Prvýkrát som Tewu uvidela v stane pre triáž (triedenie pacientov). Dorazila do ebolového centra Lekárov bez hraníc spolu s matkou, malou sestrou a niekoľkými členmi rodiny. Sedela zhrbená na plastovej stoličke, pretože nedosiahla nohami na zem. Keď som pacientom počas čakania rozdávala desiatu, hanblivo sa na mňa usmiala. Prijali sme ju, lebo mala horúčku a jej otec už na ebolu zomrel. Jej test, našťastie, vyšiel negatívne a Tewa sa mohla vrátiť domov - vykúpaná, usmievavá a s liekmi na maláriu.
Povzdychla som si úľavou, keď sme spolu hovorili a ona pyšne precvičovala svoju školskú angličtinu. Poslala som ju domov s tetou a sestričkou. Test jej matky bol pozitívny, ale rýchlo sa uzdravila a vypravila sa za nimi po niekoľkých dňoch.
Tewu som znova uvidela, keď sme privážali domov ďalších dvoch členov jej rodiny, ktorí nad ebolou zvíťazili. Zase sa na mňa usmiala a odbehla sa hrať s ďalšími deťmi.
Ale o týždeň neskôr mi uviazlo srdce v krku, keď som znova uvidela Tewino meno pri príjme pacientov. Stála pri ňom poznámka „ZNOVA PRIJAŤ". Celý deň som dúfala, že bude jej test opäť negatívny a stále som kontrolovala, kedy sa výsledok z laboratória objaví na tabuli. Tentoraz nemala Tewa toľko šťastia - vedľa jej pacientskeho čísla bol pripísaný symbol +, označujúci pozitívny výsledok. Začal sa jej boj o život.
Pozerala som sa na malý magnet, ktorý na prehľade pacientov Tewu označoval a snažila som sa neklásť zdravotníkom príliš otázok. Jej teta tiež bola v izolačnom oddelení, a tak som sa jej denne cez plot pýtala, ako sa neteri darí.
Snažila som sa nebyť prílišná optimistka. „Väčšina našich pacientov zomrie," pripomínala som si, aby som si zachovala vlastný ochranný emočný odstup.
Keď som tetu odvážala domov vyliečenú (čo bol jeden z mála šťastných dní), stretla som Tewinu matku. Hľadala som tvár jej dcéry v záplave všetkých zvedavých detí, čo nás obklopili, aj keď som vedela, že márne. Matka sa ma spýtala: „Ako jej je?" - „Včera sa dokázala osprchovať," odpovedala som.
Ale keď som sa na malú pacientku pýtala lekára, potriasol hlavou. „Nie je to dobré. Začala krvácať," povedal. „A tvári sa tak ... „Vedela som, aký má výraz. Videla som ho už toľkokrát v posledných piatich mesiacoch. Povedala som len „ok", zahryzla som si do pery a želala som si, aby som sa nedala do plaču. „Je mi to ľúto," dodal lekár nakoniec.
Všetkým je nám to ľúto.
Je nám ľúto, že nemáme bezpečný liek, ktorý by si s vírusom dokázal poradiť. Je nám ľúto, že proti ebole nemáme očkovanie. Je nám ľúto, že sa nám zatiaľ nepodarilo epidémiu zastaviť. Vieme, že by sme toho mali urobiť viac, ale nemáme zdroje, chýbajú nám kapacity, nemáme ďalších ľudí.
Niekedy sa zdá, že nezáleží na tom, ako tvrdo pracujeme, pretože je nás, skrátka, málo. Pokúšame sa uhasiť lesný požiar rozprašovačom. Miestni zdravotníci sa snažia starať o pacientov s ebolou bez dostatočného školenia alebo vybavenia a sami podliehajú nákaze, ktorú pred smrťou šíria medzi svoje rodiny. Práve takto vypukla ebola aj v rodine Tewy. Deti sa vracajú s negatívnymi testami domov, kde sú kontaminované vírusom, a nie je nikto, kto by ich domovy dezinfikoval.
Médiá majú o ebolu stále záujem, ale sústreďujú sa skôr na to, či vírus zabije nejakého Európana, alebo Američana. Novinári prichádzajú, aby nafilmovali personál kliník v exotických ochranných oblekoch a aby vyfotografovali vyčerpaných zahraničných humanitárnych pracovníkov. Potom odchádzajú domov rozprávať príbehy úbohých Afričanov a statočných cudzincov, ktorí im prišli na pomoc. Sú zbláznení do romantickej kombinácie prašných ciest a vražedného vírusu, uniká im však pobúrenie a bezmocnosť, s akými sa tu stretávame deň za dňom.
Vídame úplne vyhladené dediny, sledujeme spletitú sieť širokých rodín, ktorých členov jedného po druhom napáda a zabíja ebola. Žijeme vo svete, kde sa rozhovory točia okolo toho, kam so všetkými telami, ktoré nikto neprišiel pochovať. Oddeľujeme od seba chorých rodičov od zdravých detí, alebo naopak. Počúvame plač žien, ktoré stratili posledné zo svojich desiatich detí, a o týždeň neskôr ich znovu vídame v prijímacom stane s vnúčikom v náručí. A vídame ich umierať.
Nikto sa nepýta, kde je zvyšok zásahu, ktorý mal prísť. Nepýtajú sa, prečo epidémia vyčíňa aj po piatich mesiacoch rozhovorov - piatich mesiacoch, počas ktorých zomrelo vyše 1 500 ľudí. Nepýtajú sa, kde sú peniaze, ktoré sľúbili darcovi alebo kde sú posily potrebné v teréne.
Prípady detí ako Tewa nie sú vzácne ... Dnes som iné dievčatko videla druhýkrát na príjme. Zajtra sa pozriem na jej meno v zozname pacientov a budem dúfať, že až prídu výsledky z laboratória, budú negatívne a budem ju môcť zase odviezť domov. Ale aj keď sa bude smieť vrátiť, vráti sa do dediny, kde všetci umierajú. Vráti sa do domu, ktorý nikto nedezinfikoval.
Bude doma, ale nebude v bezpečí.
Meno pacientky bolo zmenené. Článok pôvodne vyšiel na Lekari-bez-hranic.cz pod názvom Svědectví z ebolového centra: „Lesní požár nelze uhasit rozprašovačem“. Autorka Američanka Ella Watson Stryker pracuje ako zdravotná propagátorka Lekárov bez hraníc pri krízovom zásahu v Kailahune v Sierra Leone. Lekári bez hraníc sú nezávislá medzinárodná humanitárna organizácia, ktorá vo viac ako 60 krajinách sveta poskytuje akútnu zdravotnícku pomoc ľuďom postihnutým ozbrojenými konfliktmi, epidémiami či prírodnými katastrofami. Lekári bez hraníc zasahujú pri epidémii eboly v západnej Afrike od jej počiat ku. Doteraz ošetrili dve tretiny všetkých pacientov. Viac informácií na www.msf.sk/ebola.
Povzdychla som si úľavou, keď sme spolu hovorili a ona pyšne precvičovala svoju školskú angličtinu. Poslala som ju domov s tetou a sestričkou. Test jej matky bol pozitívny, ale rýchlo sa uzdravila a vypravila sa za nimi po niekoľkých dňoch.
Tewu som znova uvidela, keď sme privážali domov ďalších dvoch členov jej rodiny, ktorí nad ebolou zvíťazili. Zase sa na mňa usmiala a odbehla sa hrať s ďalšími deťmi.
Ale o týždeň neskôr mi uviazlo srdce v krku, keď som znova uvidela Tewino meno pri príjme pacientov. Stála pri ňom poznámka „ZNOVA PRIJAŤ". Celý deň som dúfala, že bude jej test opäť negatívny a stále som kontrolovala, kedy sa výsledok z laboratória objaví na tabuli. Tentoraz nemala Tewa toľko šťastia - vedľa jej pacientskeho čísla bol pripísaný symbol +, označujúci pozitívny výsledok. Začal sa jej boj o život.
Pozerala som sa na malý magnet, ktorý na prehľade pacientov Tewu označoval a snažila som sa neklásť zdravotníkom príliš otázok. Jej teta tiež bola v izolačnom oddelení, a tak som sa jej denne cez plot pýtala, ako sa neteri darí.
Snažila som sa nebyť prílišná optimistka. „Väčšina našich pacientov zomrie," pripomínala som si, aby som si zachovala vlastný ochranný emočný odstup.
Keď som tetu odvážala domov vyliečenú (čo bol jeden z mála šťastných dní), stretla som Tewinu matku. Hľadala som tvár jej dcéry v záplave všetkých zvedavých detí, čo nás obklopili, aj keď som vedela, že márne. Matka sa ma spýtala: „Ako jej je?" - „Včera sa dokázala osprchovať," odpovedala som.
Ale keď som sa na malú pacientku pýtala lekára, potriasol hlavou. „Nie je to dobré. Začala krvácať," povedal. „A tvári sa tak ... „Vedela som, aký má výraz. Videla som ho už toľkokrát v posledných piatich mesiacoch. Povedala som len „ok", zahryzla som si do pery a želala som si, aby som sa nedala do plaču. „Je mi to ľúto," dodal lekár nakoniec.
Všetkým je nám to ľúto.
Je nám ľúto, že nemáme bezpečný liek, ktorý by si s vírusom dokázal poradiť. Je nám ľúto, že proti ebole nemáme očkovanie. Je nám ľúto, že sa nám zatiaľ nepodarilo epidémiu zastaviť. Vieme, že by sme toho mali urobiť viac, ale nemáme zdroje, chýbajú nám kapacity, nemáme ďalších ľudí.
Niekedy sa zdá, že nezáleží na tom, ako tvrdo pracujeme, pretože je nás, skrátka, málo. Pokúšame sa uhasiť lesný požiar rozprašovačom. Miestni zdravotníci sa snažia starať o pacientov s ebolou bez dostatočného školenia alebo vybavenia a sami podliehajú nákaze, ktorú pred smrťou šíria medzi svoje rodiny. Práve takto vypukla ebola aj v rodine Tewy. Deti sa vracajú s negatívnymi testami domov, kde sú kontaminované vírusom, a nie je nikto, kto by ich domovy dezinfikoval.
Médiá majú o ebolu stále záujem, ale sústreďujú sa skôr na to, či vírus zabije nejakého Európana, alebo Američana. Novinári prichádzajú, aby nafilmovali personál kliník v exotických ochranných oblekoch a aby vyfotografovali vyčerpaných zahraničných humanitárnych pracovníkov. Potom odchádzajú domov rozprávať príbehy úbohých Afričanov a statočných cudzincov, ktorí im prišli na pomoc. Sú zbláznení do romantickej kombinácie prašných ciest a vražedného vírusu, uniká im však pobúrenie a bezmocnosť, s akými sa tu stretávame deň za dňom.
Vídame úplne vyhladené dediny, sledujeme spletitú sieť širokých rodín, ktorých členov jedného po druhom napáda a zabíja ebola. Žijeme vo svete, kde sa rozhovory točia okolo toho, kam so všetkými telami, ktoré nikto neprišiel pochovať. Oddeľujeme od seba chorých rodičov od zdravých detí, alebo naopak. Počúvame plač žien, ktoré stratili posledné zo svojich desiatich detí, a o týždeň neskôr ich znovu vídame v prijímacom stane s vnúčikom v náručí. A vídame ich umierať.
Nikto sa nepýta, kde je zvyšok zásahu, ktorý mal prísť. Nepýtajú sa, prečo epidémia vyčíňa aj po piatich mesiacoch rozhovorov - piatich mesiacoch, počas ktorých zomrelo vyše 1 500 ľudí. Nepýtajú sa, kde sú peniaze, ktoré sľúbili darcovi alebo kde sú posily potrebné v teréne.
Prípady detí ako Tewa nie sú vzácne ... Dnes som iné dievčatko videla druhýkrát na príjme. Zajtra sa pozriem na jej meno v zozname pacientov a budem dúfať, že až prídu výsledky z laboratória, budú negatívne a budem ju môcť zase odviezť domov. Ale aj keď sa bude smieť vrátiť, vráti sa do dediny, kde všetci umierajú. Vráti sa do domu, ktorý nikto nedezinfikoval.
Bude doma, ale nebude v bezpečí.
Meno pacientky bolo zmenené. Článok pôvodne vyšiel na Lekari-bez-hranic.cz pod názvom Svědectví z ebolového centra: „Lesní požár nelze uhasit rozprašovačem“. Autorka Američanka Ella Watson Stryker pracuje ako zdravotná propagátorka Lekárov bez hraníc pri krízovom zásahu v Kailahune v Sierra Leone. Lekári bez hraníc sú nezávislá medzinárodná humanitárna organizácia, ktorá vo viac ako 60 krajinách sveta poskytuje akútnu zdravotnícku pomoc ľuďom postihnutým ozbrojenými konfliktmi, epidémiami či prírodnými katastrofami. Lekári bez hraníc zasahujú pri epidémii eboly v západnej Afrike od jej počiat ku. Doteraz ošetrili dve tretiny všetkých pacientov. Viac informácií na www.msf.sk/ebola.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.