Čas mimovládok alebo NGO (Non-governmental Organization) však nadišiel až začiatkom deväťdesiatych rokov. Na Hviezdoslavovom námestí 17 sídlili Nadácie Milana Šimečku a Sándora Máraiho, neskôr M. E. S. A. 10 a IVO, a postupne sa rojili ďalšie. Bolo to dobré miesto. Tu sa pripravovali základné zmeny Slovenska. Bolo to v heroických časoch ekonomických think tankov. Odtiaľto sa šírili základné ľudské práva. Tu sa sústreďovala pomoc prvým nezávislým regionálnym médiám a začala sa pestovať kultúrna pamäť doby – na akademických pracoviskách ešte ani len netušili, čo znamenajú slová oral history, šoa a holokaust. Boli to slávne časy Sorosovej nadácie, podporujúcej nezávislú kultúru, keď už nebola v štátnom područí a ešte sa nestala pološtátno-polosúkromným prepletencom. Nenávisť voči laictvu bola obrovská a oplzlá, založená na triednom inštinkte nepriateľov slobody a demokracie, ktorý ustavične mení skupenstvo, no svojou podstatou je stále ten istý. Laictvo Olmrovej a Blažka bolo pre mňa stelesnením tvorivosti a slobody. Keď vidím, ako chradne, vždy sa ma zmocní melancholický pocit.
Medzi profesionalitou a laictvom je paradoxný vzťah. Profesionálne humanitné a spoločenské disciplíny majú pracovať efektívne, ale dnes sú zacyklené v nekonečných dotazníkoch a kvantifikačných kritériách a stávajú sa akýmsi perpetuom mobile, melúcim naprázdno. Profesionálni vedci si často myslia, že o fungovanie vedy sa má postarať niekto iný (najradšej zbožštený štát), aj keď je to nebotyčná ilúzia. Laictvo je šťuka v rybníku. Je inovatívne, nezištné, vnáša do činnosti zdravú nespokojnosť. Má však z povahy vecí dve riziká. Je síce založené na entuziazme a spoločnom korporatívnom duchu, ale má problém vybudovať si efektívne štruktúry a pracovné návyky. A často funguje len pre sebareprodukciu.
Dnes už nie som fascinovaný samosprávnymi mechanizmami vo vede. Hľadím na ne triezvymi očami, lebo vidím, ako zle fungujú a ako sa aj inteligentní vedci dajú ľahko oblafnúť vedeckými kondotiérmi. Rovnako triezvymi očami hľadím na mimovládky. Ostro vnímam, keď z nich začína vyprchávať náboj zmeny. Hovorím si, čo s tým... Lenže bez dobre fungujúcich humanitných a spoločenských vied a dravého laictva prešľapuje spoločnosť na mieste.
Tak to napokon dopadlo aj s tým Mozartovým domom. Keď sa doň po Verejnosti proti násiliu nasťahovalo rakúske veľvyslanectvo, pokladal som to za akt historickej spravodlivosti. Dnes je dom v súkromnom vlastníctve, prázdny.
Medzi profesionalitou a laictvom je paradoxný vzťah. Profesionálne humanitné a spoločenské disciplíny majú pracovať efektívne, ale dnes sú zacyklené v nekonečných dotazníkoch a kvantifikačných kritériách a stávajú sa akýmsi perpetuom mobile, melúcim naprázdno. Profesionálni vedci si často myslia, že o fungovanie vedy sa má postarať niekto iný (najradšej zbožštený štát), aj keď je to nebotyčná ilúzia. Laictvo je šťuka v rybníku. Je inovatívne, nezištné, vnáša do činnosti zdravú nespokojnosť. Má však z povahy vecí dve riziká. Je síce založené na entuziazme a spoločnom korporatívnom duchu, ale má problém vybudovať si efektívne štruktúry a pracovné návyky. A často funguje len pre sebareprodukciu.
Dnes už nie som fascinovaný samosprávnymi mechanizmami vo vede. Hľadím na ne triezvymi očami, lebo vidím, ako zle fungujú a ako sa aj inteligentní vedci dajú ľahko oblafnúť vedeckými kondotiérmi. Rovnako triezvymi očami hľadím na mimovládky. Ostro vnímam, keď z nich začína vyprchávať náboj zmeny. Hovorím si, čo s tým... Lenže bez dobre fungujúcich humanitných a spoločenských vied a dravého laictva prešľapuje spoločnosť na mieste.
Tak to napokon dopadlo aj s tým Mozartovým domom. Keď sa doň po Verejnosti proti násiliu nasťahovalo rakúske veľvyslanectvo, pokladal som to za akt historickej spravodlivosti. Dnes je dom v súkromnom vlastníctve, prázdny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.