Presnejšie poľský emigrant židovského pôvodu, vlastným menom Aaron Kosminski. Ak dáme bokom bulvárnu stránku, téma poľských Židov má v sebe zaujímavý historický náboj. Nedávno bola vo Varšave otvorená ďalšia časť stálej expozície Múzea dejín poľských Židov. Táto gigantická kultúrna investícia, ktorej výstava sa konečne blíži k zavŕšeniu, vzniká v srdci bývalého varšavského geta. Okrem iného má pripomínať dejiny židovskej komunity v Poľsku v celej šírke, nielen v čase druhej svetovej vojny.
Práve otvorená časť expozície má názov Les a ponúka mýtický príbeh prenasledovaných Židov putujúcich stredovekou a rano novovekou Európou. Raz vstúpili do hlbokého lesa, v ktorom sa ozýval vtáčí spev. Vyhnancom sa zdalo, že vtáci spievajú „Po-lin, po-lin,“ čo po hebrejsky znamenaá „tu spočiň“. A tak zostali. Niekedy v 15. a 16. storočí sa tak územie poľsko-litovskej Rzeczpospolitej stalo hlavným svetovým strediskom aškenázskej diaspóry. Krakovský rabín Mojžiš Isserles vtedy napísal: „Keby Hospodin nedal Židom Poľsko ako ich útočisko, osud Izraela by bol neznesiteľný.“ Krakov a Vilnius boli hlavnými centrami náboženských štúdií a Varšava sa postupom času stávala najväčším židovským mestom v Európe. V 19. storočí tak istý spisovateľ mohol napísať: „Viete, čo robí nejaké mesto poľským? Židia. Ak ich prestaneš stretať, znamená to, že si sa ocitol v cudzej krajine a cítiš – tak zvyknutý na ich prítomnosť – že tu chýba niečo absolútne zásadné.“
Pred niečo vyše sto rokmi Varšavu ako mesto s najväčším počtom Židov predbehol New York, židovskú komunitu v Novom svete však budovali práve Židia zo strednej a východnej Európy, ktorí svoje domovy opúšťali z ekonomických dôvodov a neskôr aj pre protižidovskú politiku a spoločenskú atmosféru na sklonku dejín cárskeho Ruska. Často bola dôvodom aj snaha oslobodiť sa z prevažne ortodoxnýxh pomerov, ktorými sa poľská židovská komunita vyznačovala. Dôkazom je niekoľko svetoznámych amerických mien.
Hollywoodske štúdio Metro Goldwyn Mayer založil istý Samuel Goldwyn, ktorý sa narodil v roku 1879 vo Varšave ako Šmul Gelbfisz. Nikdy sa nenaučil poriadne po anglicky. Bratia Warnerovci, pôvodne Wonsalovci, sa narodili len o niekoľko desiatok kilometrov ďalej, v obci Krasnosielec. Max Factor svoje kozmetické impérium začal budovať ako Maksymilian Faktorowicz, pochádzajúci z okolia Lodže. A jedným z jeho hlavných konkurentov bola Helena Rubinsteinová, pochádzajúca z krakovskej štvrti Kazimierz. A podobnýcvh príbehov z americkej popkultúry, vedy či biznisu je omnoho viac.
Ani tragédia holokaustu tento príbeh poľských Židov neprerušila. Ako napísal jeden z nich, bývalý predseda Knesetu Szewach Weiss: „V prvej izraelskej vláde pochádzalo 7 z 13 ministrov z Poľska. Pod deklaráciou nezávislosti je 21 poľských Židov z 39 podpisov. Z Poľska pochádzali všetci rektori Hebrejskej univerzity. Izrael sa narodil v Poľsku. Poľsko bolo tehotné Izraelom.“ Hovorí aj nasledovnú anekdotu: Keď sa na prvom zasadnutí parlamentu nového štátu debatovalo o zriadení Senátu, vzal si slovo David Ben Gurion, prvý izraelský prezident, inak Davis Grun z Plonska: „Senát je miesto, kde sedí knieža Radziwiłł alebo gróf Potocki, a tých už tu nemáme.“ Kontext nebolo treba vysvetľovať, keďže na poľskom území sa narodilo 51 percent poslancov prvého parlamentu.
Mal som možnosť stretnúť niekoľko osobností „budovateľskej“ generácie štátu Izrael, ako napríklad spomínaného Szewacha Weissa alebo Uri Orleva a keď som na nich prehovoril po poľsky, bol to zážitok. Odpovedali úplne plynulou poľštinou, aj keď Poľsko opustili ešte ako deti. Navyše s nenapodobiteľným prízvukom, ktorý poznáme už len z predvojnových filmov. Títo starí páni pripomínajú stratenú minulosť strednej Európy. Svet taký pestrý, až to viedlo iného poľského Žida, Ludwika Zamenhofa, k pokusu o vytvorenie univerzálneho jazyka, esperanta. Narodil sa totiž v meste Biaɫystok, v ktorého uliciach bežne znela poľština, jidiš, ruština, bieloruština, nemčina, ale aj tatárčina či litovčina.
Mohlo by sa zdať, že táto minulosť definitívne odchádza s poslednými pamätníkmi a objavovať sa bude maximálne v správach, ako je tá o pravej identite Jacka Rozparovača. Ale nemusí to tak byť. Poľské médiá nedávno písali o dlhých radoch pred poľským konzulátom v Tel Avive, kde vnuci zachránených Židov z holokaustu žiadali o poľské občianstvo. Ich motívom je bez diskusie snaha získať pas členského štátu EÚ, ale ktovie, možno to pomôže prekonať spomienku na temný záver dlhého spolužitia.
.autor je poľský kultúrny historik, žije v Prahe.
Práve otvorená časť expozície má názov Les a ponúka mýtický príbeh prenasledovaných Židov putujúcich stredovekou a rano novovekou Európou. Raz vstúpili do hlbokého lesa, v ktorom sa ozýval vtáčí spev. Vyhnancom sa zdalo, že vtáci spievajú „Po-lin, po-lin,“ čo po hebrejsky znamenaá „tu spočiň“. A tak zostali. Niekedy v 15. a 16. storočí sa tak územie poľsko-litovskej Rzeczpospolitej stalo hlavným svetovým strediskom aškenázskej diaspóry. Krakovský rabín Mojžiš Isserles vtedy napísal: „Keby Hospodin nedal Židom Poľsko ako ich útočisko, osud Izraela by bol neznesiteľný.“ Krakov a Vilnius boli hlavnými centrami náboženských štúdií a Varšava sa postupom času stávala najväčším židovským mestom v Európe. V 19. storočí tak istý spisovateľ mohol napísať: „Viete, čo robí nejaké mesto poľským? Židia. Ak ich prestaneš stretať, znamená to, že si sa ocitol v cudzej krajine a cítiš – tak zvyknutý na ich prítomnosť – že tu chýba niečo absolútne zásadné.“
Pred niečo vyše sto rokmi Varšavu ako mesto s najväčším počtom Židov predbehol New York, židovskú komunitu v Novom svete však budovali práve Židia zo strednej a východnej Európy, ktorí svoje domovy opúšťali z ekonomických dôvodov a neskôr aj pre protižidovskú politiku a spoločenskú atmosféru na sklonku dejín cárskeho Ruska. Často bola dôvodom aj snaha oslobodiť sa z prevažne ortodoxnýxh pomerov, ktorými sa poľská židovská komunita vyznačovala. Dôkazom je niekoľko svetoznámych amerických mien.
Hollywoodske štúdio Metro Goldwyn Mayer založil istý Samuel Goldwyn, ktorý sa narodil v roku 1879 vo Varšave ako Šmul Gelbfisz. Nikdy sa nenaučil poriadne po anglicky. Bratia Warnerovci, pôvodne Wonsalovci, sa narodili len o niekoľko desiatok kilometrov ďalej, v obci Krasnosielec. Max Factor svoje kozmetické impérium začal budovať ako Maksymilian Faktorowicz, pochádzajúci z okolia Lodže. A jedným z jeho hlavných konkurentov bola Helena Rubinsteinová, pochádzajúca z krakovskej štvrti Kazimierz. A podobnýcvh príbehov z americkej popkultúry, vedy či biznisu je omnoho viac.
Ani tragédia holokaustu tento príbeh poľských Židov neprerušila. Ako napísal jeden z nich, bývalý predseda Knesetu Szewach Weiss: „V prvej izraelskej vláde pochádzalo 7 z 13 ministrov z Poľska. Pod deklaráciou nezávislosti je 21 poľských Židov z 39 podpisov. Z Poľska pochádzali všetci rektori Hebrejskej univerzity. Izrael sa narodil v Poľsku. Poľsko bolo tehotné Izraelom.“ Hovorí aj nasledovnú anekdotu: Keď sa na prvom zasadnutí parlamentu nového štátu debatovalo o zriadení Senátu, vzal si slovo David Ben Gurion, prvý izraelský prezident, inak Davis Grun z Plonska: „Senát je miesto, kde sedí knieža Radziwiłł alebo gróf Potocki, a tých už tu nemáme.“ Kontext nebolo treba vysvetľovať, keďže na poľskom území sa narodilo 51 percent poslancov prvého parlamentu.
Mal som možnosť stretnúť niekoľko osobností „budovateľskej“ generácie štátu Izrael, ako napríklad spomínaného Szewacha Weissa alebo Uri Orleva a keď som na nich prehovoril po poľsky, bol to zážitok. Odpovedali úplne plynulou poľštinou, aj keď Poľsko opustili ešte ako deti. Navyše s nenapodobiteľným prízvukom, ktorý poznáme už len z predvojnových filmov. Títo starí páni pripomínajú stratenú minulosť strednej Európy. Svet taký pestrý, až to viedlo iného poľského Žida, Ludwika Zamenhofa, k pokusu o vytvorenie univerzálneho jazyka, esperanta. Narodil sa totiž v meste Biaɫystok, v ktorého uliciach bežne znela poľština, jidiš, ruština, bieloruština, nemčina, ale aj tatárčina či litovčina.
Mohlo by sa zdať, že táto minulosť definitívne odchádza s poslednými pamätníkmi a objavovať sa bude maximálne v správach, ako je tá o pravej identite Jacka Rozparovača. Ale nemusí to tak byť. Poľské médiá nedávno písali o dlhých radoch pred poľským konzulátom v Tel Avive, kde vnuci zachránených Židov z holokaustu žiadali o poľské občianstvo. Ich motívom je bez diskusie snaha získať pas členského štátu EÚ, ale ktovie, možno to pomôže prekonať spomienku na temný záver dlhého spolužitia.
.autor je poľský kultúrny historik, žije v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.