Keď vytrasiete z rukáva všetky argumenty, ba aj tromfy, zahmlieva sa vám pred očami a neviete ako ďalej, mama so stoickým pokojom, jemným úškrnom a šibalskou iskrou v oku povie: „Ale jasné, veď ja viem.“ Takto nás roky trénuje, aby sme sa nebrali príliš vážne, takže sa príliš vážne vôbec neberieme. Iný rozmer radostného provokačného nesúhlasu našej mamy spočíva v „držaní palcov“. Je to paradoxné, ale mama vždy drží palce zloduchom. Nezáleží na tom, či ide o vyvrheľov filmových, knižných, alebo reálnych. Inšpirujú ju vagabundi, príšery, upíry a žraloky. Napríklad legendárny film Čeľuste. Všetci sa trasú o hlavných hrdinov, len mama fandí žralokovi. Keď ho zabijú, povzdychne si: „Chudák žralok, taká dobrá ryba to bola... A aká veľká... Takto ju zabili.“ Alebo keď dávajú Votrelca, no hádajte na čej strane je mama. Áno, tušíte správne. Postavila sa na stranu evolúcie a nezdolateľných síl kozmu – drží palce votrelcovi. Lev, ktorý na safari prenasleduje vystrašených lovcov, je mamina obľúbená mačka. Pri športe fandí tomu, kto prehráva. Ak prehrávajúci začne vyhrávať, tak fandí zase tomu druhému. Človek si vzápätí začne klásť mnohé otázky. O zmysle života, o sile zla a dobra, o hraniciach lásky a nenávisti. Svet nie je čierno-biely. Jednoznačné závery nefungujú. Definície zrkadlia len polovicu pravdy. Teórie sú iba lepšie sformulované sny a dogmy miesto istôt vnášajú do systému zmätok. V nazeraní našej mamy sa okrem vášne provokovať zrkadlí hlboký humanizmus a láska k všetkým bytostiam. Je v tom niečo diabolsky provokatívne a mesiášsky hlboké zároveň. Milí priatelia, kým má aj zloduchov niekto rád, svet funguje presne tak, ako má.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.