Minulosť BHS siaha až do mája roku 1950, keď sa na záver prvej filharmonickej sezóny uskutočnil otvárací koncert nového medzinárodného hudobného festivalu. Iniciovala ho vtedajšia Hudobná a artistická ústredňa, neskôr premenovaná na Slovkoncert. V roku 1953 festival organizačne zastrešila Slovenská filharmónia. Od roku 1957 sa festival volal Bratislavská hudobná jar, až o osem rokov neskôr získal svoj dnešný názov. A v roku 1971 prišla ešte jedna zmena – festival sa presunul na jesenný termín, v ktorom sa koná dodnes.
Bratislavské hudobné slávnosti sa nekonali jediný raz – v roku 1964 – a za výpadkom údajne stáli ťažkosti pri zabezpečovaní hosťujúcich umelcov. Tento fakt nie je bez zaujímavosti, keďže vďaka festivalu na Slovensku hneď od začiatku hosťovali významní svetoví umelci aj spoza železnej opony. Do akej miery za to mohla úspešná diplomacia výrazných osobností, pôsobiacich v tejto inštitúcii, ako bol napríklad Ladislav Mokrý, a do akej miery zohrala v tejto veci úlohu aj snaha režimu vylepšiť si imidž, ostáva otázkou pre historikov. Hudobný život na Slovensku bol však vďaka Bratislavským hudobným slávnostiam konfrontovaný s medzinárodnou hudobnou scénou a z tohto kontaktu jednoznačne profitoval. A tak je to dodnes.
.mýtus maestro
„Viedeň je svetová metropola, kde si každý považuje za česť vystúpiť, v porovnaní s ňou sme provincia. Praha ňou nie je,“ odpovedal mi pred časom na otázku, či by bratislavský hudobný život nemohol viac ťažiť z blízkosti Viedne, dramaturg Slovenskej filharmónie Ivan Marton. Akokoľvek tvrdo môže tento výrok znieť (jeho verzie poznáme napokon zo spomienok Bruna Waltera či Alexandra Albrechta na hudobný život v Bratislave), pri pohľade na defilé umelcov, ktorí sa každý týždeň predstavia len šesťdesiat kilometrov od našich hraníc, neostáva nič iné, len súhlasiť. Prípadne rozmýšľať, čo s tým a dobre zvažovať všetky možnosti financovania kultúrnych podujatí a brať pritom do úvahy aj kultúrne povedomie, ktoré sa odráža na „dopyte“. O to viac, že klasická hudba čelí kríze všade. Príkladom môže byť bankrot Philadelphia Orchestra v roku 2011. Šéfdirigent jedného z orchestrov „veľkej päťky“ Yannick Nézet-Séguin vtedy s hudobníkmi na protest pracoval „až“ týždeň zdarma.
Na tomto mieste sa dostávame k „mýtu maestro“. Rovnomenný titul kontroverzného britského glosátora hudobného diania Normana Lebrechta prináša tézu, že za problémy klasickej hudby môžu do veľkej miery ad absurdum hnané finančné nároky slávnych dirigentov. Lebrecht má svoju časť pravdy, navyše čitateľsky príťažlivo konšpiruje, a tak trochu i démonizuje. Ako to súvisí s BHS? Aktuálny ročník nemožno totiž nazvať inak ako festivalom maestrov a slávnych orchestrov. V čase písania týchto riadkov bude mať v Bratislave koncert Londýnsky symfonický orchester pod taktovkou Valeryho Gergieva. Ruského umelca do svojho rebríčka najlepšie zarábajúcich ľudí už niekoľko rokov zaraďuje časopis Forbes. Ten minulý rok priniesol informáciu, že svetoznámy dirigent, ktorý je známy bleskurýchlymi leteckými presunmi od orchestra k orchestru (čo mu umožňuje dirigovať okolo 200 koncertov za rok), zarobil desaťkrát viac ako jeho obľúbenec – prezident Vladimír Putin. V súčasnosti je Gergiev najlepšie plateným ruským umelcom. Tým sa však impozantný výpočet maestrov nekončí, na otváracom koncerte sa predstavila ďalšia z legiend taktovky, Zubin Mehta. Beethoven a Mozart s Izraelskou filharmóniou, ktorej je Mehta doživotným dirigentom a ktorá mala na BHS svoju premiéru, ma nijako zvlášť nezaujali, Straussov Život hrdinu bol však skutočne elekrizujúcim zážitkom. Vladimir Fedosejev, Jiří Bělohlávek, Iván Fischer, Viedenskí filharmonici, zo sólistov slovenská diva Edita Gruberová, kontratenorista Max Emanuel Cenčić alebo huslistka so slovenskými koreňmi Julia Fischer – program koncertov v Bratislave tieto dva týždne pripomína svetové hudobné metropoly. A tento hudobný sviatok si treba užiť.
.hymnus pre zabudnutých
V roku 1965 sa na čelo festivalového výboru BHS dostal skladateľ Alexander Moyzes, ktorý orientoval dramaturgiu podujatia aj na slovenskú hudbu a hudbu 20. storočia. Tieto programové línie pokrývali najmä domáci interpreti, a tak to na malé výnimky aj zostalo. Príkladom môže byť objavné uvedenie 5. symfónie Dezidera Kardoša Štátnou filharmóniou Košice. Hosťovania zahraničných umelcov v Bratislave sú väčšinou súčasťou rozsiahlejších turné, kde je program vopred daný. Otvárací koncert BHS bol napríklad o deň neskôr záverečným podujatím Dvořákovej Prahy. Tak sa môže stať, že v dramaturgii festivalu sa objaví v podstate náhodne päť diel Prokofieva. Pri všetkom rešpekte reprezentuje dramaturgia BHS momentálne najmä mainstreamový glamour (invenčnejšie vybočenie predstavuje azda len organový duel Moniky Melcovej). A tento rok mi v programe napríklad úplne chýba tzv. stará a v podstate i súčasná hudba.
Už dávnejšie sa skončil dramaturgický experiment so zaraďovaním džezu. Osobitý dramaturgický rukopis, vybočujúci z línie „festivalu interpretačného umenia“, cítiť najmä v programoch komorných koncertov. Tam je možné zachytiť vplyv predsedu festivalového výboru Vladimíra Godára. Na BHS dostali tento rok okrem Slovenskej filharmónie (účinkuje na troch koncertoch) priestor aj orchestre zo Žiliny a Košíc. Výber domácich sólistov a ansámblov, ktoré majú dvere do Reduty (nielen v rámci BHS) otvorené, je však už, žiaľ, dlhší čas selektívny. Tým nechcem spochybniť kvality tých, ktorých si tam možno vypočuť, ale najmä upozorniť na to, že realita je v skutočnosti pestrejšia, než sa zdá. „Bratislavské hudobné slávnosti sa stali ťažiskovým prvkom kultúrnej kontinuity našej krajiny. Pretrvali, hoci vznikli v inom štáte, v inom ekonomickom zriadení, v inej politickej situácii. Prežili svoje slávne doby i doby neľahké, roky stabilné i roky politických a spoločenských turbulencií,“ napísal minulý rok Vladimír Godár. Vďaka za ne.
BHS, 21. 9. – 1. 10. 2014, Bratislava, www.bhsfestival.sk
.autor je stály spolupracovník .týždňa.
Bratislavské hudobné slávnosti sa nekonali jediný raz – v roku 1964 – a za výpadkom údajne stáli ťažkosti pri zabezpečovaní hosťujúcich umelcov. Tento fakt nie je bez zaujímavosti, keďže vďaka festivalu na Slovensku hneď od začiatku hosťovali významní svetoví umelci aj spoza železnej opony. Do akej miery za to mohla úspešná diplomacia výrazných osobností, pôsobiacich v tejto inštitúcii, ako bol napríklad Ladislav Mokrý, a do akej miery zohrala v tejto veci úlohu aj snaha režimu vylepšiť si imidž, ostáva otázkou pre historikov. Hudobný život na Slovensku bol však vďaka Bratislavským hudobným slávnostiam konfrontovaný s medzinárodnou hudobnou scénou a z tohto kontaktu jednoznačne profitoval. A tak je to dodnes.
.mýtus maestro
„Viedeň je svetová metropola, kde si každý považuje za česť vystúpiť, v porovnaní s ňou sme provincia. Praha ňou nie je,“ odpovedal mi pred časom na otázku, či by bratislavský hudobný život nemohol viac ťažiť z blízkosti Viedne, dramaturg Slovenskej filharmónie Ivan Marton. Akokoľvek tvrdo môže tento výrok znieť (jeho verzie poznáme napokon zo spomienok Bruna Waltera či Alexandra Albrechta na hudobný život v Bratislave), pri pohľade na defilé umelcov, ktorí sa každý týždeň predstavia len šesťdesiat kilometrov od našich hraníc, neostáva nič iné, len súhlasiť. Prípadne rozmýšľať, čo s tým a dobre zvažovať všetky možnosti financovania kultúrnych podujatí a brať pritom do úvahy aj kultúrne povedomie, ktoré sa odráža na „dopyte“. O to viac, že klasická hudba čelí kríze všade. Príkladom môže byť bankrot Philadelphia Orchestra v roku 2011. Šéfdirigent jedného z orchestrov „veľkej päťky“ Yannick Nézet-Séguin vtedy s hudobníkmi na protest pracoval „až“ týždeň zdarma.
Na tomto mieste sa dostávame k „mýtu maestro“. Rovnomenný titul kontroverzného britského glosátora hudobného diania Normana Lebrechta prináša tézu, že za problémy klasickej hudby môžu do veľkej miery ad absurdum hnané finančné nároky slávnych dirigentov. Lebrecht má svoju časť pravdy, navyše čitateľsky príťažlivo konšpiruje, a tak trochu i démonizuje. Ako to súvisí s BHS? Aktuálny ročník nemožno totiž nazvať inak ako festivalom maestrov a slávnych orchestrov. V čase písania týchto riadkov bude mať v Bratislave koncert Londýnsky symfonický orchester pod taktovkou Valeryho Gergieva. Ruského umelca do svojho rebríčka najlepšie zarábajúcich ľudí už niekoľko rokov zaraďuje časopis Forbes. Ten minulý rok priniesol informáciu, že svetoznámy dirigent, ktorý je známy bleskurýchlymi leteckými presunmi od orchestra k orchestru (čo mu umožňuje dirigovať okolo 200 koncertov za rok), zarobil desaťkrát viac ako jeho obľúbenec – prezident Vladimír Putin. V súčasnosti je Gergiev najlepšie plateným ruským umelcom. Tým sa však impozantný výpočet maestrov nekončí, na otváracom koncerte sa predstavila ďalšia z legiend taktovky, Zubin Mehta. Beethoven a Mozart s Izraelskou filharmóniou, ktorej je Mehta doživotným dirigentom a ktorá mala na BHS svoju premiéru, ma nijako zvlášť nezaujali, Straussov Život hrdinu bol však skutočne elekrizujúcim zážitkom. Vladimir Fedosejev, Jiří Bělohlávek, Iván Fischer, Viedenskí filharmonici, zo sólistov slovenská diva Edita Gruberová, kontratenorista Max Emanuel Cenčić alebo huslistka so slovenskými koreňmi Julia Fischer – program koncertov v Bratislave tieto dva týždne pripomína svetové hudobné metropoly. A tento hudobný sviatok si treba užiť.
.hymnus pre zabudnutých
V roku 1965 sa na čelo festivalového výboru BHS dostal skladateľ Alexander Moyzes, ktorý orientoval dramaturgiu podujatia aj na slovenskú hudbu a hudbu 20. storočia. Tieto programové línie pokrývali najmä domáci interpreti, a tak to na malé výnimky aj zostalo. Príkladom môže byť objavné uvedenie 5. symfónie Dezidera Kardoša Štátnou filharmóniou Košice. Hosťovania zahraničných umelcov v Bratislave sú väčšinou súčasťou rozsiahlejších turné, kde je program vopred daný. Otvárací koncert BHS bol napríklad o deň neskôr záverečným podujatím Dvořákovej Prahy. Tak sa môže stať, že v dramaturgii festivalu sa objaví v podstate náhodne päť diel Prokofieva. Pri všetkom rešpekte reprezentuje dramaturgia BHS momentálne najmä mainstreamový glamour (invenčnejšie vybočenie predstavuje azda len organový duel Moniky Melcovej). A tento rok mi v programe napríklad úplne chýba tzv. stará a v podstate i súčasná hudba.
Už dávnejšie sa skončil dramaturgický experiment so zaraďovaním džezu. Osobitý dramaturgický rukopis, vybočujúci z línie „festivalu interpretačného umenia“, cítiť najmä v programoch komorných koncertov. Tam je možné zachytiť vplyv predsedu festivalového výboru Vladimíra Godára. Na BHS dostali tento rok okrem Slovenskej filharmónie (účinkuje na troch koncertoch) priestor aj orchestre zo Žiliny a Košíc. Výber domácich sólistov a ansámblov, ktoré majú dvere do Reduty (nielen v rámci BHS) otvorené, je však už, žiaľ, dlhší čas selektívny. Tým nechcem spochybniť kvality tých, ktorých si tam možno vypočuť, ale najmä upozorniť na to, že realita je v skutočnosti pestrejšia, než sa zdá. „Bratislavské hudobné slávnosti sa stali ťažiskovým prvkom kultúrnej kontinuity našej krajiny. Pretrvali, hoci vznikli v inom štáte, v inom ekonomickom zriadení, v inej politickej situácii. Prežili svoje slávne doby i doby neľahké, roky stabilné i roky politických a spoločenských turbulencií,“ napísal minulý rok Vladimír Godár. Vďaka za ne.
BHS, 21. 9. – 1. 10. 2014, Bratislava, www.bhsfestival.sk
.autor je stály spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.