Strhla sa lavína názorov, ohlasov, výčitiek, oponentúr. Niektorí jeho krok schvaľovali, iní kritizovali, ďalší by rovno petíciu odmietli a podaktorí tvrdili, že prezident mal referendum vyhlásiť, pretože to sľúbil. Celkom prirodzený vývoj. Téma je veľká a citlivá.
Tak som zaváhal, či sa k tomu, ako právnik, mám vôbec vyjadrovať. Ale dnes som si povedal, že skúsim. Posnažím sa dodať niekoľko slov k prúdu stanovísk, ktoré odzneli. Dúfam, že z nich bude viac trčať človečina ako právničina.
Rada právnika má najväčšiu hodnotu vtedy, ak ju vie podoprieť rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. Hovorí sa tomu judikatúra. Kde niet takých rozsudkov a iných rozhodnutí, právnik síce radí, ale je to vždy len jeho subjektívny názor, aj keby bol rovno guru medzi kolegami.
Konanie o referendových otázkach, ktoré sa začalo na návrh prezidenta Kisku, je prvé v histórii Ústavného súdu. Teraz asi každý pochopí predošlý odsek. Áno, prezident sa pred rozhodnutím o ďalšom postupe o osude petície radil. Výsledok: Viacero stanovísk, často dosť odlišných, ba až protirečivých. Žiadne nebolo podložené rozhodnutím nášho Ústavného súdu.
Vedeli by ste sa, prosím, na mieste hlavy štátu ozaj kvalifikovane rozhodnúť, ako naložíte s petíciou? Nehovorme o odvahe rozhodnúť, ale o zodpovednosti v tom, ako rozhodnúť. Rovno poviem, že priame odmietnutie petície alebo, naopak, vyhlásenie referenda bez stanoviska Ústavného súdu by bolo prejavom nielen nepochopenia, načo máme Ústavný súd, ale do istej miery aj hazardovaním s osudom petície.
Pýtam sa preto, čo je na tom štátnicky a politicky nesprávne, ak v histórii našej krajiny je tu prvý spor, či sa referendové otázky týkajú, alebo netýkajú základných práv a slobôd a hlava štátu si to chce zásadným spôsobom vyriešiť prvým rozhodnutím Ústavného súdu? Také rozhodnutie bude mať cenu „ústavného zlata“. Isto odpovie nielen na kvalitu teraz položených otázok, ale vysvetlí aj viaceré pojmy, ktoré používa zákon i Ústava. Pre stabilitu ústavného poriadku a budúce rozhodnutia hlavy štátu neoceniteľný vklad.
Z návrhu prezidenta Kisku je preto úplne jasné, čo žiada. Vyjasnenie limitov a princípov, za dodržanie ktorých bude také a podobné referendum možné vyhlásiť bez obťažovania Ústavného súdu. Tie mu záväzne nevyjasní žiadna právnická hlava, hoci rovno pomazaná.
Opakujem. Chápem dosiaľ vyslovené postoje a stanoviská, každý má právo na názor a názor každého má svoju cenu. V tomto prípade však nejde o „fazuľky“. Z toho dôvodu a len preto ma u niektorých prekvapuje nedostatok pokory pred vážnymi otázkami, ktoré sú obsahom petície. Pokory, ktorú prejavil prezident, keď podaním návrhu na Ústavný súd uznal, že na vyriešenie tohto problému sám, bez kvalifikovaného názoru tohto súdu, nestačí. Pokory, ktorú potvrdil aj tým, že v návrhu na rozhodnutie Ústavného súdu pripustil, že otázky by mohli, ale nemuseli byť v súlade s Ústavou.
.autor je poradca prezidenta a profesor Právnickej fakulty UPJŠ Košice.
Tak som zaváhal, či sa k tomu, ako právnik, mám vôbec vyjadrovať. Ale dnes som si povedal, že skúsim. Posnažím sa dodať niekoľko slov k prúdu stanovísk, ktoré odzneli. Dúfam, že z nich bude viac trčať človečina ako právničina.
Rada právnika má najväčšiu hodnotu vtedy, ak ju vie podoprieť rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. Hovorí sa tomu judikatúra. Kde niet takých rozsudkov a iných rozhodnutí, právnik síce radí, ale je to vždy len jeho subjektívny názor, aj keby bol rovno guru medzi kolegami.
Konanie o referendových otázkach, ktoré sa začalo na návrh prezidenta Kisku, je prvé v histórii Ústavného súdu. Teraz asi každý pochopí predošlý odsek. Áno, prezident sa pred rozhodnutím o ďalšom postupe o osude petície radil. Výsledok: Viacero stanovísk, často dosť odlišných, ba až protirečivých. Žiadne nebolo podložené rozhodnutím nášho Ústavného súdu.
Vedeli by ste sa, prosím, na mieste hlavy štátu ozaj kvalifikovane rozhodnúť, ako naložíte s petíciou? Nehovorme o odvahe rozhodnúť, ale o zodpovednosti v tom, ako rozhodnúť. Rovno poviem, že priame odmietnutie petície alebo, naopak, vyhlásenie referenda bez stanoviska Ústavného súdu by bolo prejavom nielen nepochopenia, načo máme Ústavný súd, ale do istej miery aj hazardovaním s osudom petície.
Pýtam sa preto, čo je na tom štátnicky a politicky nesprávne, ak v histórii našej krajiny je tu prvý spor, či sa referendové otázky týkajú, alebo netýkajú základných práv a slobôd a hlava štátu si to chce zásadným spôsobom vyriešiť prvým rozhodnutím Ústavného súdu? Také rozhodnutie bude mať cenu „ústavného zlata“. Isto odpovie nielen na kvalitu teraz položených otázok, ale vysvetlí aj viaceré pojmy, ktoré používa zákon i Ústava. Pre stabilitu ústavného poriadku a budúce rozhodnutia hlavy štátu neoceniteľný vklad.
Z návrhu prezidenta Kisku je preto úplne jasné, čo žiada. Vyjasnenie limitov a princípov, za dodržanie ktorých bude také a podobné referendum možné vyhlásiť bez obťažovania Ústavného súdu. Tie mu záväzne nevyjasní žiadna právnická hlava, hoci rovno pomazaná.
Opakujem. Chápem dosiaľ vyslovené postoje a stanoviská, každý má právo na názor a názor každého má svoju cenu. V tomto prípade však nejde o „fazuľky“. Z toho dôvodu a len preto ma u niektorých prekvapuje nedostatok pokory pred vážnymi otázkami, ktoré sú obsahom petície. Pokory, ktorú prejavil prezident, keď podaním návrhu na Ústavný súd uznal, že na vyriešenie tohto problému sám, bez kvalifikovaného názoru tohto súdu, nestačí. Pokory, ktorú potvrdil aj tým, že v návrhu na rozhodnutie Ústavného súdu pripustil, že otázky by mohli, ale nemuseli byť v súlade s Ústavou.
.autor je poradca prezidenta a profesor Právnickej fakulty UPJŠ Košice.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.