Vylepši svoj príbeh

Na začiatku materskej som sa sťažovala jednej múdrej žene, že môj život nie je taký, akoby som si ho predstavovala. Že by som potrebovala mať okolo seba krajšie a inšpiratívnejšie prostredie. Chcela by som žiť v Piešťanoch, kočíkovať v parku, a keď bábo zaspí, čítať knihy na terasách kaviarní. Hovorila som, že rozbité dedinské chodníky ma otravujú, a ten kúsok krásneho na ceste okolo kostola sa mi máli. Ale tiež som si bola vedomá, že sťahovanie si nemôžeme dovoliť. Žena povedala, že sa mám zlepšiť v šoférovaní, v Piešťanoch som predsa do dvadsať minút. Teraz chodí môj Matúš do Piešťan do škôlky a ja niekedy pracujem posedávajúc po kaviarňach s dobrým wifi pripojením. Poobede chodíme spolu na kúpeľné prechádzky a zmrzku, a potom sa autom vraciame do dedinky, kde beháme po záhradách a poliach.

.príbeh na vlastnom pohrebe
Nie vždy, lepšie povedané málokedy máme možnosť zmeniť svoj život kompletne. Vymeniť, čo sa nám nepáči a žiť podľa svojich predstáv. Naše možnosti však nie sú bariéry pre sny, sú príležitosťou na kreativitu a vytvorenie niečoho jedinečného, pristúpením na iné ako prvoplánové riešenie. Aj veľká zmena je len séria malých zmien. Týmto sme odštartovali seriál malých zmien vo februári, keď Elena Akácsová písala o Anatómii zvyku (.týždeň 05/2014). Zmeniť môžeme nielen svoje zvyky, ale prepísať celý svoj príbeh. Britský magazín Psychologies sa pýta, aký príbeh by sme chceli, aby o nás povedali na pohrebe? Navrhuje, aby sme si spravili zoznam všetkých vecí, ktoré musíme spraviť, aby sme sa tomu príbehu priblížili. Psychologies tiež ponúka návod, ako to docieliť. Treba si každé ráno, ešte predtým, ako vstaneme, predstaviť seba samého ako hrdinu svojho nového príbehu. Chceme byť napríklad viac odvážni? Predstavíme si, ako vyjadríme svoj názor, zastaneme sa kolegu, vydáme sa v predstavách na dobrodružnú cestu. A potom, v skutočnom živote, robíme každý deň jednu vec zo svojho zoznamu inak.

.terapia príbehmi
V osemdesiatych rokoch minulého storočia prišiel Austrálčan Michael White spolu s kolegom Davidom Epstonom na myšlienku naratívnej psychoterapie – terapie pomocou príbehov, ktorú vysvetľujú vo svojej knihe Narrative Means to Therapeutic Ends (vo voľnom preklade Príbehy ako pomocníci v terapii). Píšu, že naše problémy vznikajú z konfliktu medzi tým, čo sme zažili, a tým, ako boli naše zážitky interpretované. Nezáleží pritom, či ide o príbeh, ktorý sme o sebe vyrozprávali sami, alebo niekto iný. Princípom naratívnej terapie je pozrieť sa na svoju situáciu a traumatickú udalosť z iného pohľadu, často pozitívnejšieho. Nenechajme sa však pomýliť slovom pozitívny. Nejde o to, aby si pacient maľoval svoju situáciu naružovo, ale o to, aby si ju prestal maľovať načierno. Pacient je vyzvaný o svojom probléme písať príbehy, listy alebo básne, v ktorých sa na pozerá z nadhľadu, odosobní sa a prestane ich vnímať ako trvalú nelichotivú povahovú črtu. Následne dá svojmu príbehu lepší koniec. Príkladom je úspešné liečenie detí, ktoré trpia pomočovaním a pomocou terapie sa zbavia pocitu hanby, ktorý by ich mohol sprevádzať po celý život.
Sila príbehov, ktoré o sebe hovoríme alebo ich o nás vravia druhí, je názorne opísaná na stránke Dulwich centra (dulwichcentre.com.au), ktoré sa venuje naratívnej psychoterapii a počas svojho života tu pôsobil Michael White. Názorný je príklad so šoférovaním. Vlastné presvedčenie a názor okolia, že som dobrý šofér, podmieňuje, že dominantné príbehy zo šoférovania budú tie úspešné. Príhoda, že sme neodhadli dobre vzdialenosť a „šuchli“ auto v podzemnej garáži alebo že sme zle preradili, je nepodstatná a potláčaná. Ovplyvní to aj naše ďalšie rozhodnutia. Nebojíme sa napríklad šoférovať po neznámych cestách, bez stresu sa dostaneme kamkoľvek. Ja to poznám z opačnej strany. Moje príbehy zo šoférovania začínam vtipom od kamarátov: „Neboj sa, Mirka, tá babka tam ležala už predtým.“ A som šofér local patriot, ktorého snom je dostať sa do Bratislavy. Cez deň.
Psychoterapeutka Stanislava Ševčíková na portáli psychologie.cz píše o tom, ako môžeme naratívnu psychoterapiu použiť aj doma, bez vedenia odborníkom. Psychoterapeutka krok za krokom opisuje metódu „strom života“. Odporúča toto cvičenie použiť pri vyrovnávaní sa so stratami, pri hľadaní partnera alebo nového smerovania v osobnom či pracovnom živote, ale aj pri riešení detských tráum. V metóde „strom života“ rozprávame dva príbehy. Prvý je ten problémový, kde sa vypíšeme z toho, čo nás trápi. Druhý je strom, ktorého jednotlivé časti podľa podrobného opisu psychoterapeutky reprezentujú naše schopnosti, sny a skúsenosti. Nakoniec radí pozrieť sa na prvý príbeh cez optiku „stromu“ a skúsiť ho prerozprávať a ukončiť s nádejou a riešeniami do budúcnosti.

.inšpirácia príbehmi
Dôvodom, prečo sa často nevieme pohnúť z miesta, je rutina, z ktorej si nedáme možnosť vystúpiť a zažiť niečo inšpiratívne. Ak sa pritom obklopujeme ľuďmi, ktorí sú na tom rovnako, na zmenu nás nielenže nič nemotivuje, ale dokonca začneme uvažovať o tom, že nič sa zmeniť nedá a byť nespokojní je normálne. Jednoduchým spôsobom, ako vystúpiť zo svojej zóny, sú podujatia neformálneho vzdelávania. Vybrať si dnes z kurzov, prednášok, prezentácii a konferencií môže naozaj každý. Ak sa neodohrávajú priamo v našom meste, môžeme si ich nájsť aj online. Trendom je príbehovosť a vlastná skúsenosť. Online alebo naživo som vyskúšala Maxman Univerzity, Fail Fair alebo TEDx. Malí a strední podnikatelia majú tento rok jedinečnú možnosť motivovať sa príbehom Ariho Weinzweiga z legendárnej Zingerman’s Community of Businesses na Fóre o firemnej filantropii. Bude hovoriť o tom, ako z malých lahôdok urobiť, podľa magazínu Inc., najlepšiu malú firmu v Amerike.
Ďalšou z možností je v októbri prijať pozvanie na neformálnu konferenciu Jump Slovensko 2014 (jumpslovensko.sk). Ja som konferenciu minulý rok navštívila súkromne, a teraz tam budem pracovne, čo je tiež súčasť prepisovania môjho príbehu o pocite nemožnosti mať prácu, akú si predstavujem. S konceptom neformálnej konferencie, ktorá by prezentovala neziskové iniciatívy a nápady zlepšujúce život na Slovensku, a zároveň bola príťažlivá aj pre živnostníkov a manažérov z komerčného sveta, prišla organizácia Voices. Veľa z neziskových príbehov býva v médiách opomenutých, napriek tomu, že v sebe ukrývajú obrovskú silu inšpirovať druhých a často priamo ovplyvňujú aj náš bežný život. Ako napríklad príbeh Sergeja Káru, ktorý spolu s kolegami aktívne rieši problémy ľudí bez domova v hlavnom meste. Alebo príbeh usmiatej Lucie Satinskej o priateľstve medzi rôznymi národnosťami, ktorá bola nedávno respondentkou rozhovoru v rubrike Sedem cností a nerestí (.týždeň 36/2014). Ja sa však najviac teším na poobedňajší blok nazvaný Nápadiská. Prinesú nevšedný zážitok z nového spôsobu vzdelávania sa pod vedením trénerov a odborníkov, pri rozvíjaní témy, ktorú si môžeme vybrať, s ľuďmi, čo o to majú tiež záujem. Dovtedy sa však motivujme príbehmi z minulého ročníka, ktoré sú prístupné na metoo.sk/jump. Na tom istom portáli bude možné sledovať konferenciu aj online.
Spisovateľka, novinárka a držiteľka Pullitzerovej ceny za komentár Anna Quindlen spomína: „Čítala som, kráčala míle po pobreží v noci, písala zlé, prázdne verše a čakala na niekoho úžasného, kto sa vynorí z temnoty a zmení môj život. Nikdy mi nenapadlo, že ten niekto by som mohla byť ja.“ Dosť bolo teda frflania a utápania sa v pocite bezmocnosti! Ja tú Bratislavu v októbri na aute pokorím! Možno po ceste na Jump.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa, pracuje v organizácii Voices.