Slovenský herec Ivan Mistrík by sa tento rok možno dožil 72 rokov, keby sa nerozhodol ukončiť svoj život predčasne. Zúžiť však jeho charakteristiku na fakt, že dobrovoľne opustil svet, je veľmi obmedzujúce.
“Väčšiu pozornosť si zaslúži jeho práca a to, akým bol človekom," hovorí umelcova neter Zuzana Mistríková, ktorá spolu so sestrami iniciovala vznik hercovej monografie Človek odinakiaľ (2007).
Večne mladý pohľad a úsmev – to boli atribúty, ktoré Ivana Mistríka bezpečne charakterizovali aj v zrelom veku. “Kto vie, ako by teraz vyzeral? Určite by z neho bol krásny starý pán. A možno by ani nebol starý, lebo on vždy pôsobil veľmi mladistvo,” sníva v dokumentárnom filme Martina Hollého Vyššie princípy Ivana Mistríka herečka Emília Vášáryová. Pre jeho vizáž, chôdzu aj herecký štýl ho často prirovnávali k francúzskej filmovej hviezde, predstaviteľovi Fanfana Tulipána, Gérardovi Philipovi. Osobitý bol jeho rečový prejav s neodmysliteľnými výraznými sykavkami, ktoré takmer ohrozili jeho vstup na scénu Slovenského národného divadla a ktoré sa pozvoľna stali celonárodnou asociáciou, spontánne prerážajúcou na povrch pri zmienke hercovho mena.
.vrabec z tŕnia
Narodil sa 15. októbra 1935 v Bratislave, časť detstva však strávil v Tŕní, dedinke pri Zvolene, kam svojich synov a manželku evakuoval otec rodiny Ján v snahe ochrániť ich pred vojnou. Tu malý Ivan skúsil všetko, čo vidiecky život ponúka: pasením husí počnúc, starostlivosťou o kone končiac. Z Tŕnia si späť do Bratislavy priniesol túžbu stať sa mlynárskym pomocníkom. Tá však zakrátko vyprchala – uvoľnila miesto iným.
V roku 1946 sa Ivan Mistrík zúčastnil konkurzu do Slovenského rohlasu, kde v tom čase hľadali chlapčenské hlasy. Ako člen Detskej rozhlasovej družiny pravidelne získaval menšie úlohy. Talentované šušlavé dieťa si všimol režisér Andrej Bagar, ktorý mu o rok neskôr zveril rolu malého Uľjanova v hre Kremeľský orloj na doskách Slovenského národného divadla. SND a neskôr aj novovzniknutá Nová scéna už Mistríka nepustili a on sa múdro rozhodol, že sa nepustí herectva.
Prijímacie pohovory na Štátne herecké konzervatórium v Bratislave absolvoval v roku 1949. Hoci školu z dôvodov nie celkom jasných nedokončil (odišiel z druhého ročníka), v roku 1951 nastúpil do Dedinského divadla a ako pätnásťročný už disponoval pracovnou zmluvou a pravidelným platom. V Dedinskom divadle zotrval rok. Medziiným tu našiel aj svoju budúcu manželku, o tri roky staršiu herečku Helenu Kollátovú. Nasledovala jedna sezóna v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene a od roku 1953 už prehováral k publiku z javiska Novej scény v Bratislave.
.scény
Na Novej scéne počas trinástich sezón dospel fyzicky aj profesionálne. Veľkou mierou mu v tom pomohla spolupráca s režisérkou Magdou Lokvencovou, ktorá Mistríka smelo obsadzovala aj zdanlivo proti jeho naturelu. Ako napísal divadelný kritik Ladislav Lajcha v časopise Dotyky: “... dávala mu úlohy, ktoré zrkadlili nepokoj jeho duše”. Takými boli Maurizio v Lelliho Cestách noci (1958) či Don Juan vo Frischovej tragikomédii Don Juan alebo Láska ku geometrii (1964).
Vstupnou rolou, ktorou ovládol Činohru SND ešte ako jej hosť, bol knieža Myškin v Dostojevského Idiotovi (1965). “... ako by mal byť herec Mistrík odškodnený za to, že nekráčal alejou oslňujúcich postáv Shakespeara a Moliéra,” uvažuje Lajcha. Dostojevský bol Mistríkov obľúbený autor, Myškin zas jeho vysnívanou rolou (mimochodom, vo filmovom prepise diela si túto postavu zahral Gérard Philipe). Patrí k jeho divadelným vrcholom vôbec. Mnohí kritici dnes vyslovujú poľutovanie, že sa mu podobných príležitostí nedostalo viac. Najčastejšie ho totiž režiséri využívali v súlade s jeho ustáleným typom romantického hrdinu, prípadne objavovali jeho komediálne schopnosti. Náročnejšie, vnútorne komplikovanejšie postavy si užil len zriedka (Filip v Durrenmattovom prepise Shakespearovho Kráľa Jána, Marco Polo v O'Neillovej hre Miliónový Marco, Frederyk Chopin v Iwaszkiewiczovom Lete v Nohante...)
.až na dno
Mistríkov talent a zručnosť však rozvíjal aj film – pred kamerou debutoval ako pätnásťročný v snímke Ondreja Jariabka Kozie mlieko (1950). Sám umelec priznal: “Naučil som sa, že toto herectvo je civilnejšie, ale tým pravdivejšie, že oko kamery nemilosrdne vidí všetko, že prenikne až na samé dno duše.”
Herectvo Ivana Mistríka – to divadelné aj to filmové – sa podľa jeho kolegov aj kritikov vyznačovalo úspornosťou. Bol nanajvýš prirodzený, využíval len jemnú mimiku tváre a očí, malé gestá. Vedel citlivo odkrývať vrstvy komplikovaného vnútorného sveta postavy a interpretovať ich publiku. “O čo skromnejšie, o to intenzívnejšie a väčšie to jeho umenie bolo,” hovorí v knihe herec Július Vašek.
A režisér Pavol Haspra, ktorý s Mistríkom spolupracoval pravidelne v divadle, s obdivom poznamenáva: “Mal v sebe jednu zázračnú vec. Čokoľvek, hádam aj telefónny zoznam, vedel prečítať tak, akoby ho sám zostavil. Už na prvej čítačke mu bolo všetko jasné.”
Do filmov ho s obľubou obsadzovali českí aj slovenskí tvorcovia, medzi nimi Jiří Weiss, Jiří Krejčík, Paľo Bielik, Peter Solan, Martin Hollý...
Jiří Krejčík, režisér Vyššieho princípu (1960), v ktorom hral Ivan Mistrík postavu študenta Ryšánka, zhodnotil jeho prejav ako neuveriteľne pravdivý – porovnateľný len s nenútenosťou Vladimíra Pucholta.
Martin Hollý, ktorý s ním okrem iného nakrútil významné dielo Balada o siedmich obesených (1968) zas spomína: “Ivan bol úžasný herec. S niečím takým som sa stretol iba u Milky Vášáryovej. Sám zastavil záber sekundu predtým, než som ho chcel zastaviť ja a povedal: ‚Viem.‘ A presne opravil to, kde spravil chybu.”
.ukážkový priateľ
Práve film katapultoval herca na pozíciu domácej hviezdy najsilnejšieho žiarenia. “Slávu však vždy bral veľmi triezvo, šíril okolo seba príjemné fluidum, vždy cítil zodpovednosť a povinnosť správať sa k ľuďom o to zodpovednejšie, o čo známejší bol,” tvrdí Zuzana Mistríková, ktorá si z detstva uchovala spomienky na slávneho strýka “... ktorého miloval absolútne každý”.
Ľudia oceňovali jeho citlivú a dobrácku povahu. Bol povestný svojím sklonom pomáhať, kde sa dalo. Emília Vášáryová ho prirovnáva k anjelovi, s ktorým by pokojne šla aj na Antarktídu alebo do koncentráku, pretože by jej nedal zahynúť. Najbližší priatelia a spolupracovníci ho pre túto vlastnosť nazývali milosrdnou sestrou. (Aj s druhou manželkou sa podľa jednej verzie zoznámil tak, že jej v bratislavskom Priore ponúkol pomoc s odvozom nového televízora.)
“Byl to zlatý člověk,” konštatuje Jiří Kodet, ktorý si s Mistríkom zahral v Krejčíkovom filme Vyšší princip a vo Weissovom Romeo, Julie a tma (1959).
Mistríkova filmová partnerka Jana Brejchová: “Před Vyšším principem jsme se s Ivanem neznali, ale stačilo první setkáni a bylo to okamžité přátelství. Samozřejmě, že se mi líbil, myslím, že to bylo i vzájemné, ale oba jsme si natolik vážili přátelství, které mezi námi vzniklo, že jsme do toho nemíchali nic jiného." Skrátka, zo svedectiev súčasníkov vychádza Ivan Mistrík ako postava, ktorú by každý rád prezentoval vo vlastnom portfóliu rodinných známych. Bohém, oplývajúci šarmom a eleganciou, jazdiaci na renaultke, holdujúci len dvom nerestiam: alkoholu a cigaretám.
.koniec
Ani najbližší priatelia sa však nedostali tak blízko, aby videli problémy, ktoré Ivana Mistríka ničili. Lepšie povedané, pozorovali ich dôsledky, no nikdy nedostali šancu hovoriť s ním o jeho ťažkostiach otvorene. Mistrík sa takým debatám vyslovene bránil, téma manželského života (podľa všetkého kľúčová) bola vraj vysloveným tabu. “... až precitlivene vnímal každú nespravodlivosť, neprávosť a zradu. A keďže nebol človekom rýchlej reakcie a už vôbec nie pomsty, tak to v sebe väčšinou dusil a nechal sa tým zožierať zvnútra,” približuje bratovo prežívanie Ján Mistrík.
Aj Martin Hollý považoval Ivana Mistríka za tragéda, ktorý “... alkoholom len utápa tú hrôzu, v ktorej musí žiť.” Blízki sa – napriek všetkej snahe – mohli len prizerať, ako sa im ich priateľ čoraz viac vzďaľuje. Nikto presne nevie, čo ho priviedlo až do stavu, v ktorom už nedokázal vydržať. Všetci rekapitulujú, predpokladajú, uvažujú... Viktor Lukáč spomína, aký presvedčivý bol Mistrík v rozhlasovej dramatizácii Lermontovovho Démona: “... dodnes nám chodí mráz po chrbte, keď z tejto hry zaznie v jeho podaní čo i len veta. Za všetky aspoň jedna: “A nieto konca môjho smútku.”
Keď si 8. júna 1982 strelil do hlavy nábojnicu, ktorú niekoľko dní predtým nosil vo vrecku, žiaľ zachvátil nielen blízke okolie, ale aj verejnosť.
“Nahraditeľný je každý, ale Ivan Mistrík – neviem si predstaviť kým a čím,” vyjadril sa neskôr herec Juraj Slezáček. Aj preto je na mieste reakcia českého kolegu Josefa Kemra: “Na to neměl právo.”
“Väčšiu pozornosť si zaslúži jeho práca a to, akým bol človekom," hovorí umelcova neter Zuzana Mistríková, ktorá spolu so sestrami iniciovala vznik hercovej monografie Človek odinakiaľ (2007).
Večne mladý pohľad a úsmev – to boli atribúty, ktoré Ivana Mistríka bezpečne charakterizovali aj v zrelom veku. “Kto vie, ako by teraz vyzeral? Určite by z neho bol krásny starý pán. A možno by ani nebol starý, lebo on vždy pôsobil veľmi mladistvo,” sníva v dokumentárnom filme Martina Hollého Vyššie princípy Ivana Mistríka herečka Emília Vášáryová. Pre jeho vizáž, chôdzu aj herecký štýl ho často prirovnávali k francúzskej filmovej hviezde, predstaviteľovi Fanfana Tulipána, Gérardovi Philipovi. Osobitý bol jeho rečový prejav s neodmysliteľnými výraznými sykavkami, ktoré takmer ohrozili jeho vstup na scénu Slovenského národného divadla a ktoré sa pozvoľna stali celonárodnou asociáciou, spontánne prerážajúcou na povrch pri zmienke hercovho mena.
.vrabec z tŕnia
Narodil sa 15. októbra 1935 v Bratislave, časť detstva však strávil v Tŕní, dedinke pri Zvolene, kam svojich synov a manželku evakuoval otec rodiny Ján v snahe ochrániť ich pred vojnou. Tu malý Ivan skúsil všetko, čo vidiecky život ponúka: pasením husí počnúc, starostlivosťou o kone končiac. Z Tŕnia si späť do Bratislavy priniesol túžbu stať sa mlynárskym pomocníkom. Tá však zakrátko vyprchala – uvoľnila miesto iným.
V roku 1946 sa Ivan Mistrík zúčastnil konkurzu do Slovenského rohlasu, kde v tom čase hľadali chlapčenské hlasy. Ako člen Detskej rozhlasovej družiny pravidelne získaval menšie úlohy. Talentované šušlavé dieťa si všimol režisér Andrej Bagar, ktorý mu o rok neskôr zveril rolu malého Uľjanova v hre Kremeľský orloj na doskách Slovenského národného divadla. SND a neskôr aj novovzniknutá Nová scéna už Mistríka nepustili a on sa múdro rozhodol, že sa nepustí herectva.
Prijímacie pohovory na Štátne herecké konzervatórium v Bratislave absolvoval v roku 1949. Hoci školu z dôvodov nie celkom jasných nedokončil (odišiel z druhého ročníka), v roku 1951 nastúpil do Dedinského divadla a ako pätnásťročný už disponoval pracovnou zmluvou a pravidelným platom. V Dedinskom divadle zotrval rok. Medziiným tu našiel aj svoju budúcu manželku, o tri roky staršiu herečku Helenu Kollátovú. Nasledovala jedna sezóna v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene a od roku 1953 už prehováral k publiku z javiska Novej scény v Bratislave.
.scény
Na Novej scéne počas trinástich sezón dospel fyzicky aj profesionálne. Veľkou mierou mu v tom pomohla spolupráca s režisérkou Magdou Lokvencovou, ktorá Mistríka smelo obsadzovala aj zdanlivo proti jeho naturelu. Ako napísal divadelný kritik Ladislav Lajcha v časopise Dotyky: “... dávala mu úlohy, ktoré zrkadlili nepokoj jeho duše”. Takými boli Maurizio v Lelliho Cestách noci (1958) či Don Juan vo Frischovej tragikomédii Don Juan alebo Láska ku geometrii (1964).
Vstupnou rolou, ktorou ovládol Činohru SND ešte ako jej hosť, bol knieža Myškin v Dostojevského Idiotovi (1965). “... ako by mal byť herec Mistrík odškodnený za to, že nekráčal alejou oslňujúcich postáv Shakespeara a Moliéra,” uvažuje Lajcha. Dostojevský bol Mistríkov obľúbený autor, Myškin zas jeho vysnívanou rolou (mimochodom, vo filmovom prepise diela si túto postavu zahral Gérard Philipe). Patrí k jeho divadelným vrcholom vôbec. Mnohí kritici dnes vyslovujú poľutovanie, že sa mu podobných príležitostí nedostalo viac. Najčastejšie ho totiž režiséri využívali v súlade s jeho ustáleným typom romantického hrdinu, prípadne objavovali jeho komediálne schopnosti. Náročnejšie, vnútorne komplikovanejšie postavy si užil len zriedka (Filip v Durrenmattovom prepise Shakespearovho Kráľa Jána, Marco Polo v O'Neillovej hre Miliónový Marco, Frederyk Chopin v Iwaszkiewiczovom Lete v Nohante...)
.až na dno
Mistríkov talent a zručnosť však rozvíjal aj film – pred kamerou debutoval ako pätnásťročný v snímke Ondreja Jariabka Kozie mlieko (1950). Sám umelec priznal: “Naučil som sa, že toto herectvo je civilnejšie, ale tým pravdivejšie, že oko kamery nemilosrdne vidí všetko, že prenikne až na samé dno duše.”
Herectvo Ivana Mistríka – to divadelné aj to filmové – sa podľa jeho kolegov aj kritikov vyznačovalo úspornosťou. Bol nanajvýš prirodzený, využíval len jemnú mimiku tváre a očí, malé gestá. Vedel citlivo odkrývať vrstvy komplikovaného vnútorného sveta postavy a interpretovať ich publiku. “O čo skromnejšie, o to intenzívnejšie a väčšie to jeho umenie bolo,” hovorí v knihe herec Július Vašek.
A režisér Pavol Haspra, ktorý s Mistríkom spolupracoval pravidelne v divadle, s obdivom poznamenáva: “Mal v sebe jednu zázračnú vec. Čokoľvek, hádam aj telefónny zoznam, vedel prečítať tak, akoby ho sám zostavil. Už na prvej čítačke mu bolo všetko jasné.”
Do filmov ho s obľubou obsadzovali českí aj slovenskí tvorcovia, medzi nimi Jiří Weiss, Jiří Krejčík, Paľo Bielik, Peter Solan, Martin Hollý...
Jiří Krejčík, režisér Vyššieho princípu (1960), v ktorom hral Ivan Mistrík postavu študenta Ryšánka, zhodnotil jeho prejav ako neuveriteľne pravdivý – porovnateľný len s nenútenosťou Vladimíra Pucholta.
Martin Hollý, ktorý s ním okrem iného nakrútil významné dielo Balada o siedmich obesených (1968) zas spomína: “Ivan bol úžasný herec. S niečím takým som sa stretol iba u Milky Vášáryovej. Sám zastavil záber sekundu predtým, než som ho chcel zastaviť ja a povedal: ‚Viem.‘ A presne opravil to, kde spravil chybu.”
.ukážkový priateľ
Práve film katapultoval herca na pozíciu domácej hviezdy najsilnejšieho žiarenia. “Slávu však vždy bral veľmi triezvo, šíril okolo seba príjemné fluidum, vždy cítil zodpovednosť a povinnosť správať sa k ľuďom o to zodpovednejšie, o čo známejší bol,” tvrdí Zuzana Mistríková, ktorá si z detstva uchovala spomienky na slávneho strýka “... ktorého miloval absolútne každý”.
Ľudia oceňovali jeho citlivú a dobrácku povahu. Bol povestný svojím sklonom pomáhať, kde sa dalo. Emília Vášáryová ho prirovnáva k anjelovi, s ktorým by pokojne šla aj na Antarktídu alebo do koncentráku, pretože by jej nedal zahynúť. Najbližší priatelia a spolupracovníci ho pre túto vlastnosť nazývali milosrdnou sestrou. (Aj s druhou manželkou sa podľa jednej verzie zoznámil tak, že jej v bratislavskom Priore ponúkol pomoc s odvozom nového televízora.)
“Byl to zlatý člověk,” konštatuje Jiří Kodet, ktorý si s Mistríkom zahral v Krejčíkovom filme Vyšší princip a vo Weissovom Romeo, Julie a tma (1959).
Mistríkova filmová partnerka Jana Brejchová: “Před Vyšším principem jsme se s Ivanem neznali, ale stačilo první setkáni a bylo to okamžité přátelství. Samozřejmě, že se mi líbil, myslím, že to bylo i vzájemné, ale oba jsme si natolik vážili přátelství, které mezi námi vzniklo, že jsme do toho nemíchali nic jiného." Skrátka, zo svedectiev súčasníkov vychádza Ivan Mistrík ako postava, ktorú by každý rád prezentoval vo vlastnom portfóliu rodinných známych. Bohém, oplývajúci šarmom a eleganciou, jazdiaci na renaultke, holdujúci len dvom nerestiam: alkoholu a cigaretám.
.koniec
Ani najbližší priatelia sa však nedostali tak blízko, aby videli problémy, ktoré Ivana Mistríka ničili. Lepšie povedané, pozorovali ich dôsledky, no nikdy nedostali šancu hovoriť s ním o jeho ťažkostiach otvorene. Mistrík sa takým debatám vyslovene bránil, téma manželského života (podľa všetkého kľúčová) bola vraj vysloveným tabu. “... až precitlivene vnímal každú nespravodlivosť, neprávosť a zradu. A keďže nebol človekom rýchlej reakcie a už vôbec nie pomsty, tak to v sebe väčšinou dusil a nechal sa tým zožierať zvnútra,” približuje bratovo prežívanie Ján Mistrík.
Aj Martin Hollý považoval Ivana Mistríka za tragéda, ktorý “... alkoholom len utápa tú hrôzu, v ktorej musí žiť.” Blízki sa – napriek všetkej snahe – mohli len prizerať, ako sa im ich priateľ čoraz viac vzďaľuje. Nikto presne nevie, čo ho priviedlo až do stavu, v ktorom už nedokázal vydržať. Všetci rekapitulujú, predpokladajú, uvažujú... Viktor Lukáč spomína, aký presvedčivý bol Mistrík v rozhlasovej dramatizácii Lermontovovho Démona: “... dodnes nám chodí mráz po chrbte, keď z tejto hry zaznie v jeho podaní čo i len veta. Za všetky aspoň jedna: “A nieto konca môjho smútku.”
Keď si 8. júna 1982 strelil do hlavy nábojnicu, ktorú niekoľko dní predtým nosil vo vrecku, žiaľ zachvátil nielen blízke okolie, ale aj verejnosť.
“Nahraditeľný je každý, ale Ivan Mistrík – neviem si predstaviť kým a čím,” vyjadril sa neskôr herec Juraj Slezáček. Aj preto je na mieste reakcia českého kolegu Josefa Kemra: “Na to neměl právo.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.