Hovorím si, či je možné, že tu ešte pred pár mesiacmi stálo celé stanové mesto s tisíckami odhodlaných odporcov vtedajšieho Janukovyčovho režimu. Dnes to vyzerá, akoby tu na jar ani nehoreli vysoké barikády z pneumatík, akoby sa tu pred pol rokom nebojovalo, nestrieľalo, neumierali tu desiatky ľudí, akoby žiadna ukrajinská revolúcia vlastne nebola. Je to len pár týždňov, čo po revolúcii, ktorú sledoval celý svet, zmizli všetky stopy.
.už máme iné starosti
Postaral sa o to jeden z triumvirátu vodcov revolúcie, svetoznámy boxer a dnes primátor Kyjeva Vitalij Klyčko. Keď som tu bol začiatkom leta, stanové mestečko na Chresčatyku a na Majdane sa menilo. Oproti dobe, keď tu bežala revolúcia, už bolo upratané, už to tu „nevoňalo“ revolúciou, aj revolucionári, tak trochu sa flákajúci pri vojenských stanoch, boli umytejší, oholenejší, a čistejšie oblečení, než som si to pamätal. Zo stanového mestečka sa stala atrakcia pre turistov, pri ktorej sa predovšetkým tí z Ruska fotografovali, akoby zažili niečo extrémne nebezpečného, pretože aspoň podľa ruskej vládnej propagandy stáli priamo v srdci víťaznej fašistickej junty, ktorá mala podľa Kremľa ovládnuť Ukrajinu.
Upratovanie Majdanu, ktoré sa začalo v polovici augusta, neprebehlo úplne pokojne. Ale nakoniec sa Klyčkovi, ktorý sa za likvidáciu posledných zvyškov revolúcie postavil, podarilo tvrdé jadro demonštrantov presvedčiť, že takto to bude najlepšie. Barikády boli rozobraté a odvezené, chodníky vydláždené. Chresčatyk v miestach, kde sa bojovalo, nanovo vyasfaltovali, vyšliapanú trávu vysadili, záhony kvetín obnovili. Sto mŕtvych revolúcie, ktorých tu nazývajú Nebeská rota, má improvizovaný pomník uprostred námestia. Ďalšie kvety ležia v ulici, ktorá od Chreščatyku stúpa smerom k sídlu prezidenta a tiež na ulici Chruševského, ktorá vedie k parlamentu. Sú to miesta, kde sa strieľalo najčastejšie, kde padla väčšina zo stovky mŕtvych.
Lenže letno-jesenná Ukrajina má aj ďalších hrdinov, ďalšie tisícky mŕtvych, ktorí za novú, samostatnú Ukrajinu položili život. Sú to vojaci ukrajinskej armády a dobrovoľníckych jednotiek Národnej gardy, ktorých fotografie na paneloch zaberajú polovicu Majdanu pod hotelom Ukrajina. „Tí skutoční majdanci išli bojovať proti Putinovi na východ Ukrajiny,“ vysvetľuje učiteľka Darja, ktorá sa prišla na Majdan porozprávať s kamarátkou, prečo za stanovým mestečkom nebanuje. „My sme na Majdan nezabudli, ale dnes máme iné starosti,“ dodáva.
.keď je Jalta v Kyjeve
Ukrajina síce zažíva vďaka prímeriu na východe po mesiacoch vojnových správ prvé mierové dni, ale mier prijíma so zmiešanými pocitmi. S pocitmi krajiny, ktorá musela kapitulovať pred silnejším východným susedom. „Veľa ľudí by si prialo, aby sme pokračovali vo vojne,“ pripúšťa aj prezident Petro Porošenko, ktorý s Vladimírom Putinom dohodol na začiatku septembra zastavenie bojov.
„Neváhal by som za Ukrajinu položiť život, ak by to niečomu prospelo. Ale teraz viem, že potrebujeme mier. A pre ten urobím všetko,“ hovorí Porošenko, ktorý na východ poslal do dobrovoľníckych jednotiek aj vlastného syna. „Zbraňou sa táto vojna vyhrať nedá,“ vysvetľuje. A dodáva, že čím viac by na východ poslali vojakov Ukrajinci, o to viac ich tam vyšle Rusko. A vyhrá.
Počúvam Porošenka na veľmi podivnom mieste, na 11. ročníku Jaltskej konferencie, ktorú už vyše desať rokov usporadúva jeden z ukrajinských oligarchov, Viktor Pinčuk, zať bývalého ukrajinského prezidenta Leonida Kučmu. Toho Kučmu, ktorý je dnes hlavným ukrajinským vyjednávačom s Moskvou a separatistami a spoluautorom Minských dohôd, čo nastolili na východe Ukrajiny prímerie.
Keďže Jaltu už niekoľko mesiacov okupuje Rusko, nekoná sa Jaltská konferencia na Kryme, ale v Pinčukovom konferenčnom centre, ktoré je spolu s galériou moderného umenia oproti Kyjevsko-pečorskej Lavre, asi dva kilometre od centra Kyjeva. Napriek tomu, alebo práve preto je účasť na konferencii reprezentatívnejšia ako v minulých rokoch. Prišlo mnoho politikov z Európskej únie, vrátane ministrov a prezidentov.
Ešte pred rokom na Jaltskej konferencii presviedčali činitelia EÚ na čele s prezidentom Aleksandrom Kwasniewským vtedajšieho prezidenta Viktora Janukovyča, aby podpísal asociačnú dohodu s Európskou úniou a splnil podmienky Únie, medzi ktorými bolo na prvom mieste prepustenie väznenej expremiérky Julie Tymošenkovej. Teraz je Tymošenková jedným z hlavných rečníkov konferencie. A zvrhnutý Janukovyč z exilu v ruskom Rostove na Done platí z ukradnutých miliárd žoldnierov. Posiela ich na východ Ukrajiny, kde sa pokúša vytvoriť proruské „štátiky“, republiky Doneck a Luhansk.
Jaltská konferencia je príležitosťou, aby Európska únia ukázala, že za Ukrajinou pevne stojí. Teda aspoň slovami, pretože to EÚ ide dobre. Jedným z prvých rečníkov je končiaci eurokomisár pre rozšírenie Štefan Füle, ktorý vzdáva hold proeurópskej revolúcii na Majdane a verí, že napriek okupácii Krymu a strate kontroly nad východom nájde Ukrajina silu smerovať k Západu a k Európskej únii. Füle možno ešte pred rokom netušil, ako pohne dejinami vďaka obyčajnej asociačnej dohode, ktorá v ukrajinskom prípade vyvolala najväčšiu európsku krízu od konca studenej vojny. „Ukrajina musí mať možnosť vybrať si svoju budúcnosť,“ tvrdí Füle a verí, že to Západ dokáže tlakom na Rusko zabezpečiť.
Je však otázka, kto k európskej budúcnosti Ukrajinu dovedie. Ukrajinský svet, ktorý s európskymi diplomatmi popíja a diskutuje tu na honosne luxusnej Jaltskej konferencii, je svetom miestnych oligarchov a politikov, ktorých mala majdanská revolúcia poraziť. Nie sú tu síce ľudia Janukovyča a jeho najbližšieho okolia, ale inak sú tu tí, ktorí minulých dvadsať rokov na Ukrajine vládli. Nejeden z bývalých vládcov dnes však stojí v prvej línii porevolučnej Ukrajiny a snaží sa ju zachrániť pred ruskou agresiou.
Je medzi nimi aj Sergej Taruta, dolárový miliardár. Dnes ako gubernátor Doneckej oblasti lieta medzi svojím švajčiarskym sídlom, Kyjevom a Mariupoľom, polmiliónovým prístavom na brehoch Azovského mora a posledným skutočne veľkým mestom Donbasu, ktoré sa zatiaľ podarilo ubrániť pred ruskou inváziou. Taruta si sype popol na hlavu za celú Ukrajinu: „Za separatistické nálady v Donbase si môžeme sami. Donbas dvadsať rokov upadal,“ hovorí o tomto donedávna priemyselnom srdci Ukrajiny. „Mnoho ľudí tu žilo na hranici biedy. Bolo tu veľa baníckych mestečiek, kde sa žilo tak biedne, že to nikde inde na Ukrajine nebolo predstaviteľné.“ Súčasne však Taruta z pódia Jaltskej konferencie hovorí, že nebyť vojakov vyslaných z Ruska, Kyjev by bol situáciu zvládol. Keď potom vraví, že treba dať tamojším ľuďom do rúk moc, aby si sami vybrali volených zástupcov, a zároveň do Donbasu investovať, jeden z revolucionárov z Majdanu sa neovládne: „Prečo nám to tu hovoríte vy, oligarchovia?“ spýta sa. „Kde je vaša zodpovednosť? Ukrajinu do krízy, v ktorej dnes je, ste svojou politikou dohnali vy!" Taruta sa len ticho, akoby previnilo usmeje.
Lenže pred Ruskom dnes nekapituluje iba Ukrajina. Kapituluje aj Európska únia, ktorá síce v Európskom parlamente odsúhlasí asociačnú dohodu s Ukrajinou, ale zároveň jej účinnosť odsunie až na rok 2016. Tak ako si to nadiktovala pár dní predtým Moskva.
Správa o únijnej kapitulácii pred Kremľom sa medzi účastníkmi Jaltskej konferencie začne šíriť len pár minút predtým, než má predseda Európskej komisie José Barroso predniesť svoj prejav. „To je zrada, zrada celej Ukrajiny, celého Majdanu,“ hovorí mi únijný diplomat, ktorému správa o odložení platnosti dohody EÚ s Ukrajinou práve došla do mobilu. Barosso v prejave nepovie o zásadnom ústupku voči Moskve ani slovo. Tvrdí, že oslobodenie ukrajinského exportu do EÚ od ciel po celý budúci rok, náplasť za odloženie asociačnej dohody, prinesie ekonomike prostriedky na obnovu hospodárstva. „To je taká faloš. Je mi na vracanie,“ hovorí mi onen diplomat, ktorý sa osobne na vyjednávaniach asociačnej dohody podieľal.
.studená zima, prázdne peňaženky
Pre obyčajných Ukrajincov sú to však diplomatické zábavky. Situáciu svojej vlasti dobre chápu. Krym je stratený, Donbas nadlho, ak nie navždy tiež, tisíce vojakov a dobrovoľníkov padli na východe zbytočne, hospodárstvo sa rúca, hrivna klesá a všetko dražie, už dnes tečie pre nedostatok plynu len studená voda... Ale to nie je najhoršie. „Najväčším problémom zimy nebude nedostatok plynu či nafty, ale rozčarovanie, ktoré sa šíri medzi Ukrajincami,“ hovorí kyjevský novinár Mustafa Najem.
Revolúcia na Majdane chcela vymeniť sudcov, prokurátorov, policajtov, chcela zbaviť krajinu korupcie, chcela, aby sa oligarchovia podelili o svoje bohatstvo. Porošenkova a Jaceňukova vláda síce na nátlak Únie prijala zopár protikorupčných zákonov a prvé ekonomické reformy, ale na konci októbra prídu voľby, ktoré môžu priniesť roztrieštený parlament a ďalšie hádky. A krajina zbedačená vojnou nedokáže ani s pomocou Západu rýchlo zlepšiť mizernú situáciu väčšiny obyvateľov.
„Studená voda mi nevadí, to nejako zvládnem. Ale problém je, že si za peniaze, ktoré zarobím, dnes kúpim polovicu toho, čo pred rokom,“ hovorí mi kyjevský taxikár Vladimír, ktorý bol ešte pred dvoma rokmi učiteľom. „Keby som ďalej učil, nevyžijeme vôbec.“ No ani on neľutuje, že revolúcia na Majdane zvíťazila. „Najbližšie roky budú ťažké, ale nejako vydržíme. Sloboda, ktorú tu vďaka Majdanu máme, prišla síce za vysokú cenu, ale stála za to. Som slobodný človek a verím, že moje deti budú môcť žiť v lepšej krajine. Bez revolúcie a bez nezávislej Ukrajiny by tu táto nádej nebola,“ hovorí Vladimír. Až keď dohovorí, tak mi dôjde, že mi to celé nehovoril po ukrajinsky, ale po rusky.
.autor je redaktor MF DNES.
.už máme iné starosti
Postaral sa o to jeden z triumvirátu vodcov revolúcie, svetoznámy boxer a dnes primátor Kyjeva Vitalij Klyčko. Keď som tu bol začiatkom leta, stanové mestečko na Chresčatyku a na Majdane sa menilo. Oproti dobe, keď tu bežala revolúcia, už bolo upratané, už to tu „nevoňalo“ revolúciou, aj revolucionári, tak trochu sa flákajúci pri vojenských stanoch, boli umytejší, oholenejší, a čistejšie oblečení, než som si to pamätal. Zo stanového mestečka sa stala atrakcia pre turistov, pri ktorej sa predovšetkým tí z Ruska fotografovali, akoby zažili niečo extrémne nebezpečného, pretože aspoň podľa ruskej vládnej propagandy stáli priamo v srdci víťaznej fašistickej junty, ktorá mala podľa Kremľa ovládnuť Ukrajinu.
Upratovanie Majdanu, ktoré sa začalo v polovici augusta, neprebehlo úplne pokojne. Ale nakoniec sa Klyčkovi, ktorý sa za likvidáciu posledných zvyškov revolúcie postavil, podarilo tvrdé jadro demonštrantov presvedčiť, že takto to bude najlepšie. Barikády boli rozobraté a odvezené, chodníky vydláždené. Chresčatyk v miestach, kde sa bojovalo, nanovo vyasfaltovali, vyšliapanú trávu vysadili, záhony kvetín obnovili. Sto mŕtvych revolúcie, ktorých tu nazývajú Nebeská rota, má improvizovaný pomník uprostred námestia. Ďalšie kvety ležia v ulici, ktorá od Chreščatyku stúpa smerom k sídlu prezidenta a tiež na ulici Chruševského, ktorá vedie k parlamentu. Sú to miesta, kde sa strieľalo najčastejšie, kde padla väčšina zo stovky mŕtvych.
Lenže letno-jesenná Ukrajina má aj ďalších hrdinov, ďalšie tisícky mŕtvych, ktorí za novú, samostatnú Ukrajinu položili život. Sú to vojaci ukrajinskej armády a dobrovoľníckych jednotiek Národnej gardy, ktorých fotografie na paneloch zaberajú polovicu Majdanu pod hotelom Ukrajina. „Tí skutoční majdanci išli bojovať proti Putinovi na východ Ukrajiny,“ vysvetľuje učiteľka Darja, ktorá sa prišla na Majdan porozprávať s kamarátkou, prečo za stanovým mestečkom nebanuje. „My sme na Majdan nezabudli, ale dnes máme iné starosti,“ dodáva.
.keď je Jalta v Kyjeve
Ukrajina síce zažíva vďaka prímeriu na východe po mesiacoch vojnových správ prvé mierové dni, ale mier prijíma so zmiešanými pocitmi. S pocitmi krajiny, ktorá musela kapitulovať pred silnejším východným susedom. „Veľa ľudí by si prialo, aby sme pokračovali vo vojne,“ pripúšťa aj prezident Petro Porošenko, ktorý s Vladimírom Putinom dohodol na začiatku septembra zastavenie bojov.
„Neváhal by som za Ukrajinu položiť život, ak by to niečomu prospelo. Ale teraz viem, že potrebujeme mier. A pre ten urobím všetko,“ hovorí Porošenko, ktorý na východ poslal do dobrovoľníckych jednotiek aj vlastného syna. „Zbraňou sa táto vojna vyhrať nedá,“ vysvetľuje. A dodáva, že čím viac by na východ poslali vojakov Ukrajinci, o to viac ich tam vyšle Rusko. A vyhrá.
Počúvam Porošenka na veľmi podivnom mieste, na 11. ročníku Jaltskej konferencie, ktorú už vyše desať rokov usporadúva jeden z ukrajinských oligarchov, Viktor Pinčuk, zať bývalého ukrajinského prezidenta Leonida Kučmu. Toho Kučmu, ktorý je dnes hlavným ukrajinským vyjednávačom s Moskvou a separatistami a spoluautorom Minských dohôd, čo nastolili na východe Ukrajiny prímerie.
Keďže Jaltu už niekoľko mesiacov okupuje Rusko, nekoná sa Jaltská konferencia na Kryme, ale v Pinčukovom konferenčnom centre, ktoré je spolu s galériou moderného umenia oproti Kyjevsko-pečorskej Lavre, asi dva kilometre od centra Kyjeva. Napriek tomu, alebo práve preto je účasť na konferencii reprezentatívnejšia ako v minulých rokoch. Prišlo mnoho politikov z Európskej únie, vrátane ministrov a prezidentov.
Ešte pred rokom na Jaltskej konferencii presviedčali činitelia EÚ na čele s prezidentom Aleksandrom Kwasniewským vtedajšieho prezidenta Viktora Janukovyča, aby podpísal asociačnú dohodu s Európskou úniou a splnil podmienky Únie, medzi ktorými bolo na prvom mieste prepustenie väznenej expremiérky Julie Tymošenkovej. Teraz je Tymošenková jedným z hlavných rečníkov konferencie. A zvrhnutý Janukovyč z exilu v ruskom Rostove na Done platí z ukradnutých miliárd žoldnierov. Posiela ich na východ Ukrajiny, kde sa pokúša vytvoriť proruské „štátiky“, republiky Doneck a Luhansk.
Jaltská konferencia je príležitosťou, aby Európska únia ukázala, že za Ukrajinou pevne stojí. Teda aspoň slovami, pretože to EÚ ide dobre. Jedným z prvých rečníkov je končiaci eurokomisár pre rozšírenie Štefan Füle, ktorý vzdáva hold proeurópskej revolúcii na Majdane a verí, že napriek okupácii Krymu a strate kontroly nad východom nájde Ukrajina silu smerovať k Západu a k Európskej únii. Füle možno ešte pred rokom netušil, ako pohne dejinami vďaka obyčajnej asociačnej dohode, ktorá v ukrajinskom prípade vyvolala najväčšiu európsku krízu od konca studenej vojny. „Ukrajina musí mať možnosť vybrať si svoju budúcnosť,“ tvrdí Füle a verí, že to Západ dokáže tlakom na Rusko zabezpečiť.
Je však otázka, kto k európskej budúcnosti Ukrajinu dovedie. Ukrajinský svet, ktorý s európskymi diplomatmi popíja a diskutuje tu na honosne luxusnej Jaltskej konferencii, je svetom miestnych oligarchov a politikov, ktorých mala majdanská revolúcia poraziť. Nie sú tu síce ľudia Janukovyča a jeho najbližšieho okolia, ale inak sú tu tí, ktorí minulých dvadsať rokov na Ukrajine vládli. Nejeden z bývalých vládcov dnes však stojí v prvej línii porevolučnej Ukrajiny a snaží sa ju zachrániť pred ruskou agresiou.
Je medzi nimi aj Sergej Taruta, dolárový miliardár. Dnes ako gubernátor Doneckej oblasti lieta medzi svojím švajčiarskym sídlom, Kyjevom a Mariupoľom, polmiliónovým prístavom na brehoch Azovského mora a posledným skutočne veľkým mestom Donbasu, ktoré sa zatiaľ podarilo ubrániť pred ruskou inváziou. Taruta si sype popol na hlavu za celú Ukrajinu: „Za separatistické nálady v Donbase si môžeme sami. Donbas dvadsať rokov upadal,“ hovorí o tomto donedávna priemyselnom srdci Ukrajiny. „Mnoho ľudí tu žilo na hranici biedy. Bolo tu veľa baníckych mestečiek, kde sa žilo tak biedne, že to nikde inde na Ukrajine nebolo predstaviteľné.“ Súčasne však Taruta z pódia Jaltskej konferencie hovorí, že nebyť vojakov vyslaných z Ruska, Kyjev by bol situáciu zvládol. Keď potom vraví, že treba dať tamojším ľuďom do rúk moc, aby si sami vybrali volených zástupcov, a zároveň do Donbasu investovať, jeden z revolucionárov z Majdanu sa neovládne: „Prečo nám to tu hovoríte vy, oligarchovia?“ spýta sa. „Kde je vaša zodpovednosť? Ukrajinu do krízy, v ktorej dnes je, ste svojou politikou dohnali vy!" Taruta sa len ticho, akoby previnilo usmeje.
Lenže pred Ruskom dnes nekapituluje iba Ukrajina. Kapituluje aj Európska únia, ktorá síce v Európskom parlamente odsúhlasí asociačnú dohodu s Ukrajinou, ale zároveň jej účinnosť odsunie až na rok 2016. Tak ako si to nadiktovala pár dní predtým Moskva.
Správa o únijnej kapitulácii pred Kremľom sa medzi účastníkmi Jaltskej konferencie začne šíriť len pár minút predtým, než má predseda Európskej komisie José Barroso predniesť svoj prejav. „To je zrada, zrada celej Ukrajiny, celého Majdanu,“ hovorí mi únijný diplomat, ktorému správa o odložení platnosti dohody EÚ s Ukrajinou práve došla do mobilu. Barosso v prejave nepovie o zásadnom ústupku voči Moskve ani slovo. Tvrdí, že oslobodenie ukrajinského exportu do EÚ od ciel po celý budúci rok, náplasť za odloženie asociačnej dohody, prinesie ekonomike prostriedky na obnovu hospodárstva. „To je taká faloš. Je mi na vracanie,“ hovorí mi onen diplomat, ktorý sa osobne na vyjednávaniach asociačnej dohody podieľal.
.studená zima, prázdne peňaženky
Pre obyčajných Ukrajincov sú to však diplomatické zábavky. Situáciu svojej vlasti dobre chápu. Krym je stratený, Donbas nadlho, ak nie navždy tiež, tisíce vojakov a dobrovoľníkov padli na východe zbytočne, hospodárstvo sa rúca, hrivna klesá a všetko dražie, už dnes tečie pre nedostatok plynu len studená voda... Ale to nie je najhoršie. „Najväčším problémom zimy nebude nedostatok plynu či nafty, ale rozčarovanie, ktoré sa šíri medzi Ukrajincami,“ hovorí kyjevský novinár Mustafa Najem.
Revolúcia na Majdane chcela vymeniť sudcov, prokurátorov, policajtov, chcela zbaviť krajinu korupcie, chcela, aby sa oligarchovia podelili o svoje bohatstvo. Porošenkova a Jaceňukova vláda síce na nátlak Únie prijala zopár protikorupčných zákonov a prvé ekonomické reformy, ale na konci októbra prídu voľby, ktoré môžu priniesť roztrieštený parlament a ďalšie hádky. A krajina zbedačená vojnou nedokáže ani s pomocou Západu rýchlo zlepšiť mizernú situáciu väčšiny obyvateľov.
„Studená voda mi nevadí, to nejako zvládnem. Ale problém je, že si za peniaze, ktoré zarobím, dnes kúpim polovicu toho, čo pred rokom,“ hovorí mi kyjevský taxikár Vladimír, ktorý bol ešte pred dvoma rokmi učiteľom. „Keby som ďalej učil, nevyžijeme vôbec.“ No ani on neľutuje, že revolúcia na Majdane zvíťazila. „Najbližšie roky budú ťažké, ale nejako vydržíme. Sloboda, ktorú tu vďaka Majdanu máme, prišla síce za vysokú cenu, ale stála za to. Som slobodný človek a verím, že moje deti budú môcť žiť v lepšej krajine. Bez revolúcie a bez nezávislej Ukrajiny by tu táto nádej nebola,“ hovorí Vladimír. Až keď dohovorí, tak mi dôjde, že mi to celé nehovoril po ukrajinsky, ale po rusky.
.autor je redaktor MF DNES.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.