Tradiční kritici Spojených štátov namietnu, že súčasná ofenzíva Washingtonu v Iraku a Sýrii je len logickým dôsledkom spackanej intervencie v Iraku, ktorú v roku 2003 začala administratíva Georgea W. Busha. Kto iný, než Spojené štáty americké, ktoré celú oblasť svojím konaním destabilizovali, by mal vylízať rozliatu kašu? Lenže také jednoduché to nie je. Vo všeobecnej rovine si totiž treba položiť otázku, či by k súčasnej situácii muselo dôjsť, keby medzinárodné spoločenstvo, reprezentované OSN, bolo schopné spoločnej účinnej akcie, keď sa iracký diktátor Saddám Husajn, už predtým usvedčený z genocídy proti domácej opozícii s pomocou chemických zbraní, vysmieval rezolúciám Bezpečnostnej rady OSN. Američania nakoniec bez jasného mandátu Bezpečnostnej rady podnikli intervenciu v Iraku v čele takzvanej aliancie ochotných, navyše si americkí neokonzervatívci urobili z Iraku akési laboratórium pre vysnívaný export demokracie. Experiment sa nepodaril. Ukázalo sa, že Američania dokážu bleskurýchlo vyhrať vojnu a obsadiť nepriateľskú krajinu, ale že celkom presne nevedia, čo si v dobytej krajine počať ďalej.
Lenže táto kritika nesníma vinu z medzinárodného spoločenstva za jeho pasivitu a alibizmus. Proti americkej invázii neboli len niektoré európske mocnosti, ale už tradične aj Rusko a Čína, takže ju nebolo možné presadiť ako akciu OSN. Saddám Husajn svojimi činmi pritom autoritu OSN priamo podkopával, keď si – ľudovo povedané – robil žarty z rezolúcií Bezpečnostnej rady. Samozrejme, že bolo možné nerobiť nič, to však neznamená, že by situácia v regióne bola dnes lepšia. Arabská jar, ktorá zmietla diktátorov v Egypte, Tunisku či Líbyi, alebo proti nim vyvolala povstania, ako napríklad v Sýrii, by pravdepodobne prišla aj bez americkej intervencie v Iraku a s dopadmi, ktoré vidíme v súčasnosti. To znamená vrátane nárastu vplyvu islamských fundamentalistov a teroristických skupín v niektorých štátoch. Isté zato je, že USA sú pre údajných zástancov čistoty medzinárodného práva už desať rokov fackovacím panákom, keďže sa nakoniec rozhodli konať viac-menej na vlastnú päsť. Podobne to Američania „schytali“ za zásahy v Líbyi alebo predtým v Juhoslávii. Väčšinou však museli na vlastnú päsť postupovať preto, že akékoľvek spoločné akcie medzinárodného spoločenstva pod vlajkou OSN blokovalo Rusko a Čína. Rusko, ktoré má v Sýrii vojenskú základňu, nakoniec minulý rok diplomatickou ofenzívou odradilo USA od zásahu proti vražednému režimu prezidenta Bašára al-Assada. Súčasný nástup Islamského štátu sa pritom zdá nielen výsledkom zlyhania USA vytvoriť v Iraku stabilné prostredie pred odchodom ich vojenských jednotiek z krajiny, ale taktiež mocenského vákua, ktoré pre krvavú občiansku vojnu vzniklo v Sýrii. Tú Assad rozpútal proti opozícii a Rusko sa na to len benevolentne prizeralo. Rusko je napokon aj dnes jedinou významnou krajinou, ktorá tvrdí, že aj zásah USA proti Islamskému štátu by mal byť posvätený Bezpečnostnou radou OSN. Všetci ostatní kritici z minulosti dnes mlčia alebo súhlasne prikyvujú. Vrátane prezidenta al-Assada.
Ak Američania nebudú úspešní, celkom isto zase budeme počuť tradičný chórus kritikov, ktorí budú spätne vedieť, ako sa malo všetko urobiť lepšie. Teraz je však absolútna väčšina medzinárodného spoločenstva vďačná za to, že Američania zasiahli – a to aj bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN.
Táto situácia nastoľuje mnoho otázok o akcieschopnosti medzinárodného spoločenstva v podobných krízach, aj o nobyčajnej miere pokrytectva, ktorá sprevádza akýkoľvek vojenský zásah proti režimom generujúcim humanitárne katastrofy. Zvyšok sveta rád kritizuje USA za ich superveľmocenské ambície, ale keď sa vynorí skutočná hrozba, väčšina medzinárodného spoločenstva je rada, že sa USA bez váhania aj rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN zhostia roly globálneho policajta.
.autor je český politológ a bývalý poradca prezidenta Havla.
Lenže táto kritika nesníma vinu z medzinárodného spoločenstva za jeho pasivitu a alibizmus. Proti americkej invázii neboli len niektoré európske mocnosti, ale už tradične aj Rusko a Čína, takže ju nebolo možné presadiť ako akciu OSN. Saddám Husajn svojimi činmi pritom autoritu OSN priamo podkopával, keď si – ľudovo povedané – robil žarty z rezolúcií Bezpečnostnej rady. Samozrejme, že bolo možné nerobiť nič, to však neznamená, že by situácia v regióne bola dnes lepšia. Arabská jar, ktorá zmietla diktátorov v Egypte, Tunisku či Líbyi, alebo proti nim vyvolala povstania, ako napríklad v Sýrii, by pravdepodobne prišla aj bez americkej intervencie v Iraku a s dopadmi, ktoré vidíme v súčasnosti. To znamená vrátane nárastu vplyvu islamských fundamentalistov a teroristických skupín v niektorých štátoch. Isté zato je, že USA sú pre údajných zástancov čistoty medzinárodného práva už desať rokov fackovacím panákom, keďže sa nakoniec rozhodli konať viac-menej na vlastnú päsť. Podobne to Američania „schytali“ za zásahy v Líbyi alebo predtým v Juhoslávii. Väčšinou však museli na vlastnú päsť postupovať preto, že akékoľvek spoločné akcie medzinárodného spoločenstva pod vlajkou OSN blokovalo Rusko a Čína. Rusko, ktoré má v Sýrii vojenskú základňu, nakoniec minulý rok diplomatickou ofenzívou odradilo USA od zásahu proti vražednému režimu prezidenta Bašára al-Assada. Súčasný nástup Islamského štátu sa pritom zdá nielen výsledkom zlyhania USA vytvoriť v Iraku stabilné prostredie pred odchodom ich vojenských jednotiek z krajiny, ale taktiež mocenského vákua, ktoré pre krvavú občiansku vojnu vzniklo v Sýrii. Tú Assad rozpútal proti opozícii a Rusko sa na to len benevolentne prizeralo. Rusko je napokon aj dnes jedinou významnou krajinou, ktorá tvrdí, že aj zásah USA proti Islamskému štátu by mal byť posvätený Bezpečnostnou radou OSN. Všetci ostatní kritici z minulosti dnes mlčia alebo súhlasne prikyvujú. Vrátane prezidenta al-Assada.
Ak Američania nebudú úspešní, celkom isto zase budeme počuť tradičný chórus kritikov, ktorí budú spätne vedieť, ako sa malo všetko urobiť lepšie. Teraz je však absolútna väčšina medzinárodného spoločenstva vďačná za to, že Američania zasiahli – a to aj bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN.
Táto situácia nastoľuje mnoho otázok o akcieschopnosti medzinárodného spoločenstva v podobných krízach, aj o nobyčajnej miere pokrytectva, ktorá sprevádza akýkoľvek vojenský zásah proti režimom generujúcim humanitárne katastrofy. Zvyšok sveta rád kritizuje USA za ich superveľmocenské ambície, ale keď sa vynorí skutočná hrozba, väčšina medzinárodného spoločenstva je rada, že sa USA bez váhania aj rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN zhostia roly globálneho policajta.
.autor je český politológ a bývalý poradca prezidenta Havla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.