.ty si človek, ktorý je veľmi blízko Kunsthalle a zároveň si aj v správnej rade Danubiany. Ako k tomu došlo?
Pri stretnutí na ministerstve kultúry pred tromi rokmi boli na jednej strane stola zástancovia toho, aby sme rozvíjali Danubianu a neškodili jej – väčšinou to boli starší výtvarníci, medzi nimi aj renomované mená ako Jozef Jankovič alebo Rudo Sikora. Na druhej strane sedela mladšia garnitúra vedená Jurajom Čarným, ale boli medzi nimi aj ďalší významní predstavitelia výtvarnej scény ako Dano Fischer, Jana Geržová alebo Ilona Németh.
.mohol by si stručne zhrnúť, v čom ten spor vtedy spočíval?
Pre verejnosť to bol ťažko rozlíšiteľný spor. Aj veľa mojich priateľov nerozumelo, o čo nám išlo. Bolo to ťažko komunikovateľné. Nemali sme problém s pánom Meulensteenom alebo s pánom Polakovičom. Nás vtedy prekvapilo to, že sa v štátnom rozpočte zrazu našli peniaze na kultúru napriek tomu, že sa dlhé roky hovorilo, že tie peniaze nie sú. Z 12 milionov išlo 5 miliónov priamo do kultúry – väčšinou na dôležité a zmysluplné veci, ako napríklad rekonštrukciu niektorých múzeí – a 7 miliónov na dostavbu Danubiany. A to nás zarazilo. Kládli sme si otázku, ako bude ďalej fungovať táto inštitúcia. Tie novopostavené metre štvrcové treba vykurovať, treba nabrať nových ľudí. My sme nevideli plán udržateľnosti a toto bola tá hlavná téma.
.a ešte k tomu minister Krajcer vtedy povedal, že to bude tá “kunsthalle”.
Myslím si, že v tom čase nebol ešte zorientovaný v tejto zložitej situácii a netušil, aká citlivá je to téma pre výtvarníkov. Danubiana vtedy bola súkromná galéria, ktorá vznikla na peknom prírodnom mieste so všetkými atribútmi, ktoré k tomu patria. Ale nie je to súčasť mestskej kultúry. Zjavne to nemohla byť Kunsthalle, pretože Kunsthalle nevyhnutne patrí k mestu. Cítili sme potrebu vyhraniť sa voči tomu a jasne povedať, čo je a čo nie je Kunsthalle. Príchod človeka z našej strany stola do správnej rady Danubiany bol dobrým gestom zo strany ministerstva na isté utlmenie vášní. “Kritici” Danubiany si mali spomedzi seba vybrať človeka, ktorý bude v správnej rade a bude kontrolovať procesy spojené s dostavbou a ďalším jej smerovaním. Druhá strana sporu tiež mala dodať jedného takéhoto človeka. Tak sa do správnej rady Danubiany dostala Dáša Srnenská a ja. Okrem nás tam ešte jedného človeka nominovalo ministerstvo kultúry a jedného SNG.
.v čom spočíva tvoje pôsobenie v správnej rade Danubiany?
Zúčastňujem sa na stretnutiach správnej rady, vidím ako idú financie, je to korektné a z tohto hľadiska je ten proces úplne v poriadku. Keď už tento projekt dostáva štátne peniaze, chceli by sme mať trošku vhľad aj do jeho programovej štruktúry a dotiahnuť organizačnú štruktúru tak, aby Danubiana mala kurátorskú radu, alebo šefkurátora, ktorý by garantoval odborné štandardy. Týmto sa v našej komunite možno vášne okolo Danubiany utíšia.
.akú máš funkciu v Kunsthalle?
Som komunikačný poradca. Snažím sa hovoriť do takých vecí ako je budovanie značky a komunikácia. Snažím sa to robiť tak, aby sme vzbudili pozornosť nielen medzi odborníkmi, ale aj medzi ľuďmi, ktorí o Kunsthalle doteraz ani nevedeli.
.ako ty dnes vidíš zmysel takej galérie, ako je Danubiana?
V západných krajinách je vždy nejaká národná galéria, múzeum moderného umenia, múzeum súčasného umenia a Kunsthalle. My teraz vlastne dobudovávame chýbajúce štruktúry. To, že máme Kunsthalle v Žiline a v Košiciach, že vzniká Kunsthalle v Bratislave je fantastická vec. Domnievam sa, že vznikom tých “kunsthál” vzniká zmena paradigmy: vo verejnosti už nie je prezentované len výborné moderné umenie, ale aj umenie súčasné. Moderné umenie vychádza z princípov, ktoré boli dané kedysi v polovici 19. storočia. Je to stále nevyčerpateľný zdroj motivácií, možností a interpretácií. A je to úplne v poriadku. Napriek tomu hovoríme, že tu je aj niečo, čo už nie je iba okrajové, ale je to plnokrvné a stojí za to ukázať aj tento model myslenia. Sme radi, že Slovensko vyprodukovalo Danubianu ako galériu moderného umenia. Danubiana je výborná v tom, že bude budovať zbierky, naopak Kunsthalle má mapovať rôzne aktuálne tendencie v umení. Danubiana bude skôr priestor moderného umenia. Sú to veľmi dobre sa dopĺňajúce dva svety. Pre slovenské umenie to je veľmi dobrá situácia.
.kde bude podľa teba Kunsthalle o päť rokov?
Kunsthalle má pred sebou ťažkú cestu. Pre vnútornú dynamiku našej komunity je veľmi dobré, keď sa budú vyjavovať všetky nuansy umenia moderného, postmoderného aj súčasného. Pre sofistikované mestské prostredie to je veľmi dobré. Kunsthalle bude v prvej fáze hlavne edukačná inštitúcia. Chce prezentovať iný model myslenia, chce ukazovať, že umenia sa netreba báť. Treba sa naňho pýtať a nechať ho na seba vplývať. Netreba ho hneď zatracovať. Najbližších päť rokov budeme hľadať spôsoby ako prezentovať súčasné umenie, budeme sa snažiť rozumieť tomu, čo ľudia sú ešte schopní prijímať a byť voči ním ústretoví. Aj o päť rokov by sme chceli ukazovať kvalitné zahraničné projekty, chceli by sme sami vyprodukovať také projekty, o ktoré bude v zahraničí záujem.
Pri stretnutí na ministerstve kultúry pred tromi rokmi boli na jednej strane stola zástancovia toho, aby sme rozvíjali Danubianu a neškodili jej – väčšinou to boli starší výtvarníci, medzi nimi aj renomované mená ako Jozef Jankovič alebo Rudo Sikora. Na druhej strane sedela mladšia garnitúra vedená Jurajom Čarným, ale boli medzi nimi aj ďalší významní predstavitelia výtvarnej scény ako Dano Fischer, Jana Geržová alebo Ilona Németh.
.mohol by si stručne zhrnúť, v čom ten spor vtedy spočíval?
Pre verejnosť to bol ťažko rozlíšiteľný spor. Aj veľa mojich priateľov nerozumelo, o čo nám išlo. Bolo to ťažko komunikovateľné. Nemali sme problém s pánom Meulensteenom alebo s pánom Polakovičom. Nás vtedy prekvapilo to, že sa v štátnom rozpočte zrazu našli peniaze na kultúru napriek tomu, že sa dlhé roky hovorilo, že tie peniaze nie sú. Z 12 milionov išlo 5 miliónov priamo do kultúry – väčšinou na dôležité a zmysluplné veci, ako napríklad rekonštrukciu niektorých múzeí – a 7 miliónov na dostavbu Danubiany. A to nás zarazilo. Kládli sme si otázku, ako bude ďalej fungovať táto inštitúcia. Tie novopostavené metre štvrcové treba vykurovať, treba nabrať nových ľudí. My sme nevideli plán udržateľnosti a toto bola tá hlavná téma.
.a ešte k tomu minister Krajcer vtedy povedal, že to bude tá “kunsthalle”.
Myslím si, že v tom čase nebol ešte zorientovaný v tejto zložitej situácii a netušil, aká citlivá je to téma pre výtvarníkov. Danubiana vtedy bola súkromná galéria, ktorá vznikla na peknom prírodnom mieste so všetkými atribútmi, ktoré k tomu patria. Ale nie je to súčasť mestskej kultúry. Zjavne to nemohla byť Kunsthalle, pretože Kunsthalle nevyhnutne patrí k mestu. Cítili sme potrebu vyhraniť sa voči tomu a jasne povedať, čo je a čo nie je Kunsthalle. Príchod človeka z našej strany stola do správnej rady Danubiany bol dobrým gestom zo strany ministerstva na isté utlmenie vášní. “Kritici” Danubiany si mali spomedzi seba vybrať človeka, ktorý bude v správnej rade a bude kontrolovať procesy spojené s dostavbou a ďalším jej smerovaním. Druhá strana sporu tiež mala dodať jedného takéhoto človeka. Tak sa do správnej rady Danubiany dostala Dáša Srnenská a ja. Okrem nás tam ešte jedného človeka nominovalo ministerstvo kultúry a jedného SNG.
.v čom spočíva tvoje pôsobenie v správnej rade Danubiany?
Zúčastňujem sa na stretnutiach správnej rady, vidím ako idú financie, je to korektné a z tohto hľadiska je ten proces úplne v poriadku. Keď už tento projekt dostáva štátne peniaze, chceli by sme mať trošku vhľad aj do jeho programovej štruktúry a dotiahnuť organizačnú štruktúru tak, aby Danubiana mala kurátorskú radu, alebo šefkurátora, ktorý by garantoval odborné štandardy. Týmto sa v našej komunite možno vášne okolo Danubiany utíšia.
.akú máš funkciu v Kunsthalle?
Som komunikačný poradca. Snažím sa hovoriť do takých vecí ako je budovanie značky a komunikácia. Snažím sa to robiť tak, aby sme vzbudili pozornosť nielen medzi odborníkmi, ale aj medzi ľuďmi, ktorí o Kunsthalle doteraz ani nevedeli.
.ako ty dnes vidíš zmysel takej galérie, ako je Danubiana?
V západných krajinách je vždy nejaká národná galéria, múzeum moderného umenia, múzeum súčasného umenia a Kunsthalle. My teraz vlastne dobudovávame chýbajúce štruktúry. To, že máme Kunsthalle v Žiline a v Košiciach, že vzniká Kunsthalle v Bratislave je fantastická vec. Domnievam sa, že vznikom tých “kunsthál” vzniká zmena paradigmy: vo verejnosti už nie je prezentované len výborné moderné umenie, ale aj umenie súčasné. Moderné umenie vychádza z princípov, ktoré boli dané kedysi v polovici 19. storočia. Je to stále nevyčerpateľný zdroj motivácií, možností a interpretácií. A je to úplne v poriadku. Napriek tomu hovoríme, že tu je aj niečo, čo už nie je iba okrajové, ale je to plnokrvné a stojí za to ukázať aj tento model myslenia. Sme radi, že Slovensko vyprodukovalo Danubianu ako galériu moderného umenia. Danubiana je výborná v tom, že bude budovať zbierky, naopak Kunsthalle má mapovať rôzne aktuálne tendencie v umení. Danubiana bude skôr priestor moderného umenia. Sú to veľmi dobre sa dopĺňajúce dva svety. Pre slovenské umenie to je veľmi dobrá situácia.
.kde bude podľa teba Kunsthalle o päť rokov?
Kunsthalle má pred sebou ťažkú cestu. Pre vnútornú dynamiku našej komunity je veľmi dobré, keď sa budú vyjavovať všetky nuansy umenia moderného, postmoderného aj súčasného. Pre sofistikované mestské prostredie to je veľmi dobré. Kunsthalle bude v prvej fáze hlavne edukačná inštitúcia. Chce prezentovať iný model myslenia, chce ukazovať, že umenia sa netreba báť. Treba sa naňho pýtať a nechať ho na seba vplývať. Netreba ho hneď zatracovať. Najbližších päť rokov budeme hľadať spôsoby ako prezentovať súčasné umenie, budeme sa snažiť rozumieť tomu, čo ľudia sú ešte schopní prijímať a byť voči ním ústretoví. Aj o päť rokov by sme chceli ukazovať kvalitné zahraničné projekty, chceli by sme sami vyprodukovať také projekty, o ktoré bude v zahraničí záujem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.