Prvého septembra tohto roku vláda austrálskeho Severného teritória opäť predĺžila úsek diaľnice, na ktorom neplatí žiadne rýchlostné obmedzenie. Z predchádzajúcich dvestoštyri kilometrov sa tak teraz môžu vodiči vyšantiť na vyše dvestosedemdesiatich kilometroch voľnej cesty. Ukazuje sa, že ak je im daná väčšia zodpovednosť a vhodný kus asfaltu, nemusí to vôbec viesť k problémom. Podľa miestneho ministra dopravy tu za posledných desať rokov neprišlo k žiadnemu úmrtiu spôsobenému rýchlou jazdou.
.nadpriemerní a nespokojní
Predtým, než začneme tamojšiu vládu chváliť za tento počin milý šoférom, je vhodné povedať, že do roku 2007 boli v Severnom teritóriu všetky diaľnice úplne neobmedzené. Na mnohých miestach bol odvtedy zavedený stotridsaťkilometrový limit, ktorý sa, pravdu povediac, na dlhých prázdnych cestách veľmi nevymáha.
Na stotridsiatku sme na Slovensku zvyknutí, aj keď si často neuvedomujeme, že ide o nadpriemernú hodnotu. Podobné diaľničné rýchlosti síce má viacero štátov strednej, východnej a južnej Európy, no vo svete sa väčšinou jazdí pomalšie. Oveľa rozšírenejší je limit stodesať kilometrov (sedemdesiat míľ) za hodinu, ktorý nájdeme napríklad vo Veľkej Británii, alebo vo väčšej časti Spojených štátov amerických. Naša krajina sa tak, aj vďaka relatívnej benevolentnosti polície a meraniam hlásených v rádiu, často objavuje v rebríčkoch typu „desať najrýchlejších ciest na svete“.
Všeobecne sa predpokladá, že rýchlostné limity boli zavedené kvôli zvyšovaniu bezpečnosti. Mnoho neobmedzených ciest ich však získalo až po roku 1973, keď bolo potrebné pre ropnú krízu znižovať spotrebu paliva. Takto pochodilo Rakúsko, Švajčiarsko či USA, kde v sedemdesiatom štvrtom plošne zakázali rýchlosti vyššie ako deväťdesiat kilometrov za hodinu. Po odvolaní federálneho zákonu v roku 1996 sa k rýchlostnej anarchii už takmer nikto nevrátil.
Dnes je bezpečnosť hlavným argumentom pri diskusii na túto tému. No výsledky štatistických štúdií sa líšia v závislosti od regiónu, typu cesty či predchádzajúcej situácie. Nedá sa všeobecne povedať, že znižovanie rýchlosti na diaľniciach vedie vždy k zvýšenej bezpečnosti, alebo že vyššia rýchlosť na nich spôsobuje viac nehôd. Každá záujmová skupina si však vyberá argumenty, ktoré podporujú jej postoj, a tak zatiaľ čo niekde limity miznú, v iných štátoch sa bojuje za čoraz pomalšie cesty.
.fahr'n auf der Autobahn
Pre mnohých motoristov sú adrenalín a zážitok z rýchlej jazdy po reálnej ceste dôležitejšie ako desať percent šance na smrť hore-dolu. Kam sa môžu vydať zajazdiť si, ak nemajú státisíce na účasť v rely, no pod kapotou ich auta bručí motor, ktorý by podobné výkony zvládol?
Prvou zastávkou slovenského vodiča by mal byť nemecký autobahn. Keď mu to dopraje počasie, môže si na približne polovici jeho úsekov, za zvukov rovnomennej skladby od Kraftwerku, otestovať maximálnu rýchlosť svojho vozidla. Pokiaľ mu to, samozrejme, dovolia iní vodiči a stihnú sa včas uhnúť z cesty. Niektoré autá tu však bežne jazdia rýchlejšie než dvestovkou, a tak možno bude musieť uhýbať on im. Na týchto neobmedzených úsekoch môže jeho svedomie (a zodpovednosť v prípade nehody) hrýzť iba odporúčaná maximálka, po nemecky Richtgeschwindigkeit, ktorá sa doň zahryzne aj bez toho, aby vedel, čo toto slovo znamená. Richtgeschwindigkeit.
Bezpečnosť takéhoto autobahnu je pritom na celkom vysokej úrovni. Zomiera tu 1,7 človeka na miliardu precestovaných kilometrov, oproti 5,1 človeka v mestách. Ale keď už narazíte, je viac pravdepodobné, že zomriete. Na tisíc zranení pri nehodách pripadá 22 úmrtí, zatiaľ čo v meste je to päťkrát menej. Ale, ako sa hovorí, risk je ... zábava. Aspoň pre niektorých mužov. A tým sa v bežnej dennej premávke podarilo roku 2010 na športovom modeli Porsche 9ff GTurbo850, založenom na Porsche 911, dosiahnuť rýchlosť 381 kilometrov za hodinu. Absolútny autobahnový rekord tu však padol ešte v roku 1938. Závodník Rudolf Caracciola v špeciálnom experimentálnom vozidle Mercedes-Benz W125 Rekordwagen prefrčal meraným úsekom rýchlosťou 432 kilometrov za hodinu. Prekonať túto hodnotu sa na svojom výlete do Nemecka radšej nepokúšajte.
Ďalšou európskou destináciou, ktorá sa zubami-nechtami bráni proti zavedeniu rýchlostných limitov, je známy Ostrov Man. Leží v mori medzi Spojeným kráľovstvom a Írskom. Tento štát nemá žiadnu plošnú maximálnu rýchlosť a väčšina jeho obyvateľov ju dlhodobo odmieta. Limity platia v zastavaných oblastiach, no len čo vyjdete poza mesto, otvoria sa pred vami zvlnené a kľukaté cesty, podobné našim okreskám. Na nich vás zastavia policajti iba vtedy, ak uznajú, že ste prekročili hranicu šialenstva a nepatríte za volant smrtonosnej kovovej schránky.
Zatiaľ čo v Nemecku sú diaľnice vysokým rýchlostiam prispôsobené presnými germánskymi predpismi, na Ostrove Man nie je kvalita vozoviek taká vysoká a už vôbec nejde o diaľnice. Predstavte si napríklad neobmedzenú rýchlosť na úseku Malá Mača – Majcichov. To je Ostrov Man. Predtým než sa sem vyberiete, skontrolujte si pre istotu, či sa tu v čase vášho pobytu nebude konať jeden z početných automobilových pretekov, alebo závod TT plný „piva, hudby a motocyklov“.
Domorodí obyvatelia nezvyknú jazdiť veľmi rýchlo. Jednak preto, že aj korytnačka prejde z jedného konca ostrova na druhý za jeden a pol hodiny, a tiež preto, že prvé dva roky po získaní vodičského preukazu môžu jazdiť maximálne osemdesiatkou, na čo si časom zvyknú. A priznajme si, pri živote na takomto ostrovčeku sa niet veľmi kam ponáhľať. Počas zbesilej jazdy si musíte dávať pozor, aby ste miestnych nepoškodili. Vaša rýchlosť ich však neprekvapí. Ostrov Man funguje ako motoristická atrakcia už sto rokov.
.americký sen
Najtypickejším symbolom cestnej slobody je pravdepodobne USA. Dlhé, rovné a prázdne cesty tiahnuce sa vyprahnutou oranžovou púšťou s horami v diaľke v nás vyvolávajú predstavy rýchlej jazdy v červenej corvette bez strechy, s vetrom vo vlasoch a slečnou či slečnami (podľa modelu auta, presvedčenia či osobného stavu) na zvyšných sedadlách. Realita je však často odlišná. Väčšina amerických štátov má určené pomerne nízke rýchlostné limity a na pocítenie pravej rýchlosti tak budete kabriolet vyložene potrebovať. Stále sa však nájdu aj rebelské štáty, ktorým sa presné a nízke limity protivili aj v minulosti. Montana, ktorá nedávno zaviedla stodvadsaťkilometrový limit je stále obľúbeným miestom rýchlych jazdcov a polícia sa nimi veľmi netrápi.
Podobne je na tom Arizona so svojou Route 79, na ktorej je prekračovanie rýchlosti všeobecne praktikované. Toto je predsa M’urica a žiadny federál nebude miestnemu šerifovi diktovať, ako rýchlo majú jazdiť autá v jeho okrese. A štatistiky mu dávajú za pravdu. Dlhé obdobie, v ktorom mali vodiči jazdiť „primerane a rozvážne“ sa ukázalo bezpečnejšie ako posledné roky s vynútenou rýchlosťou.
Azda nikto dnes netvrdí, že obmedzovanie rýchlosti v zastavaných oblastiach je nesprávne a nevedie k zvýšenej bezpečnosti. Tam, kde je premávka hustá a riziko zrážky vysoké, je vždy lepšie, keď autá, keď už do seba narazia, idú pomaly. Dnešné rovné diaľnice, ktoré sú stavané podľa špecifických pravidiel, by sa však mohli zaobísť bez nutnosti vyberať vrecká občanov za jazdu niekoľko desiatok kilometrov nad limit.
Bezpečnejšie cesty neprinesie neustále spomaľovanie premávky, ale najmä prísny výcvik vodičov na bezpečnú jazdu v neustálej pozornosti. Aj v tridsiatke, ale s mobilom v ruke a ponorený v diskusii so spolujazdcom, môžete napáchať veľkú škodu. Ako hovorí hviezda motoristickej žurnalistiky, Jeremy Clarkson: „Rýchlosť ešte nikoho nezabila. Náhle zastavenie je to, čo vás dostane.“
.autor je spolupracovník .týždňa.
.nadpriemerní a nespokojní
Predtým, než začneme tamojšiu vládu chváliť za tento počin milý šoférom, je vhodné povedať, že do roku 2007 boli v Severnom teritóriu všetky diaľnice úplne neobmedzené. Na mnohých miestach bol odvtedy zavedený stotridsaťkilometrový limit, ktorý sa, pravdu povediac, na dlhých prázdnych cestách veľmi nevymáha.
Na stotridsiatku sme na Slovensku zvyknutí, aj keď si často neuvedomujeme, že ide o nadpriemernú hodnotu. Podobné diaľničné rýchlosti síce má viacero štátov strednej, východnej a južnej Európy, no vo svete sa väčšinou jazdí pomalšie. Oveľa rozšírenejší je limit stodesať kilometrov (sedemdesiat míľ) za hodinu, ktorý nájdeme napríklad vo Veľkej Británii, alebo vo väčšej časti Spojených štátov amerických. Naša krajina sa tak, aj vďaka relatívnej benevolentnosti polície a meraniam hlásených v rádiu, často objavuje v rebríčkoch typu „desať najrýchlejších ciest na svete“.
Všeobecne sa predpokladá, že rýchlostné limity boli zavedené kvôli zvyšovaniu bezpečnosti. Mnoho neobmedzených ciest ich však získalo až po roku 1973, keď bolo potrebné pre ropnú krízu znižovať spotrebu paliva. Takto pochodilo Rakúsko, Švajčiarsko či USA, kde v sedemdesiatom štvrtom plošne zakázali rýchlosti vyššie ako deväťdesiat kilometrov za hodinu. Po odvolaní federálneho zákonu v roku 1996 sa k rýchlostnej anarchii už takmer nikto nevrátil.
Dnes je bezpečnosť hlavným argumentom pri diskusii na túto tému. No výsledky štatistických štúdií sa líšia v závislosti od regiónu, typu cesty či predchádzajúcej situácie. Nedá sa všeobecne povedať, že znižovanie rýchlosti na diaľniciach vedie vždy k zvýšenej bezpečnosti, alebo že vyššia rýchlosť na nich spôsobuje viac nehôd. Každá záujmová skupina si však vyberá argumenty, ktoré podporujú jej postoj, a tak zatiaľ čo niekde limity miznú, v iných štátoch sa bojuje za čoraz pomalšie cesty.
.fahr'n auf der Autobahn
Pre mnohých motoristov sú adrenalín a zážitok z rýchlej jazdy po reálnej ceste dôležitejšie ako desať percent šance na smrť hore-dolu. Kam sa môžu vydať zajazdiť si, ak nemajú státisíce na účasť v rely, no pod kapotou ich auta bručí motor, ktorý by podobné výkony zvládol?
Prvou zastávkou slovenského vodiča by mal byť nemecký autobahn. Keď mu to dopraje počasie, môže si na približne polovici jeho úsekov, za zvukov rovnomennej skladby od Kraftwerku, otestovať maximálnu rýchlosť svojho vozidla. Pokiaľ mu to, samozrejme, dovolia iní vodiči a stihnú sa včas uhnúť z cesty. Niektoré autá tu však bežne jazdia rýchlejšie než dvestovkou, a tak možno bude musieť uhýbať on im. Na týchto neobmedzených úsekoch môže jeho svedomie (a zodpovednosť v prípade nehody) hrýzť iba odporúčaná maximálka, po nemecky Richtgeschwindigkeit, ktorá sa doň zahryzne aj bez toho, aby vedel, čo toto slovo znamená. Richtgeschwindigkeit.
Bezpečnosť takéhoto autobahnu je pritom na celkom vysokej úrovni. Zomiera tu 1,7 človeka na miliardu precestovaných kilometrov, oproti 5,1 človeka v mestách. Ale keď už narazíte, je viac pravdepodobné, že zomriete. Na tisíc zranení pri nehodách pripadá 22 úmrtí, zatiaľ čo v meste je to päťkrát menej. Ale, ako sa hovorí, risk je ... zábava. Aspoň pre niektorých mužov. A tým sa v bežnej dennej premávke podarilo roku 2010 na športovom modeli Porsche 9ff GTurbo850, založenom na Porsche 911, dosiahnuť rýchlosť 381 kilometrov za hodinu. Absolútny autobahnový rekord tu však padol ešte v roku 1938. Závodník Rudolf Caracciola v špeciálnom experimentálnom vozidle Mercedes-Benz W125 Rekordwagen prefrčal meraným úsekom rýchlosťou 432 kilometrov za hodinu. Prekonať túto hodnotu sa na svojom výlete do Nemecka radšej nepokúšajte.
Ďalšou európskou destináciou, ktorá sa zubami-nechtami bráni proti zavedeniu rýchlostných limitov, je známy Ostrov Man. Leží v mori medzi Spojeným kráľovstvom a Írskom. Tento štát nemá žiadnu plošnú maximálnu rýchlosť a väčšina jeho obyvateľov ju dlhodobo odmieta. Limity platia v zastavaných oblastiach, no len čo vyjdete poza mesto, otvoria sa pred vami zvlnené a kľukaté cesty, podobné našim okreskám. Na nich vás zastavia policajti iba vtedy, ak uznajú, že ste prekročili hranicu šialenstva a nepatríte za volant smrtonosnej kovovej schránky.
Zatiaľ čo v Nemecku sú diaľnice vysokým rýchlostiam prispôsobené presnými germánskymi predpismi, na Ostrove Man nie je kvalita vozoviek taká vysoká a už vôbec nejde o diaľnice. Predstavte si napríklad neobmedzenú rýchlosť na úseku Malá Mača – Majcichov. To je Ostrov Man. Predtým než sa sem vyberiete, skontrolujte si pre istotu, či sa tu v čase vášho pobytu nebude konať jeden z početných automobilových pretekov, alebo závod TT plný „piva, hudby a motocyklov“.
Domorodí obyvatelia nezvyknú jazdiť veľmi rýchlo. Jednak preto, že aj korytnačka prejde z jedného konca ostrova na druhý za jeden a pol hodiny, a tiež preto, že prvé dva roky po získaní vodičského preukazu môžu jazdiť maximálne osemdesiatkou, na čo si časom zvyknú. A priznajme si, pri živote na takomto ostrovčeku sa niet veľmi kam ponáhľať. Počas zbesilej jazdy si musíte dávať pozor, aby ste miestnych nepoškodili. Vaša rýchlosť ich však neprekvapí. Ostrov Man funguje ako motoristická atrakcia už sto rokov.
.americký sen
Najtypickejším symbolom cestnej slobody je pravdepodobne USA. Dlhé, rovné a prázdne cesty tiahnuce sa vyprahnutou oranžovou púšťou s horami v diaľke v nás vyvolávajú predstavy rýchlej jazdy v červenej corvette bez strechy, s vetrom vo vlasoch a slečnou či slečnami (podľa modelu auta, presvedčenia či osobného stavu) na zvyšných sedadlách. Realita je však často odlišná. Väčšina amerických štátov má určené pomerne nízke rýchlostné limity a na pocítenie pravej rýchlosti tak budete kabriolet vyložene potrebovať. Stále sa však nájdu aj rebelské štáty, ktorým sa presné a nízke limity protivili aj v minulosti. Montana, ktorá nedávno zaviedla stodvadsaťkilometrový limit je stále obľúbeným miestom rýchlych jazdcov a polícia sa nimi veľmi netrápi.
Podobne je na tom Arizona so svojou Route 79, na ktorej je prekračovanie rýchlosti všeobecne praktikované. Toto je predsa M’urica a žiadny federál nebude miestnemu šerifovi diktovať, ako rýchlo majú jazdiť autá v jeho okrese. A štatistiky mu dávajú za pravdu. Dlhé obdobie, v ktorom mali vodiči jazdiť „primerane a rozvážne“ sa ukázalo bezpečnejšie ako posledné roky s vynútenou rýchlosťou.
Azda nikto dnes netvrdí, že obmedzovanie rýchlosti v zastavaných oblastiach je nesprávne a nevedie k zvýšenej bezpečnosti. Tam, kde je premávka hustá a riziko zrážky vysoké, je vždy lepšie, keď autá, keď už do seba narazia, idú pomaly. Dnešné rovné diaľnice, ktoré sú stavané podľa špecifických pravidiel, by sa však mohli zaobísť bez nutnosti vyberať vrecká občanov za jazdu niekoľko desiatok kilometrov nad limit.
Bezpečnejšie cesty neprinesie neustále spomaľovanie premávky, ale najmä prísny výcvik vodičov na bezpečnú jazdu v neustálej pozornosti. Aj v tridsiatke, ale s mobilom v ruke a ponorený v diskusii so spolujazdcom, môžete napáchať veľkú škodu. Ako hovorí hviezda motoristickej žurnalistiky, Jeremy Clarkson: „Rýchlosť ešte nikoho nezabila. Náhle zastavenie je to, čo vás dostane.“
.autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.