Náročným ústupom, reumatizmom a pretrvávajúcimi bolesťami oslabený 33-ročný český básnik, ale aj anarchista, burič, novinár a bohém, to jednoducho vzdal. Básne, ktoré písal krátko pred vypuknutím vojny, akoby takýto koniec predznamenávali: Hledí oči v dny příští / chladny, lhostejny, němy. / A pohár padá k zemi / a pohár sa v střepiny tříští.
.mladý anarchista
V ranej mladosti sa Gellner hlásil k anarchizmu. Nebol iba jeho obdivovateľom, stal sa skutočným anarchistom, vystupoval na anarchistických schôdzkach vo Viedni, publikoval v anarchistických časopisoch. Nerešpektoval autority, vysmieval sa úzkoprsosti meštiakov, hnusila sa mu politika prikyvovania silnejším krajinám a militarizmus európskych mocností. Bol to pijan, milovník ľahkých žien, tulák a sveták, a rád o tom všetkom otvorene písal vo svojich básňach. To, čo na jeho poézii poburovalo najviac, bola jej „nepoetickosť“. Používal obyčajné pouličné výrazy, ktoré vtedajším čitateľom i kritikom zneli hrubo a vulgárne. Tam, kde je reč o pive, ópiu, syfilise a dlhoch, pochopiteľne, nemôže byť ani reči o vznešenosti či heroizme. Zato sa tam nájde dosť priestoru na trpký humor, iróniu a sebairóniu – a v tých bol Gellner majstrom.
V priebehu rokov sa Gellner od myšlienok anarchizmu odpútal. Uvedomil si, že anarchizmus neponúka žiadne východiská a že buričstvo je - viac ako politickým postojom – skôr prejavom nespútaného temperamentu človeka. V roku 1912 sa k svojej anarchistickej minulosti vrátil vo fejtóne Anarchista na vojne a urobil tak s typicky gellnerovským nadhľadom: „...tenkráte mohl být mezi námi člověk buď docela středověkým katolíkem, nebo anarchistou. Jinak byl pouhý šosák.“
.smutná erotika
Esenciu Gellnerovej osobnosti nám sprostredkúvajú jeho básnické zbierky Po nás ať přijde potopa (1901), Radosti života (1903) a posmrtne vydané Nové verše (1919). Ilustrujú jeho postupný vývoj od anarchistu k racionálnemu kritikovi spoločenských a politických pomerov, básne o flámoch, erotike a sexualite sa striedajú so smutnou a melancholickou poéziou. Buričský tón sa v poslednej zbierke zmiernil, humor takmer vymizol a na jeho miesto sa dostala elegickosť, skepticizmus a smutné bilancovanie nenaplneného života.
Gellnerove básne o erotike a vzťahoch so ženami dráždili jeho súčasníkov asi najviac. Na tú dobu nezvyčajne priamočiaro vyjadrovaná sexualita bola niečím, čo spoločnosť nedokázala prijať. Pre kritikov to boli iba nemravné básne, pripomínajúce raz ľudové popevky, inokedy kabaretné kuplety. Málokto si všimol, že medzi často zámerne provokujúcimi a šokujúcimi veršami sú aj také, v ktorých sa básnik vyznal zo svojej osamelosti a dezilúzie: Z těch nebylas, na něž zapomíná / člověk pro jiné./ Dnes vím: Na tomto světě žádná jiná./ A ty taky ne alebo také, v ktorých sa na svoju vlastnú zhýralosť pozeral so sebairóniou: Nezemřu já od práce, / nezahynu bídou, / nezalknu se v oprátce, / skončím syfilidou.
Gellnerova záľuba v ľahkých ženách teda nebola napĺňaním anarchistického konceptu o voľnej láske. Bola skôr prejavom strateného a trpiaceho človeka. Napokon, jeho priatelia na neho spomínali ako na človeka s dobrým srdcom, slušného, korektného, ba až ostýchavého. Jeho priateľ Stanislav Kostka Neumann o ňom vo svojich spomienkach v roku 1929 napísal: „Ti, kteří ho znali, vědeli, mnoho-li jemné citlivosti, opravdovosti, ba morálnosti téměř maloměšťácké je v tomto zdánlivém bohémovi.“
.lidové noviny
Ako študent, básnik a chudobný umelec žil Gellner vo Viedni, v Příbrami, Prahe, Paríži, Mníchove a v Drážďanoch. V roku 1911 získal, napriek povesti búrliváka, miesto novinára a karikaturistu v brnianskych Lidových novinách. Počiatočné obavy, ako do redakcie zapadne bývalý anarchista, sa mu rýchlo podarilo rozptýliť. Čerstvý tridsiatnik sa upokojil, pre zdravotné problémy obmedzil alkohol aj flámy a stal sa z neho spoľahlivý žurnalista a karikaturista. Spoľahlivý však v prípade Gellnera ani zdaľeka neznamenalo nezaujímavý či fádny. Jeho príspevky aj ostré karikatúry boli často zastavené cenzormi. Vo svojich fejtónoch, satirách a románoch na pokračovanie ostro kritizoval militarizmus, meštiactvo aj lokálnu politiku. Úprimne sa zaujímal o životné podmienky najnižších vrstiev spoločnosti. A obdivoval balkánske slovanské národy, ktoré sa dokázali úspešne postaviť tureckej presile a vítal ich národnooslobodzovacie tendencie.
.básnik rockerov
František Gellner patrí k tým básnikom, ktorých poézii ľudia rozumejú aj po vyše sto rokoch. Kým porozumenie novinovej a prozaickej tvorbe si vyžaduje poznanie dobových súvislostí, úprimnosť a nepatetickosť robí z jeho básní nesmrteľnú a nadčasovú osobnú výpoveď. Asi nie je veľa sto rokov starých básní, ktoré provokujú na zhudobnenie aj súčasných muzikantov. Gellnerove verše inšpirovali viacerých K najvydarenejším patria piesne Vladimmíra Mišíka na Gellnerove texty Balada, S nebem to mám dobrý alebo Pomalu v revolver se strácí víra. Výborné sú aj úderné punkrockové adaptácie skupiny Visací zámek (Všichni mi lhali, Perspektiva, Buď matka boží pomocná) alebo dve verzie Gellnerovej Lokálky ‒ mrazivo vecného opisu samovražedného pokusu chudobnej ženy. Prvú vytvoril Jaromír Nohavica (Ptáčkům opatruje pánbů byt a stravu), druhú, ako cover verziu Nohavicovej adaptácie, Mňága a žďorp (Pod mrazivým nebem).
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
.mladý anarchista
V ranej mladosti sa Gellner hlásil k anarchizmu. Nebol iba jeho obdivovateľom, stal sa skutočným anarchistom, vystupoval na anarchistických schôdzkach vo Viedni, publikoval v anarchistických časopisoch. Nerešpektoval autority, vysmieval sa úzkoprsosti meštiakov, hnusila sa mu politika prikyvovania silnejším krajinám a militarizmus európskych mocností. Bol to pijan, milovník ľahkých žien, tulák a sveták, a rád o tom všetkom otvorene písal vo svojich básňach. To, čo na jeho poézii poburovalo najviac, bola jej „nepoetickosť“. Používal obyčajné pouličné výrazy, ktoré vtedajším čitateľom i kritikom zneli hrubo a vulgárne. Tam, kde je reč o pive, ópiu, syfilise a dlhoch, pochopiteľne, nemôže byť ani reči o vznešenosti či heroizme. Zato sa tam nájde dosť priestoru na trpký humor, iróniu a sebairóniu – a v tých bol Gellner majstrom.
V priebehu rokov sa Gellner od myšlienok anarchizmu odpútal. Uvedomil si, že anarchizmus neponúka žiadne východiská a že buričstvo je - viac ako politickým postojom – skôr prejavom nespútaného temperamentu človeka. V roku 1912 sa k svojej anarchistickej minulosti vrátil vo fejtóne Anarchista na vojne a urobil tak s typicky gellnerovským nadhľadom: „...tenkráte mohl být mezi námi člověk buď docela středověkým katolíkem, nebo anarchistou. Jinak byl pouhý šosák.“
.smutná erotika
Esenciu Gellnerovej osobnosti nám sprostredkúvajú jeho básnické zbierky Po nás ať přijde potopa (1901), Radosti života (1903) a posmrtne vydané Nové verše (1919). Ilustrujú jeho postupný vývoj od anarchistu k racionálnemu kritikovi spoločenských a politických pomerov, básne o flámoch, erotike a sexualite sa striedajú so smutnou a melancholickou poéziou. Buričský tón sa v poslednej zbierke zmiernil, humor takmer vymizol a na jeho miesto sa dostala elegickosť, skepticizmus a smutné bilancovanie nenaplneného života.
Gellnerove básne o erotike a vzťahoch so ženami dráždili jeho súčasníkov asi najviac. Na tú dobu nezvyčajne priamočiaro vyjadrovaná sexualita bola niečím, čo spoločnosť nedokázala prijať. Pre kritikov to boli iba nemravné básne, pripomínajúce raz ľudové popevky, inokedy kabaretné kuplety. Málokto si všimol, že medzi často zámerne provokujúcimi a šokujúcimi veršami sú aj také, v ktorých sa básnik vyznal zo svojej osamelosti a dezilúzie: Z těch nebylas, na něž zapomíná / člověk pro jiné./ Dnes vím: Na tomto světě žádná jiná./ A ty taky ne alebo také, v ktorých sa na svoju vlastnú zhýralosť pozeral so sebairóniou: Nezemřu já od práce, / nezahynu bídou, / nezalknu se v oprátce, / skončím syfilidou.
Gellnerova záľuba v ľahkých ženách teda nebola napĺňaním anarchistického konceptu o voľnej láske. Bola skôr prejavom strateného a trpiaceho človeka. Napokon, jeho priatelia na neho spomínali ako na človeka s dobrým srdcom, slušného, korektného, ba až ostýchavého. Jeho priateľ Stanislav Kostka Neumann o ňom vo svojich spomienkach v roku 1929 napísal: „Ti, kteří ho znali, vědeli, mnoho-li jemné citlivosti, opravdovosti, ba morálnosti téměř maloměšťácké je v tomto zdánlivém bohémovi.“
.lidové noviny
Ako študent, básnik a chudobný umelec žil Gellner vo Viedni, v Příbrami, Prahe, Paríži, Mníchove a v Drážďanoch. V roku 1911 získal, napriek povesti búrliváka, miesto novinára a karikaturistu v brnianskych Lidových novinách. Počiatočné obavy, ako do redakcie zapadne bývalý anarchista, sa mu rýchlo podarilo rozptýliť. Čerstvý tridsiatnik sa upokojil, pre zdravotné problémy obmedzil alkohol aj flámy a stal sa z neho spoľahlivý žurnalista a karikaturista. Spoľahlivý však v prípade Gellnera ani zdaľeka neznamenalo nezaujímavý či fádny. Jeho príspevky aj ostré karikatúry boli často zastavené cenzormi. Vo svojich fejtónoch, satirách a románoch na pokračovanie ostro kritizoval militarizmus, meštiactvo aj lokálnu politiku. Úprimne sa zaujímal o životné podmienky najnižších vrstiev spoločnosti. A obdivoval balkánske slovanské národy, ktoré sa dokázali úspešne postaviť tureckej presile a vítal ich národnooslobodzovacie tendencie.
.básnik rockerov
František Gellner patrí k tým básnikom, ktorých poézii ľudia rozumejú aj po vyše sto rokoch. Kým porozumenie novinovej a prozaickej tvorbe si vyžaduje poznanie dobových súvislostí, úprimnosť a nepatetickosť robí z jeho básní nesmrteľnú a nadčasovú osobnú výpoveď. Asi nie je veľa sto rokov starých básní, ktoré provokujú na zhudobnenie aj súčasných muzikantov. Gellnerove verše inšpirovali viacerých K najvydarenejším patria piesne Vladimmíra Mišíka na Gellnerove texty Balada, S nebem to mám dobrý alebo Pomalu v revolver se strácí víra. Výborné sú aj úderné punkrockové adaptácie skupiny Visací zámek (Všichni mi lhali, Perspektiva, Buď matka boží pomocná) alebo dve verzie Gellnerovej Lokálky ‒ mrazivo vecného opisu samovražedného pokusu chudobnej ženy. Prvú vytvoril Jaromír Nohavica (Ptáčkům opatruje pánbů byt a stravu), druhú, ako cover verziu Nohavicovej adaptácie, Mňága a žďorp (Pod mrazivým nebem).
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.