Vo svojom prejave spomínal aj ústavu USA a slová Woodrowa Wilsona o sebaurčení národov. Vyzerá to, že už nie sme na tom západnom Balkáne, o ktorom sme si urobili predstavu v ére po páde komunizmu. Na Balkáne krvavých vojen a etnických čistiek. Vyzerá to skôr, akoby sme sa preniesli nad Balkán, aký ho videli koncom 19. storočia v západnej Európe: do vymyslenej Ruritánie alebo azda Syldávie, kde sa pohybuje malý komiksový detektív Tintin a ktorej poznávacím znamením je operetný nacionalizmus a šlendriánstvo.
.lákavá predstava Švajčiarska
Prečítať vyhlásenie novej republiky a oznámiť mená prezidenta a premiéra na námestí v Skopje? V meste, ktoré v uplynulých rokoch ozdobili desiatky sôch hrdinov z monumentálnej predstavy o macedónskych dejinách? (Mimochodom, tieto sochy vláda obstarávala za európske dotácie, ktoré presne z toho dôvodu začali postupne vysychať.) V meste plnom antických stĺpov, ktoré sa však vzhľadom na obmedzené finančné prostriedky musia stavať tým najlacnejším spôsobom? A rovno na námestí, ktoré bolo v rámci nacionalistickej korektnosti vyhradené Albáncom a soche ich hrdinu? Vhodnejšie javisko pre podobné predstavenie by sme ťažko našli. Ešte bizarnejšie pritom pôsobí príbeh, ktorý vyhláseniu Iliridy predchádzal. Sú to také malé takmer fiktívne dejiny.
Sebaurčenie je totiž veľmi relatívny pojem. A ak albánski separatisti spomínajú príklad Švajčiarska a jeho kantónov, je dobré vnímať to v patričnom kontexte. Švajčiarsko, to nie sú len kantóny, je to aj bohatstvo a je to aj štát, ktorý hostí najväčšiu macedónsko-albánsku komunitu za hranicami Macedónska, takže pre miestnych predstava dôverne známa. A kto by nechcel byť bohatý?
Na hrebeni hôr, ktoré delia Macedónsko – aj Iliridu – od Kosova, je relatívna ešte aj hranica. Horali z macedónskej strany tu hľadajú sezónne uplatnenie a s tunajšími slovanskými Goranmi sú si navzájom intuitívne bližší než s bohatšími macedónskymi Albáncami, čo žijú na úrodnej tetovskej nížine alebo v hlavnom meste Skopje. Za ďalším horstvom, v Čiernej Hore, sa zase kosovskí Albánci, ktorí doma nemôžu nájsť prácu, sebaurčujú sťaby ilegálni stavební robotníci v albánsko-moslimskom kraji pozdĺž hranice. Zdá sa, že realitu chápu títo obyčajní Albánci, ktorí hlasujú nohami, oveľa lepšie než zostarnutý politický vlk Halili.
.od albánskeho všeštátu k realite
Lepšie ju však chápu aj samotní albánski politici. Proces postupného otvárania očí najlepšie vidieť na vývoji niekdajšej Oslobodeneckej armády Kosova (UCK). Pre pôvodnú hŕstku bojovníkov v ilegalite bolo spojenie všetkých Albáncov do jedného štátu samozrejmým cieľom. Keď sa im podarilo vyvolať povstanie, noví regrúti stále ešte skladali prísahu, v ktorej zneli aj slová o zjednotení Albáncov. Lenže v praxi už UCK bojovala za nezávislé Kosovo: v časoch ilegality bolo pre ňu Kosovo jednou z operačných zón, ďalšie boli v južnom Srbsku a v Macedónsku. Ako však UCK prestávala byť neorganizovanou skupinou radikálov a približovala sa – za účasti bývalých profesionálnych dôstojníkov – svojou štruktúrou pravidelnej armáde, bolo do jednotlivých operačných zón rozdelené Kosovo a oblasti za kosovskými hranicami z operačného plánovania ticho zmizli.
No nezmizli tak celkom. UCK si v južnom Srbsku aj v Macedónsku udržiavala logistické štruktúry, ktoré sa po skončení vojny v Kosove stali chrbtovou kosťou tamojších gerilových zoskupení. To macedónske zoskupenie rebelov, Národná oslobodenecká armáda, začalo začiatkom roku 2001 otvorené povstanie v horskom páse pozdĺž kosovských a albánskych hraníc. Aj tu, podobne ako v Kosove, došlo k niekoľkým hromadným zločinom, desiatky tisíc ľudí zo strachu pred vojnou utieklo zo svojich domov. Lenže bol tu jeden významný rozdiel. Kým vodcovia UCK sa v dobe, keď velili armáde, stali politickými realistami do špiku kostí – teda zmierili sa s tým, čo môžu dostať –, velitelia v Macedónsku už začali samo povstanie ako realisti.
Prejavovalo sa to na viacerých rovinách. Iliridu spomínali iba vtedy, keď popierali, že ich cieľom je federalizácia štátu. Na obsadených územiach nezriaďovali paralelnú správu. Aj boj viedli často dosť demonštratívnym spôsobom, ktorý spočíval v rýchlych výpadoch do oblastí, na ktorých pokrytie macedónske sily nemali dosť mužov, vo vztyčovaní albánskych vlajok na vyvýšených, z diaľky viditeľných a najlepšie niečím symbolických miestach, a potom najmä v pravidelnej streľbe do vzduchu.
Ešte aj macedónska armáda, ktorá výzbrojou ani mužstvom práve neoplývala, ale predsa len mala nad povstalcami prevahu, viedla operácie proti rebelom tak akosi opatrne, aby im dala včas najavo, kam príde – nech sa stihnú stiahnuť. Bitky sa často odohrávali, ako sa hovorí, „pre česť jednotky“ a, aby sme parafrázovali známe porekadlo, „do prvého muža“. Nebolo to až tak nepodobné imaginárnej Vulgarii z románu Lawrencea Durrella. Najmenej zo všetkých to vtedy v päťtisícovej formácii macedónskych povstalcov chápalo niekoľko desiatok dobrovoľníkov z Kosova – veteránov tamojšej vojny. Tí totiž väčšinou prišli bojovať za skutočné „oslobodenie“ svojich súkmeňovcov a ich spojenie s Kosovom. Práve oni zvyčajne viedli Albáncov do akcií, stáli v boji v prvej línii a odmietali ustupovať. A práve oni preto tvoria pätinu z asi osemdesiatich padlých tej napoly operetnej vojny.
.putovanie cez Česko na Západ
Prečo vtedy vlastne macedónski Albánci povstali s kalašnikovmi v rukách, keď od začiatku tvrdili, že nebojujú ani za odtrhnutie, ba dokonca ani za federalizáciu? Vedeli, že si potrebujú zachovať náklonnosť Západu, ktorý na niečo také pristúpiť nehodlal, a vedeli aj, že pre vtedajšiu vládu v Tirane, ovládanú napoly pravoslávnym albánskym juhom, na čele s pravoslávnym premiérom, sú dôležitejšie vzťahy s vládou v Skopje než macedónski Albánci. Musíme sa však pozrieť bližšie na to, odkiaľ vlastne tí povstalci pochádzali – z hôr.
Boli to páriovia páriov, najchudobnejší ešte aj medzi Albáncami, ktorí boli v Macedónsku dlhodobo občanmi druhej kategórie. Kým v úrodnej tetovskej nížine aj v Skopje sa vždy prežiť dalo, v dedinách, ulepených vysoko nad nimi, nepribúdalo nič okrem obyvateľov. V niektorých pôvodne pastierskych osadách žilo koncom 90. rokov aj tisíc ľudí a nezamestnanosť tam bola prakticky stopercentná. Šanca na zamestnanie v nížine bola pritom trojnásobne mizivá, pretože Macedónsko zasiahli najskôr sankcie zo strany Grécka, ale najmä sankcie vyhlásené proti Srbsku – hlavnému macedónskemu obchodnému partnerovi. Navyše, macedónsky pracovný trh bol zviazaný rigidnými smernicami. A keď už nejaká práca bola, bola hlavne pre Macedóncov, kým oni boli Albánci – a navyše Albánci z hôr, teda v očiach ostatných v tom horšom prípade hodní opovrhnutia a v tom lepšom prípade poľutovania.
Zostávala im jediná cesta – na Západ. Na ňu však potrebovali vízum. Pritom do Česka žiadne vízum potrebné nebolo. Takže pud sebazáchovy kázal zobrať úspory a ísť si do cestovnej agentúry po lístok. Nie, nemýľte sa, do Prahy vtedy priame spojenie nebolo. Zato bolo priame spojenie do severočeských Teplíc, a lístok tam stál viac ako do Madridu, Štokholmu či Moskvy. Bol najdrahší zo všetkých, pretože v cene boli aj služby prevádzača cez krušnohorskú „zelenú hranicu“. To sa však nepáčilo Berlínu, ten časom zatlačil na Prahu a Česko zaviedlo v roku 1998 macedónskym občanom víza. Papinov hrniec vybuchol asi o dva roky neskôr. Z tohto pohľadu bolo povstanie rovnako povstaním proti Macedóncom, ktorí si uzurpovali takmer celý koláč spoločného štátu, ako aj vzburou proti zavedenému politickému establišmentu Albáncov z Tetova a Skopje – a k tomuto establišmentu patril aj Halili.
.ako sa Halili sebaurčil
Prišlo však riešenie a s ním celkom iné časy. Západ dotlačil predstaviteľov Macedóncov, aby súhlasili s pozitívnou diskrimináciou v prospech Albáncov, vodcovia povstalcov sa nechali odzbrojiť, zvoliť do parlamentu a dnes sú tiež už dávno súčasťou establišmentu – toho obmeneného. Vďaka postom vo vláde mohli lokálnym voličom sľubovať a po voľbách aj dávať nejaké peniaze. Politici ako Halili, ktorí nestačili chytiť ten správny vlak, si však mohli iba ak lízať labu, a už nikdy sa im nepodarilo znovu naskočiť. Sľubovali, ale voliči vedeli, že im tie sľuby nemajú ako splniť. Halili kedysi patril medzi iniciátorov demonštratívneho referenda o Iliride, lenže pred onými dvadsiatimi dvoma rokmi situácia v Macedónsku vrela a po miestach, kde Halili čítal svoj prejav, hliadkovali po zuby ozbrojení macedónski policajti s odistenými zbraňami, zásadne v niekoľkočlenných patrolách. Teraz tam okolo vyslúžilého politika korzovali ľudia, občas sa započúvali, občas zastali, potom pokrútili hlavou a šli zase ďalej. Nikto nemal snahu ten malý ľudský kŕdlik rozháňať.
Slová o tom, že každý človek má právo na sebaurčenie, je preto lepšie vztiahnuť priamo na túto situáciu. Halili po sebaurčení volal a sám sebe dobrovoľne určil, že zostane človekom, uzavretým v hraniciach svojho politického rozhľadu – svojej imaginárnej Iliridy.
.lákavá predstava Švajčiarska
Prečítať vyhlásenie novej republiky a oznámiť mená prezidenta a premiéra na námestí v Skopje? V meste, ktoré v uplynulých rokoch ozdobili desiatky sôch hrdinov z monumentálnej predstavy o macedónskych dejinách? (Mimochodom, tieto sochy vláda obstarávala za európske dotácie, ktoré presne z toho dôvodu začali postupne vysychať.) V meste plnom antických stĺpov, ktoré sa však vzhľadom na obmedzené finančné prostriedky musia stavať tým najlacnejším spôsobom? A rovno na námestí, ktoré bolo v rámci nacionalistickej korektnosti vyhradené Albáncom a soche ich hrdinu? Vhodnejšie javisko pre podobné predstavenie by sme ťažko našli. Ešte bizarnejšie pritom pôsobí príbeh, ktorý vyhláseniu Iliridy predchádzal. Sú to také malé takmer fiktívne dejiny.
Sebaurčenie je totiž veľmi relatívny pojem. A ak albánski separatisti spomínajú príklad Švajčiarska a jeho kantónov, je dobré vnímať to v patričnom kontexte. Švajčiarsko, to nie sú len kantóny, je to aj bohatstvo a je to aj štát, ktorý hostí najväčšiu macedónsko-albánsku komunitu za hranicami Macedónska, takže pre miestnych predstava dôverne známa. A kto by nechcel byť bohatý?
Na hrebeni hôr, ktoré delia Macedónsko – aj Iliridu – od Kosova, je relatívna ešte aj hranica. Horali z macedónskej strany tu hľadajú sezónne uplatnenie a s tunajšími slovanskými Goranmi sú si navzájom intuitívne bližší než s bohatšími macedónskymi Albáncami, čo žijú na úrodnej tetovskej nížine alebo v hlavnom meste Skopje. Za ďalším horstvom, v Čiernej Hore, sa zase kosovskí Albánci, ktorí doma nemôžu nájsť prácu, sebaurčujú sťaby ilegálni stavební robotníci v albánsko-moslimskom kraji pozdĺž hranice. Zdá sa, že realitu chápu títo obyčajní Albánci, ktorí hlasujú nohami, oveľa lepšie než zostarnutý politický vlk Halili.
.od albánskeho všeštátu k realite
Lepšie ju však chápu aj samotní albánski politici. Proces postupného otvárania očí najlepšie vidieť na vývoji niekdajšej Oslobodeneckej armády Kosova (UCK). Pre pôvodnú hŕstku bojovníkov v ilegalite bolo spojenie všetkých Albáncov do jedného štátu samozrejmým cieľom. Keď sa im podarilo vyvolať povstanie, noví regrúti stále ešte skladali prísahu, v ktorej zneli aj slová o zjednotení Albáncov. Lenže v praxi už UCK bojovala za nezávislé Kosovo: v časoch ilegality bolo pre ňu Kosovo jednou z operačných zón, ďalšie boli v južnom Srbsku a v Macedónsku. Ako však UCK prestávala byť neorganizovanou skupinou radikálov a približovala sa – za účasti bývalých profesionálnych dôstojníkov – svojou štruktúrou pravidelnej armáde, bolo do jednotlivých operačných zón rozdelené Kosovo a oblasti za kosovskými hranicami z operačného plánovania ticho zmizli.
No nezmizli tak celkom. UCK si v južnom Srbsku aj v Macedónsku udržiavala logistické štruktúry, ktoré sa po skončení vojny v Kosove stali chrbtovou kosťou tamojších gerilových zoskupení. To macedónske zoskupenie rebelov, Národná oslobodenecká armáda, začalo začiatkom roku 2001 otvorené povstanie v horskom páse pozdĺž kosovských a albánskych hraníc. Aj tu, podobne ako v Kosove, došlo k niekoľkým hromadným zločinom, desiatky tisíc ľudí zo strachu pred vojnou utieklo zo svojich domov. Lenže bol tu jeden významný rozdiel. Kým vodcovia UCK sa v dobe, keď velili armáde, stali politickými realistami do špiku kostí – teda zmierili sa s tým, čo môžu dostať –, velitelia v Macedónsku už začali samo povstanie ako realisti.
Prejavovalo sa to na viacerých rovinách. Iliridu spomínali iba vtedy, keď popierali, že ich cieľom je federalizácia štátu. Na obsadených územiach nezriaďovali paralelnú správu. Aj boj viedli často dosť demonštratívnym spôsobom, ktorý spočíval v rýchlych výpadoch do oblastí, na ktorých pokrytie macedónske sily nemali dosť mužov, vo vztyčovaní albánskych vlajok na vyvýšených, z diaľky viditeľných a najlepšie niečím symbolických miestach, a potom najmä v pravidelnej streľbe do vzduchu.
Ešte aj macedónska armáda, ktorá výzbrojou ani mužstvom práve neoplývala, ale predsa len mala nad povstalcami prevahu, viedla operácie proti rebelom tak akosi opatrne, aby im dala včas najavo, kam príde – nech sa stihnú stiahnuť. Bitky sa často odohrávali, ako sa hovorí, „pre česť jednotky“ a, aby sme parafrázovali známe porekadlo, „do prvého muža“. Nebolo to až tak nepodobné imaginárnej Vulgarii z románu Lawrencea Durrella. Najmenej zo všetkých to vtedy v päťtisícovej formácii macedónskych povstalcov chápalo niekoľko desiatok dobrovoľníkov z Kosova – veteránov tamojšej vojny. Tí totiž väčšinou prišli bojovať za skutočné „oslobodenie“ svojich súkmeňovcov a ich spojenie s Kosovom. Práve oni zvyčajne viedli Albáncov do akcií, stáli v boji v prvej línii a odmietali ustupovať. A práve oni preto tvoria pätinu z asi osemdesiatich padlých tej napoly operetnej vojny.
.putovanie cez Česko na Západ
Prečo vtedy vlastne macedónski Albánci povstali s kalašnikovmi v rukách, keď od začiatku tvrdili, že nebojujú ani za odtrhnutie, ba dokonca ani za federalizáciu? Vedeli, že si potrebujú zachovať náklonnosť Západu, ktorý na niečo také pristúpiť nehodlal, a vedeli aj, že pre vtedajšiu vládu v Tirane, ovládanú napoly pravoslávnym albánskym juhom, na čele s pravoslávnym premiérom, sú dôležitejšie vzťahy s vládou v Skopje než macedónski Albánci. Musíme sa však pozrieť bližšie na to, odkiaľ vlastne tí povstalci pochádzali – z hôr.
Boli to páriovia páriov, najchudobnejší ešte aj medzi Albáncami, ktorí boli v Macedónsku dlhodobo občanmi druhej kategórie. Kým v úrodnej tetovskej nížine aj v Skopje sa vždy prežiť dalo, v dedinách, ulepených vysoko nad nimi, nepribúdalo nič okrem obyvateľov. V niektorých pôvodne pastierskych osadách žilo koncom 90. rokov aj tisíc ľudí a nezamestnanosť tam bola prakticky stopercentná. Šanca na zamestnanie v nížine bola pritom trojnásobne mizivá, pretože Macedónsko zasiahli najskôr sankcie zo strany Grécka, ale najmä sankcie vyhlásené proti Srbsku – hlavnému macedónskemu obchodnému partnerovi. Navyše, macedónsky pracovný trh bol zviazaný rigidnými smernicami. A keď už nejaká práca bola, bola hlavne pre Macedóncov, kým oni boli Albánci – a navyše Albánci z hôr, teda v očiach ostatných v tom horšom prípade hodní opovrhnutia a v tom lepšom prípade poľutovania.
Zostávala im jediná cesta – na Západ. Na ňu však potrebovali vízum. Pritom do Česka žiadne vízum potrebné nebolo. Takže pud sebazáchovy kázal zobrať úspory a ísť si do cestovnej agentúry po lístok. Nie, nemýľte sa, do Prahy vtedy priame spojenie nebolo. Zato bolo priame spojenie do severočeských Teplíc, a lístok tam stál viac ako do Madridu, Štokholmu či Moskvy. Bol najdrahší zo všetkých, pretože v cene boli aj služby prevádzača cez krušnohorskú „zelenú hranicu“. To sa však nepáčilo Berlínu, ten časom zatlačil na Prahu a Česko zaviedlo v roku 1998 macedónskym občanom víza. Papinov hrniec vybuchol asi o dva roky neskôr. Z tohto pohľadu bolo povstanie rovnako povstaním proti Macedóncom, ktorí si uzurpovali takmer celý koláč spoločného štátu, ako aj vzburou proti zavedenému politickému establišmentu Albáncov z Tetova a Skopje – a k tomuto establišmentu patril aj Halili.
.ako sa Halili sebaurčil
Prišlo však riešenie a s ním celkom iné časy. Západ dotlačil predstaviteľov Macedóncov, aby súhlasili s pozitívnou diskrimináciou v prospech Albáncov, vodcovia povstalcov sa nechali odzbrojiť, zvoliť do parlamentu a dnes sú tiež už dávno súčasťou establišmentu – toho obmeneného. Vďaka postom vo vláde mohli lokálnym voličom sľubovať a po voľbách aj dávať nejaké peniaze. Politici ako Halili, ktorí nestačili chytiť ten správny vlak, si však mohli iba ak lízať labu, a už nikdy sa im nepodarilo znovu naskočiť. Sľubovali, ale voliči vedeli, že im tie sľuby nemajú ako splniť. Halili kedysi patril medzi iniciátorov demonštratívneho referenda o Iliride, lenže pred onými dvadsiatimi dvoma rokmi situácia v Macedónsku vrela a po miestach, kde Halili čítal svoj prejav, hliadkovali po zuby ozbrojení macedónski policajti s odistenými zbraňami, zásadne v niekoľkočlenných patrolách. Teraz tam okolo vyslúžilého politika korzovali ľudia, občas sa započúvali, občas zastali, potom pokrútili hlavou a šli zase ďalej. Nikto nemal snahu ten malý ľudský kŕdlik rozháňať.
Slová o tom, že každý človek má právo na sebaurčenie, je preto lepšie vztiahnuť priamo na túto situáciu. Halili po sebaurčení volal a sám sebe dobrovoľne určil, že zostane človekom, uzavretým v hraniciach svojho politického rozhľadu – svojej imaginárnej Iliridy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.