Bolo to prekvapujúce. Minister kultúry Krajcer v roku 2010 pridelil Galérii Danubiana sedem miliónov eur a zaimprovizoval čosi o tom, že sa z nej stane vlastne Kunsthalle. Tak sa téma bratislavskej Kunsthalle prepojila s Danubianou v blízkosti Vodného diela v Čuňove. V obdivoch ide o umenie a v obidvoch je toto umenie vystavované, ale sú tu aj rozdiely. Kým Danubiana je zbierkotvorným múzeom moderného umenia, Kunsthalle je nezbierkovým výstavným priestorom, v ktorom dochádza k prepájaniu a konfrontáciám súčasného slovenského a svetového umenia a zároveň inštitúciou, ktorá súčasné umenie systematicky sleduje a aktívne komunikuje s verejnosťou.
.kunsthalle: súčasné umenie v meste
Bolo to ešte vlani v máji, keď minister kultúry Marek Maďarič oznámil vznik Domu umenia – Kunsthalle. Mala sa začleniť pod Slovenské centrum vizuálnych umení, ktoré bude fungovať pod Národným osvetovým centrom (NOC). Vyvrcholila tým dlhoročná a nie vždy zrozumiteľne komunikovaná -- aj preto rozporuplne vnímaná - snaha slovenských umelcov a kurátorov o nezbierkovú výstavnú inštitúciu. Inštitúciu, ktorá by mapovala dianie v súčasnom slovenskom umení, konfrontovala ho so svetom a predstavovala ho verejnosti (práve pre takéto inštitúcie sa v Európe zaužívalo označenie “Kunsthalle”).
Začiatkom septembra sa na viacerých reklamných plochách v Bratislave objavili vizuály so známymi slovenskými umelcami (Ilona Németh, Dorota Sadovská, Rudo Sikora a Roman Ondák) doplnené čudnými slovami, ktoré títo umelci akože hovoria (“Somo fuk hulano si roko mu,” tvrdí napríklad Roman Ondák). Neskôr k vizuálom pribudol nápis “Odhalíme vám zmysel súčasného umenia” a odkaz na stránku nerozumiem.sk. Išlo o promo kampaň novej bratislavskej Kunsthalle, ktorá má aj ambíciu priblížiť sofistikovaný a zdanlivo nezrozumiteľný svet súčasného umenia aj tým ľuďom, ktorí síce radi zájdu na výstavu impresionistov do Viedne a pravidelne navštevujú SNG či Galériu Nedbalka, no zo súčasného umenia, ktoré ešte nemá patinu overeného muzeálneho exponátu, majú trochu strach.
Vznik tretej Kunsthalle na Slovensku nebol jednoduchý. V Žiline sa Kunsthalle v priestoroch Novej synagógy buduje postupne zo súkromných zdrojov (sponzorských darov, grantov a pravidlených príspevkov veľkého množstva ľudí). V Košiciach sa vznik Kunsthalle v budove bývalej plavárne zmestila do štedrého megaprojektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 (a je otázne ako dlho bude po povinných piatich rokoch existovať). V Bratislave bola od začiatku ambícia vytvoriť “ústrednú” inštitúciu, ktorá bude Slovensko reprezentovať v zahraničí a mapovať dianie v celej krajine. Juraj Čarný, kurátor poverený jej vedením od začiatku roka 2014, rád vznikajúcu inštitúciu prirovnáva k medzinárodnému letisku, kde je neustále čulý ruch. Aby však letisko fungovalo, musí bratislavská Kunsthalle zvládnuť fungovanie v symbióze s Národným osvetovým centrom, ktorého je oficiálne súčasťou. Stačí stráviť niekoľko minút pred vstupom do Domu umenia na Námestí SNP a pozorovať pracovníkov a (hlavne) pracovníčky NOC a je jasné, že tu hovoríme o dvoch zrázoch hlbokej kultúrnej priepasti – na jednej strane sa s osobným nasadením vytvára niečo nové, na druhej sú kultúrni úradníci, ktorí “chodia do roboty”. Hoci sa pracovníci Kunsthalle snažia zachovať voči svojej strešnej organizácii lojálnosť, niet pochýb, že sa nevedia dočkať prisľúbeného organizačného osamostatnenia v roku 2016. Už len samotný fakt, že nikto z vedenia Kunsthalle nevie, kedy bude nový konkurz na jej riaditeľa, keďže ho vyhlasuje zastrešujúce NOC, hovorí za všetko.
Tímu ľudí okolo Juraja Čarného (Richard Gregor, Nina Vrbanová, Martin Knut a ďalší) v mesiacoch a týždňoch pred slávnostným otvorením nemožno uprieť nadšenie. V priebehu minulého týždňa sme priestory Domu umenia na bratislavskom Námestí SNP navštívili viackrát. Vždy tam bolo rušno. Robili sa posledné úpravy prvej veľkej výstavy, ktorá má názov Paradox 90. a predstavuje výber z najlepších kurátorských výstav, ktoré boli na Slovensku v rokoch 1993 – 1998, teda v čase mečiarizmu. Mladá kurátorka Nina Vrbanová (pri poslednej návšteve sme ju stretli s vysávačom v rukách) pripravovala v priestoroch Kunsthalle LAB (je to tam, kde bol kedysi Orange) výstavu rakúskeho sound-artistu Karla Saltzmana Vlnové štúdie. Všade sa niečo deje, všade je sympatický tvorivý chaos. Je zjavné, že vzniká niečo nové, niečo hodné pozornosti.
Vo vstupnej vestibule je nainštalovaný svetelný projekt Doroty Sadovskej Luminia II. Veľké okná vestibulu sú zamaľované sýtymi farbami, vďaka čomu bolo vo vnútri farebné svetlo. “Nejde o tie namaľované okná, ale o to, ako menia priestor vo vnútri. Tak ako obraz nie je len plátno, ale to, čo urobí vnútri človeka,” vysvetľuje Dorota. Podobne v Kunsthalle: prvé výstavy sú nainštalované a teraz ide o to, čo sa udeje vnútri tých, ktorí ich uvidia a ktorí ich pripravili.
Hoci sa to pri slávnostnom otvorení možno nepatrí, musíme skonštatovať, že budúcnosť celkom určite nebude bezproblémová. Podarí sa tvorivým ľuďom z Kunsthalle prežiť a rozvíjať svoje vízie pod byrokratickou záťažou NOC? Zvládnu klanové tlaky umeleckej obce? Že to nebude ľahké vidno aj z toho, že komisia pozostávajúca prevažne z umelcov, kurátorov a kunsthistorikov na prvý pokus nezvolila Juraja Čarného za riaditeľa Kunsthalle. Hoci bol Čarný jediným kandidátom a nesporným nositeľom vízie a hýbateľom deja. Podarí sa tejto inštitúcii udržať si otvorenosť voči verejnosti?
Uvidíme. Zatiaľ konštatujeme, že na Slovensku vznikla dôležitá inštitúcia podporovaná dôveryhodnými a kreatívnymi ľuďmi, ktorí majú veľmi ambiciózne plány.
.danubiana: moderné umenie na Dunaji
Prístavba galérie Danubiana v tvare riečnej vlny priniesla 2500 štvorcových metrov plochy, čo umožnilo vystaviť aj stálu kolekciu slovenského a svetového moderného umenia. Bratislava a Slovensko tak získali architektonický a umelecký skvost.
Riaditeľ Danubiany Vincent Polakovič kedysi býval v Poprade. Ako poctu svojmu čiastočnému menovcovi – Vincentovi Van Goghovi – tam prevádzkoval Žltý dom, čo bola malá súkromná galéria s plochou 320 metrov štvorcových. V tom čase už sníval o múzeu moderného umenia. V roku 1997 navštívil Polakovič v Dánsku galériu Lousiana, ktorá ho očarila a rozhodol sa svoj zámer naplniť. Zoznámil sa s holandským zberateľom moderného umenia a mecenášom Gerardom Meulensteenom, ktorého presvedčil, aby investoval svoje peniaze a energiu do výstavby a neskôr prevádzky galérie Danubiana. Tá vznikla dvadsať kilometrov južne od Bratislavy, na cípe polostrova Vodného diela Gabčíkovo pri Čunove. Galéria v tvare rímskej lode leží na hranici troch štátov: Slovenska, Maďarska a Rakúska. Ročne ju navštívi 30-tisíc záujemcov o slovenské, ale aj o svetové moderné umenie.
Po desiatich rokoch svojej existencie stála Danubiana pred novou výzvou. Tou bola potreba rozšíriť jej priestory tak, aby vznikla stála expozícia svetového aj slovenského moderného umenia. Diela prezentované v Danubiane pochádzajú najmä zo zbierky pána Meulensteena, ktorý celý projekt dvanásť rokov financoval. Keďže zakladateľ je už vo vyššom veku, akútnou sa stala otázka, ako ďalej. Vtedy prišlo zásadné rozhodnutie. Vďaka veľkorysosti mecenáša, ktorý sa neskôr stal honorárnym konzulom Slovenska v Holandsku, došlo k dohode, podľa ktorej svoju zbierku aj galériu po dvadsiatich rokoch poskytne bezodplatne Slovensku – za podmienky, že Slovensko investuje do výstavby nových priestorov, ktoré budú slúžiť ako stála expozícia. A tak sa aj stalo.
Myšlienka získala podporu vlády Ivety Radičovej a neskôr aj vlády Róberta Fica. Súkromná galéria Danubiana dostala štátnu dotáciu 7,2 milióna eur na dostavbu. Veci sa ale trochu zamotali. Kvôli nešťastnému vyjadreniu ministra kultúry Daniela Krajcera, ktorý povedal, že Danubiana môže slúžiť aj ako Kunsthalle, sa časť výtvarnej obce postavila proti tomuto zámeru. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a skutočná Kunsthalle vznikla v centre mesta, kde jej to sedí viac. Projekt rozšírenej Danubiany je spoločným dielom slovenských a holandských študentov architektúry a technickej univerzity . Jeho autorom je slovenský architekt Ján Kukala. Zvonku pripomína vlny, ktoré obmývajú pôvodnú „loď“. Nielen Polakovičovi je ľúto, že pre nedostatok finančných zdrojov sa nepodarilo naplniť v plnej miere pôvodný zámer, ktorého súčasťou bola trojpodlažná guľa s priemerom osem metrov. Tá mala „plávať“ na vodách Dunaja a mala byť v nej časť expozícií.
„Tvaroslovie nových pavilónov je metaforou vody a všadeprítomnej rieky, ktorá nekompromisne ovláda celé okolie a určuje jeho charakter,“ uvádza autor projektu Ján Kukula a pokračuje: „Strecha ako vodná hladina, jemne sa vlniaca, lemujúca brehy, obtekajúca archu je pre návštevníkov zdrojom orientácie, Ariadninou niťou aj priestorom na „surfovanie“. Strecha je zároveň pokračovaním a rozšírením sochárskeho parku. Pod strechou voľne usporiadané výstavné pavilóny evokujú premenlivú krajinu riečneho dna. Súčasťou nových zásahov bude aj zveľadenie parkovacích plôch, rozšírenie Art Shopu, nová kaviareň a depozity. Veľkou ambíciou v ďalšej fáze je vybudovanie nového prístavného móla na dunajskej strane, s cieľom využiť potenciál výletných lodí premávajúcich medzi Viedňou a Budapešťou.“
Polakovič je presvedčený, že Danubiana je odsúdená na úspech. „Pán Meulensteen sem chodí každý mesiac a je nadšený,“ pripomína.
.kunsthalle: súčasné umenie v meste
Bolo to ešte vlani v máji, keď minister kultúry Marek Maďarič oznámil vznik Domu umenia – Kunsthalle. Mala sa začleniť pod Slovenské centrum vizuálnych umení, ktoré bude fungovať pod Národným osvetovým centrom (NOC). Vyvrcholila tým dlhoročná a nie vždy zrozumiteľne komunikovaná -- aj preto rozporuplne vnímaná - snaha slovenských umelcov a kurátorov o nezbierkovú výstavnú inštitúciu. Inštitúciu, ktorá by mapovala dianie v súčasnom slovenskom umení, konfrontovala ho so svetom a predstavovala ho verejnosti (práve pre takéto inštitúcie sa v Európe zaužívalo označenie “Kunsthalle”).
Začiatkom septembra sa na viacerých reklamných plochách v Bratislave objavili vizuály so známymi slovenskými umelcami (Ilona Németh, Dorota Sadovská, Rudo Sikora a Roman Ondák) doplnené čudnými slovami, ktoré títo umelci akože hovoria (“Somo fuk hulano si roko mu,” tvrdí napríklad Roman Ondák). Neskôr k vizuálom pribudol nápis “Odhalíme vám zmysel súčasného umenia” a odkaz na stránku nerozumiem.sk. Išlo o promo kampaň novej bratislavskej Kunsthalle, ktorá má aj ambíciu priblížiť sofistikovaný a zdanlivo nezrozumiteľný svet súčasného umenia aj tým ľuďom, ktorí síce radi zájdu na výstavu impresionistov do Viedne a pravidelne navštevujú SNG či Galériu Nedbalka, no zo súčasného umenia, ktoré ešte nemá patinu overeného muzeálneho exponátu, majú trochu strach.
Vznik tretej Kunsthalle na Slovensku nebol jednoduchý. V Žiline sa Kunsthalle v priestoroch Novej synagógy buduje postupne zo súkromných zdrojov (sponzorských darov, grantov a pravidlených príspevkov veľkého množstva ľudí). V Košiciach sa vznik Kunsthalle v budove bývalej plavárne zmestila do štedrého megaprojektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 (a je otázne ako dlho bude po povinných piatich rokoch existovať). V Bratislave bola od začiatku ambícia vytvoriť “ústrednú” inštitúciu, ktorá bude Slovensko reprezentovať v zahraničí a mapovať dianie v celej krajine. Juraj Čarný, kurátor poverený jej vedením od začiatku roka 2014, rád vznikajúcu inštitúciu prirovnáva k medzinárodnému letisku, kde je neustále čulý ruch. Aby však letisko fungovalo, musí bratislavská Kunsthalle zvládnuť fungovanie v symbióze s Národným osvetovým centrom, ktorého je oficiálne súčasťou. Stačí stráviť niekoľko minút pred vstupom do Domu umenia na Námestí SNP a pozorovať pracovníkov a (hlavne) pracovníčky NOC a je jasné, že tu hovoríme o dvoch zrázoch hlbokej kultúrnej priepasti – na jednej strane sa s osobným nasadením vytvára niečo nové, na druhej sú kultúrni úradníci, ktorí “chodia do roboty”. Hoci sa pracovníci Kunsthalle snažia zachovať voči svojej strešnej organizácii lojálnosť, niet pochýb, že sa nevedia dočkať prisľúbeného organizačného osamostatnenia v roku 2016. Už len samotný fakt, že nikto z vedenia Kunsthalle nevie, kedy bude nový konkurz na jej riaditeľa, keďže ho vyhlasuje zastrešujúce NOC, hovorí za všetko.
Tímu ľudí okolo Juraja Čarného (Richard Gregor, Nina Vrbanová, Martin Knut a ďalší) v mesiacoch a týždňoch pred slávnostným otvorením nemožno uprieť nadšenie. V priebehu minulého týždňa sme priestory Domu umenia na bratislavskom Námestí SNP navštívili viackrát. Vždy tam bolo rušno. Robili sa posledné úpravy prvej veľkej výstavy, ktorá má názov Paradox 90. a predstavuje výber z najlepších kurátorských výstav, ktoré boli na Slovensku v rokoch 1993 – 1998, teda v čase mečiarizmu. Mladá kurátorka Nina Vrbanová (pri poslednej návšteve sme ju stretli s vysávačom v rukách) pripravovala v priestoroch Kunsthalle LAB (je to tam, kde bol kedysi Orange) výstavu rakúskeho sound-artistu Karla Saltzmana Vlnové štúdie. Všade sa niečo deje, všade je sympatický tvorivý chaos. Je zjavné, že vzniká niečo nové, niečo hodné pozornosti.
Vo vstupnej vestibule je nainštalovaný svetelný projekt Doroty Sadovskej Luminia II. Veľké okná vestibulu sú zamaľované sýtymi farbami, vďaka čomu bolo vo vnútri farebné svetlo. “Nejde o tie namaľované okná, ale o to, ako menia priestor vo vnútri. Tak ako obraz nie je len plátno, ale to, čo urobí vnútri človeka,” vysvetľuje Dorota. Podobne v Kunsthalle: prvé výstavy sú nainštalované a teraz ide o to, čo sa udeje vnútri tých, ktorí ich uvidia a ktorí ich pripravili.
Hoci sa to pri slávnostnom otvorení možno nepatrí, musíme skonštatovať, že budúcnosť celkom určite nebude bezproblémová. Podarí sa tvorivým ľuďom z Kunsthalle prežiť a rozvíjať svoje vízie pod byrokratickou záťažou NOC? Zvládnu klanové tlaky umeleckej obce? Že to nebude ľahké vidno aj z toho, že komisia pozostávajúca prevažne z umelcov, kurátorov a kunsthistorikov na prvý pokus nezvolila Juraja Čarného za riaditeľa Kunsthalle. Hoci bol Čarný jediným kandidátom a nesporným nositeľom vízie a hýbateľom deja. Podarí sa tejto inštitúcii udržať si otvorenosť voči verejnosti?
Uvidíme. Zatiaľ konštatujeme, že na Slovensku vznikla dôležitá inštitúcia podporovaná dôveryhodnými a kreatívnymi ľuďmi, ktorí majú veľmi ambiciózne plány.
.danubiana: moderné umenie na Dunaji
Prístavba galérie Danubiana v tvare riečnej vlny priniesla 2500 štvorcových metrov plochy, čo umožnilo vystaviť aj stálu kolekciu slovenského a svetového moderného umenia. Bratislava a Slovensko tak získali architektonický a umelecký skvost.
Riaditeľ Danubiany Vincent Polakovič kedysi býval v Poprade. Ako poctu svojmu čiastočnému menovcovi – Vincentovi Van Goghovi – tam prevádzkoval Žltý dom, čo bola malá súkromná galéria s plochou 320 metrov štvorcových. V tom čase už sníval o múzeu moderného umenia. V roku 1997 navštívil Polakovič v Dánsku galériu Lousiana, ktorá ho očarila a rozhodol sa svoj zámer naplniť. Zoznámil sa s holandským zberateľom moderného umenia a mecenášom Gerardom Meulensteenom, ktorého presvedčil, aby investoval svoje peniaze a energiu do výstavby a neskôr prevádzky galérie Danubiana. Tá vznikla dvadsať kilometrov južne od Bratislavy, na cípe polostrova Vodného diela Gabčíkovo pri Čunove. Galéria v tvare rímskej lode leží na hranici troch štátov: Slovenska, Maďarska a Rakúska. Ročne ju navštívi 30-tisíc záujemcov o slovenské, ale aj o svetové moderné umenie.
Po desiatich rokoch svojej existencie stála Danubiana pred novou výzvou. Tou bola potreba rozšíriť jej priestory tak, aby vznikla stála expozícia svetového aj slovenského moderného umenia. Diela prezentované v Danubiane pochádzajú najmä zo zbierky pána Meulensteena, ktorý celý projekt dvanásť rokov financoval. Keďže zakladateľ je už vo vyššom veku, akútnou sa stala otázka, ako ďalej. Vtedy prišlo zásadné rozhodnutie. Vďaka veľkorysosti mecenáša, ktorý sa neskôr stal honorárnym konzulom Slovenska v Holandsku, došlo k dohode, podľa ktorej svoju zbierku aj galériu po dvadsiatich rokoch poskytne bezodplatne Slovensku – za podmienky, že Slovensko investuje do výstavby nových priestorov, ktoré budú slúžiť ako stála expozícia. A tak sa aj stalo.
Myšlienka získala podporu vlády Ivety Radičovej a neskôr aj vlády Róberta Fica. Súkromná galéria Danubiana dostala štátnu dotáciu 7,2 milióna eur na dostavbu. Veci sa ale trochu zamotali. Kvôli nešťastnému vyjadreniu ministra kultúry Daniela Krajcera, ktorý povedal, že Danubiana môže slúžiť aj ako Kunsthalle, sa časť výtvarnej obce postavila proti tomuto zámeru. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a skutočná Kunsthalle vznikla v centre mesta, kde jej to sedí viac. Projekt rozšírenej Danubiany je spoločným dielom slovenských a holandských študentov architektúry a technickej univerzity . Jeho autorom je slovenský architekt Ján Kukala. Zvonku pripomína vlny, ktoré obmývajú pôvodnú „loď“. Nielen Polakovičovi je ľúto, že pre nedostatok finančných zdrojov sa nepodarilo naplniť v plnej miere pôvodný zámer, ktorého súčasťou bola trojpodlažná guľa s priemerom osem metrov. Tá mala „plávať“ na vodách Dunaja a mala byť v nej časť expozícií.
„Tvaroslovie nových pavilónov je metaforou vody a všadeprítomnej rieky, ktorá nekompromisne ovláda celé okolie a určuje jeho charakter,“ uvádza autor projektu Ján Kukula a pokračuje: „Strecha ako vodná hladina, jemne sa vlniaca, lemujúca brehy, obtekajúca archu je pre návštevníkov zdrojom orientácie, Ariadninou niťou aj priestorom na „surfovanie“. Strecha je zároveň pokračovaním a rozšírením sochárskeho parku. Pod strechou voľne usporiadané výstavné pavilóny evokujú premenlivú krajinu riečneho dna. Súčasťou nových zásahov bude aj zveľadenie parkovacích plôch, rozšírenie Art Shopu, nová kaviareň a depozity. Veľkou ambíciou v ďalšej fáze je vybudovanie nového prístavného móla na dunajskej strane, s cieľom využiť potenciál výletných lodí premávajúcich medzi Viedňou a Budapešťou.“
Polakovič je presvedčený, že Danubiana je odsúdená na úspech. „Pán Meulensteen sem chodí každý mesiac a je nadšený,“ pripomína.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.