sú to cirkvi, a nie štát, kto sa tradične považuje za poskytovateľa sociálnej a zdravotnej starostlivosti či vzdelávania. Ak sa teda vrátime k spomínaným 170 miliardám, Economist odhaduje, že 57 percent (98,6 mld.) z nich ide na zdravotníctvo, 28 percent (48,8 mld.) na školstvo a len 6 percent (11 mld.) na samotný chod cirkvi.
Po druhé, v severnej Amerike je silná tradícia donorstva, s ktorou sa Európa, a už vôbec nie Slovensko nemôžu porovnávať. Alebo si viete predstaviť, že by u nás vznikla organizácia podobná americkej Papal Foundation, ktorú tvoria veľkí biznismeni (zhruba 140 členov), ktorí sa zaviazali darovať ročne cirkvi minimálne milión dolárov? Niečo také by u nás zrejme vystrašilo nielen väčšinu potenciálnych biznismenov, ale aj samotnú cirkev. Koniec koncov, Francúzsko je typický príklad toho, že nie všetko možno len tak preniesť z krajiny do krajiny. Namiesto riešenia tu vznikol nový problém, keďže francúzska cirkev je vzhľadom na mieru blahobytu obyvateľstva považovaná za jednu z najchudobnejších.
Ako by asi americký model zmenil Slovensko? O presnejších sumách hovoriť priveľmi nemožno, až na to – prirodzene – že štát by „ušetril“ 37 a pol milióna eur. Slovensko však nie je homogénna krajina, preto tak ako o financovaní iných oblastí, aj pri náboženstve musíme pamätať na malé cirkvi. Čo by pre malé cirkvi znamenal systém darov a zbierok, ak už dnes vieme, že na výdavky by sa skladal výrazne nižší počet veriacich, v niektorých prípadoch dokonca pôsobiacich v ekonomicky zaostalejších regiónoch? Pre veriaceho z toho vyplýva, že by musel siahnuť hlbšie do vrecka. Otázkou je, o koľko. Ak by totiž boli cirkvi odstavené len od spomínaných platov duchovných, administratívnych pracovníkov a príspevku na chod ústredia, čo síce v tomto modeli nie je zvykom, veriaci by si na pokrytie výpadku peňazí zo štátneho rozpočtu priplatili viac približne len o 2,20 eura ročne. Ale to len v prípade, že by cirkvám pravidelne prispievali všetci veriaci, čo je vysoko nepravdepodobné, a v prípade, že by cirkvi svoje peniaze prerozdeľovali centrálne, čo už vôbec nie je zvykom. Zaujímavejšie vychádza, ak by sme sa pokúsili porovnať množstvo peňazí, ktoré podľa analýzy týždenníka Economist dávajú v priemere Američania, teda občania vo fungujúcom systéme darov a zbierok. Zistili by sme totiž, že priemerný Slovák by musel cirkvám dávať mesačne okolo 50 eur a ročne asi 600 eur, ak by sa chcel dostať aspoň na tretinu zo sumy približne 2 320 dolárov, ktorú dáva cirkvám priemerný Američan.
V neposlednom rade by mala na novom modeli financovania panovať istá spoločenská zhoda, na jeho zavedení by sa formálne mali dohodnúť cirkvi spoločne so štátom, čo je v prípade amerického modelu utópia.
.cirkevná daň
Ďalším riešením je zavedenie takzvanej cirkevnej dane, teda systému, v ktorom veriaci platia daň, ktorá ide priamo cirkvi, ktorej sú členmi. Pri tomto modeli je zaujímavé, že ho vymysleli nacisti, keď sa snažili v Tretej ríši odstrihnúť cirkvi od financií, keďže predpokladali, že šporovliví Nemci nebudú chcieť platiť daň, ktorá nie je povinná a radšej z cirkvi vystúpia. Nič také sa však nestalo a samotným Nemcom sa tento model zapáčil a funguje tam dodnes. V praxi to znamená, že každý pracujúci veriaci povinne platí cirkvám osem až deväť percent z dane zo mzdy, podľa toho, v ktorej spolkovej republike žije.
Ak pri belgickom modeli priameho finančného zabezpečenia cirkví zo štátneho rozpočtu platí, že diskriminovaní sú neveriaci, tu je to presne naopak a poškodenými sa cítia veriaci. Len pre svoje vierovyznanie musia platiť daň navyše. Okrem toho, nemecký systém príliš nepamätá na malé cirkvi, pre ktoré je pre nízky počet veriacich náročnejšie finančne zabezpečiť svoj chod len z daní občanov, a musia hľadať aj iné zdroje príjmov.
Pri zbežných výpočtoch a ohľade na slovenské cenové reálie by pokojne stačilo, keby cirkevná daň bola vo výške troch percent. Cirkvi by si prilepšili a väčšina občanov by pritom nijako výrazne neprerábala. Z priemernej mzdy by cirkvám išlo mesačne takmer 2,20 eura, teda viac ako 26 eur ročne. V takom prípade by si cirkvi prilepšili aj v prípade, že by sa ich rozhodla opustiť až štvrtina veriacich, keďže by aj tak získali približne 39 miliónov eur. Pri nezmenenom počte veriacich by to bolo pre všetky cirkvi dokonca až 52 miliónov eur ročne. Otázkou zostáva, či by takéto prostriedky stačili aj malým cirkvám.
Zavedenie tohto systému by bolo finančne výhodné najmä pre štát, ale zavedenie cirkevnej dane by mohlo pomôcť aj cirkvám samotným, za predpokladu, že by si udržali počty veriacich. Isté riziko predstavuje pre tento systém aj mediálna doba: veriaci by pravdepodobne omnoho citlivejšie reagovali na škandály aj bulvárne polopravdy a cirkev za ne trestali. Najmä ak platí, že všetky náklady by išli na hlavy pracujúcich veriacich, ktorým by sa o niečo navýšili odvody. Jedným dychom však treba dodať, že dôležitá je rozumná výška cirkevnej dane.
.asignácia
Posledným z „veľkých modelov“ financovania je asignačná daň. Jej podstatou je, že občania sa môžu sami rozhodnúť, kam má časť ich daní putovať, teda či má ísť priamo cirkvám, alebo na iné účely. Možnosti sú pritom dve. Pravidlá totiž môžu byť nastavené tak, že všetci občania musia asignovať a otázkou je len to, či poukážu peniaze cirkvám, alebo na kultúrne účely, alebo tak, že asignácia je dobrovoľná, a peniaze občanov, ktorí sa asignovať nerozhodnú, prepadnú v prospech štátneho rozpočtu.
Ak opomenieme zbytočný a zavádzajúci spor medzi kultúrou a náboženským kultom, systém asignančnej dane je dobrý v tom, že spája dobré prvky iných systémov a vyhýba sa ich chybám. Tento systém nie je diskriminačný ani pre veriacich, ani pre neveriacich, pre cirkvi vytvára istotu viac-menej stáleho príjmu, a pritom, podobne ako systém darov a zbierok, má potenciál vytvoriť medzi cirkvami akési zdravé konkurenčné prostredie, ktoré ich bude nútiť neustále zlepšovať svoj prístup k občanom.
Model asignačnej dane je najviac výhodný pre občanov, keďže je prakticky bezbolestný, pretože nevytvára žiadne nové výdavky, ale len adresnejšie prerozdeľuje už vybratú časť peňazí od občanov. Podobne by tento model pravdepodobne finančne pomohol aj cirkvám. Ak by sa totiž výška asignačnej sumy vypočítavala ako časť z dane z príjmu, podobne ako je to v Taliansku, a hranica by sa stanovila na úrovni troch percent dane zo mzdy, (čo je tiež hodnota podobná iným krajinám využívajúcim tento model), cirkvi by mohli spoločne získať sumu takmer 59 miliónov eur a výrazne si tak prilepšiť. Samozrejme všetky takto vyzbierané peniaze by automaticky nepripadli cirkvám, ale rozdelili by sa podľa toho, či by ich občan určil pre ne, alebo by ich nechal prepadnúť v prospech štátneho rozpočtu, respektíve by ich mohol určiť na rôzne kultúrne fondy, ako je to v iných štátoch, kde sa tento model využíva.
Z vyššie povedaného vyplýva, že najmenší záujem na tomto modeli má štát, ktorý by jeho zavedením mohol prísť o spomínaných približne 59 miliónov eur, čo je o 20 miliónov viac, ako vydáva na cirkvi dnes.
.prečo riešiť financovanie cirkví?
Na záver treba povedať dve veci. Občas sa zdá, akoby téma financovania cirkví najviac zaujímala iba kritikov cirkvi a verejne prítomného náboženstva. V skutočnosti však ide o otázku, ktorej by sa mali venovať najmä cirkvi samotné, pretože súčasný stav škodí najmä im. Odkladaním riešenia svojho finančného zabezpečenia sa totiž cirkvi každoročne počas tvorenia štátneho rozpočtu stavajú do pozície prosebníka či vytvárača zákulisných dohôd, čím pred očami ostatných znevažujú svoju inštitúciu ako celok. Tento stav zužuje i priestor na riešenie niektorých vnútorných finančných problémov, povzbudzuje negatívne vášne, preto sú to najmä cirkvi, ktorým sa môže odkladanie témy vypomstiť.
Nuž a najmä, zmena financovania cirkví na Slovensku nie je len otázkou peňazí, ale aj spravodlivosti (tak voči neveriacim, ako aj veriacim), verejnej kontroly, či dokonca zlepšenia vzťahu medzi cirkvami a občanmi. Najmä ak by nový systém viedol k tomu, že by cirkvi, ktoré sú finančne viac odkázané na záujem občanov, boli nútené zlepšiť svoju vonkajšiu prezentáciu, vytvárať inovatívne programy a vyhýbať sa arogantnému vystupovaniu. Na začiatok však bude stačiť, ak si uvedomíme, ako cirkvi a náboženské spoločnosti deformuje súčasný stav. A tiež to, pre koho a v čom záujme sa má zmena financovania udiať. Môže to viesť k tomu, že zdanlivo neriešiteľný a polarizujúci spor bude pôsobiť zmierlivejšie. Najmä ak pri financovaní cirkví nebudeme myslieť iba na platy duchovných a kňazov, ale aj na dotácie pre cirkevné školy, nemocnice či charity, ktoré sú dnes práve pre svojho neštátneho vlastníka viac či menej diskriminované. O niečom svedčí aj to, že 25 rokov po Novembri si túto otázku vyriešili nielen v Poľsku, kde mali situáciu vzhľadom na postavenie cirkvi počas komunizmu ľahšiu, ale aj v podstatne sekulárnejšom Maďarsku a Česku. Michal Čop/
Autor je absolvent politológie na Trnavskej univerzite a na Univerzite Komenského a absolvent ročného študijno-formačného programu Kolégia Antona Neuwirtha, kde neskôr pôsobil ako stážista. Popri iných aktivitách sa podieľal na organizácii esejistickej súťaže Sofia Letnej univerzity Kolégia Antona Neuwirtha či bratislavských Hanusových dní. Je člen Spoločenstva Ladislava Hanusa, lektor a člen predsedníctva občianskeho združenia Myslím, teda som, člen redakcie katolíckej revue Impulz, a občasný bloger. Spolupracoval s občianskym združením Nenápadní hrdinovia a Múzeom zločinov a obetí komunizmu. Je ženatý, žije v Snine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.