Nechce sa mi robiť veci zbytočne.
To sa radšej pôjdem bicyklovať. Robím len to, na čo by sa mi chcelo aj samému ísť, hudbu, pri ktorej cítim, že je dôležité, aby zaznela. Nehrám hocičo, nerobím komerčné projekty, hudbu do reklám – aj keď nikdy nehovor nikdy – nechcem robiť spotrebné tovary, niečo čo je len preto, aby bolo, alebo aby som si budoval meno.
Baví ma robiť s deťmi.
Do desiatich rokov sú na celom svete rovnako zvedavé, otvorené, hravé, kreatívne, potom sa niečo stane a alebo sa to pokazí, alebo sa posúvajú ďalej. Nezávisí to od krajiny, ale najmä od rodičov, od výchovy, učiteľov, aké vzorce sa na nich nalepia, čo vidia okolo seba, s kým sa stretávajú. Vyrobil som Zvukodrom, na ktorom môže hrať 20 detí naraz, veľkí hneď riešia, čo sú to za strašidelné zvuky, deti sa chytia a hrajú, žiadne mantinely. Bol som porotca v Ružomberku, kde deti hrali vlastné skladby, do desať rokov to bol masívny brutal, nádherné vymýšľačky, od dvanásť hore rádiovky.
Na balkóne mám botanickú záhradu.
Všetko sú to veci vypestované z odrezkov, nič nekupujem. V Košiciach sme mali záhradu, tam som zistil, že neviem vyhodiť ani zrniečko, nič, čo je živé, cítim ku tomu zodpovednosť. Keď už to je, tak to pre niečo je a ja to nemôžem zabiť. V zime ide veľa vecí dnu, banán, fuchsie, mučenka, z nej sa najviac teším, parádny kvet. Kaktus sa volá John, patrí do inventáru hudobných nástrojov.
Fajčím veľa, som stále v okne.
V zime menej, niekedy aj úplne prestanem. Šúľam si cigarety, je to stokrát lepšie, dám si tabak do najtenšieho papierika, čo je na trhu, fakt je cítiť, v čom ho mám. Po náročnom dni si zmotám cigaretu, vyberiem si noty, pozerám, prehrám, je to ako čítať knižku. Hoci je hudba abstraktná, dá sa z nej veľa naučiť o svete, tak ako z románov. Stačí počúvať, povie mi všetko.
Na bicykli jazdím rýchlo.
Ale snažím sa udržať hranicu, aby sa mi nič nestalo, som závislý od svojho tela, všetci sme závislí, nechcem zbytočne riskovať len z nejakej eufórie. Na koncerte však idem na doraz, buď to dám, alebo nie, nemôžem brzdiť. Veľa som teraz robil minimal music, pri nej sa nedá myslieť na nič iné, inak z toho vypadnem, je to ako zen, musím robiť len to, byť sprostredkovateľ. To je najväčšia skúška, nastaviť sa tak, aby som to dokázal.
Zanedbávam ľudí a neviem si na nich nájsť čas.
Pritom mám ľudí rád a hľadám medzi nimi takých, čo sú na vlne, ktorá aj mňa dokáže rozvibrovať. Som časový sebec, nemyslím na najbližších, asi by som s tým mal niečo robiť, lebo odtiaľ prichádzajú najväčšie facky. Pokiaľ nejde o konfrontáciu, v ktorej sa rieši umelecký koncept, hudba, tak nejdem do konfliktu, nechcem strácať čas, čau.
Telesné rozkoše sú krásne veci.
Ale pri každej rozkoši necháme časť duše aj u toho druhého človeka. Ide o to, nakoľko je kto schopný deliť dušu medzi viac ľudí. Ja nie, poznám svoju hranicu, ktorú nechcem prekročiť, lebo by som s tým mal problém, emocionálny, morálny. Božie prikázania majú niečo do seba, sú to také základné veci pre vnútornú spokojnosť duše. Nemôžem niekomu ubližovať, lebo keď to budem robiť, ubližujem sebe, klamem sebe, nechcem sa klamať.
To sa radšej pôjdem bicyklovať. Robím len to, na čo by sa mi chcelo aj samému ísť, hudbu, pri ktorej cítim, že je dôležité, aby zaznela. Nehrám hocičo, nerobím komerčné projekty, hudbu do reklám – aj keď nikdy nehovor nikdy – nechcem robiť spotrebné tovary, niečo čo je len preto, aby bolo, alebo aby som si budoval meno.
Baví ma robiť s deťmi.
Do desiatich rokov sú na celom svete rovnako zvedavé, otvorené, hravé, kreatívne, potom sa niečo stane a alebo sa to pokazí, alebo sa posúvajú ďalej. Nezávisí to od krajiny, ale najmä od rodičov, od výchovy, učiteľov, aké vzorce sa na nich nalepia, čo vidia okolo seba, s kým sa stretávajú. Vyrobil som Zvukodrom, na ktorom môže hrať 20 detí naraz, veľkí hneď riešia, čo sú to za strašidelné zvuky, deti sa chytia a hrajú, žiadne mantinely. Bol som porotca v Ružomberku, kde deti hrali vlastné skladby, do desať rokov to bol masívny brutal, nádherné vymýšľačky, od dvanásť hore rádiovky.
Na balkóne mám botanickú záhradu.
Všetko sú to veci vypestované z odrezkov, nič nekupujem. V Košiciach sme mali záhradu, tam som zistil, že neviem vyhodiť ani zrniečko, nič, čo je živé, cítim ku tomu zodpovednosť. Keď už to je, tak to pre niečo je a ja to nemôžem zabiť. V zime ide veľa vecí dnu, banán, fuchsie, mučenka, z nej sa najviac teším, parádny kvet. Kaktus sa volá John, patrí do inventáru hudobných nástrojov.
Fajčím veľa, som stále v okne.
V zime menej, niekedy aj úplne prestanem. Šúľam si cigarety, je to stokrát lepšie, dám si tabak do najtenšieho papierika, čo je na trhu, fakt je cítiť, v čom ho mám. Po náročnom dni si zmotám cigaretu, vyberiem si noty, pozerám, prehrám, je to ako čítať knižku. Hoci je hudba abstraktná, dá sa z nej veľa naučiť o svete, tak ako z románov. Stačí počúvať, povie mi všetko.
Na bicykli jazdím rýchlo.
Ale snažím sa udržať hranicu, aby sa mi nič nestalo, som závislý od svojho tela, všetci sme závislí, nechcem zbytočne riskovať len z nejakej eufórie. Na koncerte však idem na doraz, buď to dám, alebo nie, nemôžem brzdiť. Veľa som teraz robil minimal music, pri nej sa nedá myslieť na nič iné, inak z toho vypadnem, je to ako zen, musím robiť len to, byť sprostredkovateľ. To je najväčšia skúška, nastaviť sa tak, aby som to dokázal.
Zanedbávam ľudí a neviem si na nich nájsť čas.
Pritom mám ľudí rád a hľadám medzi nimi takých, čo sú na vlne, ktorá aj mňa dokáže rozvibrovať. Som časový sebec, nemyslím na najbližších, asi by som s tým mal niečo robiť, lebo odtiaľ prichádzajú najväčšie facky. Pokiaľ nejde o konfrontáciu, v ktorej sa rieši umelecký koncept, hudba, tak nejdem do konfliktu, nechcem strácať čas, čau.
Telesné rozkoše sú krásne veci.
Ale pri každej rozkoši necháme časť duše aj u toho druhého človeka. Ide o to, nakoľko je kto schopný deliť dušu medzi viac ľudí. Ja nie, poznám svoju hranicu, ktorú nechcem prekročiť, lebo by som s tým mal problém, emocionálny, morálny. Božie prikázania majú niečo do seba, sú to také základné veci pre vnútornú spokojnosť duše. Nemôžem niekomu ubližovať, lebo keď to budem robiť, ubližujem sebe, klamem sebe, nechcem sa klamať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.