Už keď sme pred rokom robili prvý rozhovor s Katarziou, spomínala kamarátku a šikovnú pesničkárku Ivanu Mer. Obidve v tom čase spolupracovali s Oskarom Rózsom a plánovali s ním vydať svoje debutové albumy. O rok neskôr, keď sme sa rozprávali s viacerými slovenskými pesničkárkami, Ivanu spomínala okrem Katarzie aj Veronika Seppová alias Tante Elze. Ivana bola v tom čase vo Francúzsku. Keď sa vrátila, hneď sme si dohodli stretnutie.
.z Bystrice do Prahy
„Pochádzam z Banskej Bystrice,” hovorí Ivana, usmievavé dievča, ktoré predtým, ako odpovie na otázku, vždy chvíľu rozmýšľa, akoby hľadala čo najsprávnejšie slová. „Chodila som na obchodnú akadémiu, no doteraz neviem nič vyrátať,” hovorí so smiechom. Keď mala 19 rokov, odišla do Bratislavy, kde študovala etnológiu a kultúrnu antropológiu. Neskôr sa presťahovala do Prahy a tam doštudovala.
„Odmalička som spievala. Vo folklórnych súboroch, v zbore, v kostole.” Spev bol – a stále je – pre Ivanu oveľa viac než len príjemná zábava. „Cítila som, že spev potrebujem. Spev je totiž pre mňa životná potreba. Nerobím to len preto, lebo sa mi to páči, ale preto, lebo to potrebujem.” V Prahe začala chodiť na hlasové workshopy, neskôr prácu s hlasom rozvíjala na rezidenčných pobytoch v Rakúsku, v Taliansku, vo Francúzsku. „Spev je pre mňa istý druh meditácie. Vtedy, len v tom momente, som sama sebou, som napojená na niečo nado mnou. Zároveň mám potrebu zdieľať ten stav s ľuďmi. Chcem im dať pocit toho, že tu nie sme iba v nejakej hrubohmotnej realite. Ale nerobím to zámerne. Ide to prirodzene.”
V Prahe začala Ivana robiť vlastnú hudbu. „Začala som sama s počítačom v kuchyni u mojej kamarátky Zdenky Trvalcovej v Prahe, kde som vtedy bývala. Počítač bol jej a ja som ho používala v noci, keď ona spala.” K tvorbe piesní mala pritom Ivana blízko od detstva. „Už ako malá som hovorievala starkej, keď sme išli vo vlaku, že mi v hlave stále znejú pesničky. Keďže som nechodila do ZUŠ, musela som si prejsť sama celým tým procesom a hľadať si svoju cestu k hudbe. Dávala som si pritom všetky tie dôležité otázky: Prečo som tu? Načo som tu? Až kým som sa nedostala k presvedčeniu, že na toto si tu: aby si robila hudbu a zdieľala ju s ľuďmi. Možno som mohla byť úradníčka v banke, mať osemhodinovú prácu a pokojný život, ale nenapĺňa ma už nič iné len hudba.”
.Ibiza, Berlín, Bratislava
V Prahe mala Ivana prvé koncerty. Spolu s kamarátkou Zdenkou mala elektronický projekt Hokiko, vystupovali ako dve speváčky s dídžejom. Neskôr začala hrávať aj s gitaristom. A začala cestovať. Francúzsko, Ibiza, Berlín. „Vždy som išla za nejakým hudobným projektom. Živila som sa pritom hodinami hlasovej výchovy, ale robila som hocičo: čašníčku, upratovačku, babysitterku...” Dôležitý bol pobyt na ostrove Ibiza. „Stretla som tam skupinu francúzskych muzikantov, ktorí si vypočuli moju hudbu a chceli, aby som im písala pesničky. Nahrala som potom s nimi album a popri tom som začala vystupovať aj s vlastnými vecami.” Z Ibizy sa Ivana presunula do Berlína. „Mala som veľké očakávania. Ale Berlín je strašne saturovaný. Je tam priepasť: buď hráš za peniaze do klobúka v baroch, alebo si úplne top. Nič medzi tým. Ale takúto skúsenosť by som dopriala všetkým. Každý večer vidíš talentovaných ľudí, ktorí hrajú roky v baroch a idú svojou cestou. Úspech pritom nie je zaručený,” hovorí Ivana Mer. „Vedie to k pokore. Človek si musí ujasniť, že prvotne nerobí umenie pre externé veci, pre peniaze, pre slávu. Ty si v podstate služobník. Ak príliš berieš do úvahy iba externé veci, tak ťa to môže zničiť.”
Ešte v Berlíne jej kamarátka z Bratislavy povedala o Demovnici Rádia_FM a nahovorila ju, aby tam poslala nejaké svoje veci. Práve to kolo Demovnice, v ktorom bola Ivanina pieseň zaradená ako novinka, hodnotil Oskar Rózsa a ako skúsený hudobník si Ivanin talent nemohol nevšimnúť. „Potom sme sa stretli a urobili sme spolu niekoľko skladieb. Bola to veľmi obohacujúca spolupráca.” Hoci Ivana nakoniec s Oskarom plánovaný album nenahrala, jeho podporu a spätnú väzbu si stále veľmi váži.
V čom je vlastne tvorba Ivany Mer taká zvláštna? V prvom rade jej piesne (vypočuť si ich môžete na soundcloud.com/ivanamer) zaujmú hĺbkou, hlasom a čistým zvukom navodzujúcim pocit veľkého priestoru. Majú v sebe prírodnú kvalitu, rastú, rozvíjajú sa, pokojne plynú. Ivanin krásny spev (človeku pri jeho počúvaní napadne Julia Holter, ale aj Jónsi zo Sigur Rós) vypĺňa všetok priestor, ktorý mu dáte k dispozícii. Všetko je to pritom nové, objavné, nepočuté. Niektoré piesne sú v angličtine, iné v slovenčine. Tie slovenské sú zhudobnené Ivanine básne („voči slovenčine mám väčší rešpekt a je to aj ťažší jazyk”), anglické texty „už akoby v sebe mali melódiu”.
V súčasnosti má Ivana pripravené veci na nový album, no treba zohnať peniaze na nahrávanie. Ak sa to podarí, album vyjde ešte tento rok.
Pýtam sa Ivany, či sa cíti súčasťou tej pozoruhodnej vlny slovenských pesničkárok. „Teší ma to,” hovorí. „S Katkou (Kubošiovou alias Katarziou – pozn. red.) a Veronikou (Seppovou alias Tante Elze – pozn. red.) sme vďaka Demovnici kamarátky, ľudsky sme si sadli, inšpirujeme sa, podporujeme sa navzájom. Fandíme si a posielame si veci, na ktorých robíme.”
V najbližšom období plánuje Ivana Mer nahrávanie a koncertovanie na Slovensku a vo Francúzsku. Pripravuje aj hudbu k tanečnému predstaveniu choreografky Kataríny Brestovanskej Káli, The suspended reality. Ak bude hrať vo vašom meste, určite si koncert nenechajte ujsť.
.z Bystrice do Prahy
„Pochádzam z Banskej Bystrice,” hovorí Ivana, usmievavé dievča, ktoré predtým, ako odpovie na otázku, vždy chvíľu rozmýšľa, akoby hľadala čo najsprávnejšie slová. „Chodila som na obchodnú akadémiu, no doteraz neviem nič vyrátať,” hovorí so smiechom. Keď mala 19 rokov, odišla do Bratislavy, kde študovala etnológiu a kultúrnu antropológiu. Neskôr sa presťahovala do Prahy a tam doštudovala.
„Odmalička som spievala. Vo folklórnych súboroch, v zbore, v kostole.” Spev bol – a stále je – pre Ivanu oveľa viac než len príjemná zábava. „Cítila som, že spev potrebujem. Spev je totiž pre mňa životná potreba. Nerobím to len preto, lebo sa mi to páči, ale preto, lebo to potrebujem.” V Prahe začala chodiť na hlasové workshopy, neskôr prácu s hlasom rozvíjala na rezidenčných pobytoch v Rakúsku, v Taliansku, vo Francúzsku. „Spev je pre mňa istý druh meditácie. Vtedy, len v tom momente, som sama sebou, som napojená na niečo nado mnou. Zároveň mám potrebu zdieľať ten stav s ľuďmi. Chcem im dať pocit toho, že tu nie sme iba v nejakej hrubohmotnej realite. Ale nerobím to zámerne. Ide to prirodzene.”
V Prahe začala Ivana robiť vlastnú hudbu. „Začala som sama s počítačom v kuchyni u mojej kamarátky Zdenky Trvalcovej v Prahe, kde som vtedy bývala. Počítač bol jej a ja som ho používala v noci, keď ona spala.” K tvorbe piesní mala pritom Ivana blízko od detstva. „Už ako malá som hovorievala starkej, keď sme išli vo vlaku, že mi v hlave stále znejú pesničky. Keďže som nechodila do ZUŠ, musela som si prejsť sama celým tým procesom a hľadať si svoju cestu k hudbe. Dávala som si pritom všetky tie dôležité otázky: Prečo som tu? Načo som tu? Až kým som sa nedostala k presvedčeniu, že na toto si tu: aby si robila hudbu a zdieľala ju s ľuďmi. Možno som mohla byť úradníčka v banke, mať osemhodinovú prácu a pokojný život, ale nenapĺňa ma už nič iné len hudba.”
.Ibiza, Berlín, Bratislava
V Prahe mala Ivana prvé koncerty. Spolu s kamarátkou Zdenkou mala elektronický projekt Hokiko, vystupovali ako dve speváčky s dídžejom. Neskôr začala hrávať aj s gitaristom. A začala cestovať. Francúzsko, Ibiza, Berlín. „Vždy som išla za nejakým hudobným projektom. Živila som sa pritom hodinami hlasovej výchovy, ale robila som hocičo: čašníčku, upratovačku, babysitterku...” Dôležitý bol pobyt na ostrove Ibiza. „Stretla som tam skupinu francúzskych muzikantov, ktorí si vypočuli moju hudbu a chceli, aby som im písala pesničky. Nahrala som potom s nimi album a popri tom som začala vystupovať aj s vlastnými vecami.” Z Ibizy sa Ivana presunula do Berlína. „Mala som veľké očakávania. Ale Berlín je strašne saturovaný. Je tam priepasť: buď hráš za peniaze do klobúka v baroch, alebo si úplne top. Nič medzi tým. Ale takúto skúsenosť by som dopriala všetkým. Každý večer vidíš talentovaných ľudí, ktorí hrajú roky v baroch a idú svojou cestou. Úspech pritom nie je zaručený,” hovorí Ivana Mer. „Vedie to k pokore. Človek si musí ujasniť, že prvotne nerobí umenie pre externé veci, pre peniaze, pre slávu. Ty si v podstate služobník. Ak príliš berieš do úvahy iba externé veci, tak ťa to môže zničiť.”
Ešte v Berlíne jej kamarátka z Bratislavy povedala o Demovnici Rádia_FM a nahovorila ju, aby tam poslala nejaké svoje veci. Práve to kolo Demovnice, v ktorom bola Ivanina pieseň zaradená ako novinka, hodnotil Oskar Rózsa a ako skúsený hudobník si Ivanin talent nemohol nevšimnúť. „Potom sme sa stretli a urobili sme spolu niekoľko skladieb. Bola to veľmi obohacujúca spolupráca.” Hoci Ivana nakoniec s Oskarom plánovaný album nenahrala, jeho podporu a spätnú väzbu si stále veľmi váži.
V čom je vlastne tvorba Ivany Mer taká zvláštna? V prvom rade jej piesne (vypočuť si ich môžete na soundcloud.com/ivanamer) zaujmú hĺbkou, hlasom a čistým zvukom navodzujúcim pocit veľkého priestoru. Majú v sebe prírodnú kvalitu, rastú, rozvíjajú sa, pokojne plynú. Ivanin krásny spev (človeku pri jeho počúvaní napadne Julia Holter, ale aj Jónsi zo Sigur Rós) vypĺňa všetok priestor, ktorý mu dáte k dispozícii. Všetko je to pritom nové, objavné, nepočuté. Niektoré piesne sú v angličtine, iné v slovenčine. Tie slovenské sú zhudobnené Ivanine básne („voči slovenčine mám väčší rešpekt a je to aj ťažší jazyk”), anglické texty „už akoby v sebe mali melódiu”.
V súčasnosti má Ivana pripravené veci na nový album, no treba zohnať peniaze na nahrávanie. Ak sa to podarí, album vyjde ešte tento rok.
Pýtam sa Ivany, či sa cíti súčasťou tej pozoruhodnej vlny slovenských pesničkárok. „Teší ma to,” hovorí. „S Katkou (Kubošiovou alias Katarziou – pozn. red.) a Veronikou (Seppovou alias Tante Elze – pozn. red.) sme vďaka Demovnici kamarátky, ľudsky sme si sadli, inšpirujeme sa, podporujeme sa navzájom. Fandíme si a posielame si veci, na ktorých robíme.”
V najbližšom období plánuje Ivana Mer nahrávanie a koncertovanie na Slovensku a vo Francúzsku. Pripravuje aj hudbu k tanečnému predstaveniu choreografky Kataríny Brestovanskej Káli, The suspended reality. Ak bude hrať vo vašom meste, určite si koncert nenechajte ujsť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.