Píšem kondične.
Keďže mám rozrastajúcu sa rodinu a čoraz viac roboty, nemôžem čakať na inšpiráciu a potom si na ňu urobiť čas, tak si urobím čas a inšpiráciu hľadám vtedy. Mám literárny utorok, keď sa zašijem do kaviarne a som tam, aj keby som nič nenapísal. Venujem ten čas sebe, hlave, trávim to, čo som zažil, možno, že niektoré veci do mňa vojdú.
Rád si vyleziem na kopec nad mestom.
Schovám sa pod skalu, tam sa dá byť, či prší, či neprší. Na strednej škole som mal staré tenisky, čo už sotva držali pohromade, moji spolužiaci ich nazvali prériovky a mňa Old Shatterhand. Mama mi ich stále vyhadzovala, neraz som ich zachránil z kontajnera. Raz za sedem rokov sa v mojom šatníku objavia tenisky, ktoré sa už dajú nazvať prériovkami. Teraz mám jedny, už som v nich aj maľoval byt, našiel som ich v garáži, oprášil, okefoval, však sú dobré a išiel v nich na ten kopec.
Varím rád.
Večer, keď už decko spí a žena mi nedáva zadania, odplichtím sa do kuchyne, nalejem víno, pustím rádio, rozbalím mäso a porozprávam sa s ním. Mám fantastickú panvicu od mamy a rímsky hrniec. To je veľký pekáč z neglazovanej hliny, ponorí sa do studenej vody na 15 minút, tá vsiakne doň a mäso sa urobí v pare. Nepodlievam, nemastím a aj zajaca v tom urobím šťavnatého. Moja žena si dlho myslela, že som čarodejník, ale raz som jej prezradil postup, upiekla to monštruózne dobre a vynadala mi, že aké je to ľahké a že som ju celé roky klamal! Nejem veľa, ale dlho, všetci už sú preč od stola a ja si ešte pridám lokšu, potom zas kačku, kapustu, jem, až pokiaľ nezačujem hudbu. Zvončeky. Tak to cingrlátkuje, niekedy si ešte naberiem, aby hrala hlasnejšie, ale to je chyba. To už treba len zaliať vínom.
Všade so sebou nosím koncovku.
Na Rodose som bol animátorom, zaskakoval som aj za asistenta fakíra. Poslali ma robiť vodný aerobik, čert vedel, čo to je. Tak som sa prešiel po hotelovej pláži len v červených trenkách ako Baywatch a hral na koncovke. Nemky, mladé, staré, začali vstávať, uhranuté opúšťali deti a mužov a išli za mnou meditovať do vody. Nie som folklorista, ono je to taký nástroj, že mi melódie povie sám. Hral som s ním aj v džezrokovej kapele.
Nie som úplne dochvíľny.
Ale mám na to teóriu nemeškania, ktorá mi síce nepomôže prísť načas, ale neprídem vystresovaný, lebo to je najhoršie, prísť aj vystresovaný aj neskoro. Napríklad my sme sa mali stretnúť 14.30 a ja som 14.20 vedel, že to už nebudem stíhať, ale tiež som vedel, že vy to ešte neviete, takže som bol až do chvíle stretnutia pokojný. Potom som sa už nestihol znervózniť tak veľmi.
Nikdy som nebol veľký grázel.
Uznávam rytierske cnosti, teda robiť veci správne a robiť správne veci, aj keď je to niekedy veľmi nepraktické. Ja sa ani nesnažím robiť to inak, lebo keď idem ľahšou cestou, vždy sa mi to vráti. Nemôžem klamať, kradnúť, robiť zle, lebo mám dobrú karmu, až veľmi.
Všetko hrá, spolu súznie.
Tým utešujem seba aj blízkych, keď sa veci nedejú tak pekne, ako by sme chceli. Cítim, že majú svoje miesto, všetko ide podľa plánu, nemyslím tým nezvratný osud, ale že všetko so všetkým súvisí a nakoniec, keď je človek úprimný a správne naladený, tak ho to cez zákruty dovedie tam, kam má. Do niečoho dobrého.
Keďže mám rozrastajúcu sa rodinu a čoraz viac roboty, nemôžem čakať na inšpiráciu a potom si na ňu urobiť čas, tak si urobím čas a inšpiráciu hľadám vtedy. Mám literárny utorok, keď sa zašijem do kaviarne a som tam, aj keby som nič nenapísal. Venujem ten čas sebe, hlave, trávim to, čo som zažil, možno, že niektoré veci do mňa vojdú.
Rád si vyleziem na kopec nad mestom.
Schovám sa pod skalu, tam sa dá byť, či prší, či neprší. Na strednej škole som mal staré tenisky, čo už sotva držali pohromade, moji spolužiaci ich nazvali prériovky a mňa Old Shatterhand. Mama mi ich stále vyhadzovala, neraz som ich zachránil z kontajnera. Raz za sedem rokov sa v mojom šatníku objavia tenisky, ktoré sa už dajú nazvať prériovkami. Teraz mám jedny, už som v nich aj maľoval byt, našiel som ich v garáži, oprášil, okefoval, však sú dobré a išiel v nich na ten kopec.
Varím rád.
Večer, keď už decko spí a žena mi nedáva zadania, odplichtím sa do kuchyne, nalejem víno, pustím rádio, rozbalím mäso a porozprávam sa s ním. Mám fantastickú panvicu od mamy a rímsky hrniec. To je veľký pekáč z neglazovanej hliny, ponorí sa do studenej vody na 15 minút, tá vsiakne doň a mäso sa urobí v pare. Nepodlievam, nemastím a aj zajaca v tom urobím šťavnatého. Moja žena si dlho myslela, že som čarodejník, ale raz som jej prezradil postup, upiekla to monštruózne dobre a vynadala mi, že aké je to ľahké a že som ju celé roky klamal! Nejem veľa, ale dlho, všetci už sú preč od stola a ja si ešte pridám lokšu, potom zas kačku, kapustu, jem, až pokiaľ nezačujem hudbu. Zvončeky. Tak to cingrlátkuje, niekedy si ešte naberiem, aby hrala hlasnejšie, ale to je chyba. To už treba len zaliať vínom.
Všade so sebou nosím koncovku.
Na Rodose som bol animátorom, zaskakoval som aj za asistenta fakíra. Poslali ma robiť vodný aerobik, čert vedel, čo to je. Tak som sa prešiel po hotelovej pláži len v červených trenkách ako Baywatch a hral na koncovke. Nemky, mladé, staré, začali vstávať, uhranuté opúšťali deti a mužov a išli za mnou meditovať do vody. Nie som folklorista, ono je to taký nástroj, že mi melódie povie sám. Hral som s ním aj v džezrokovej kapele.
Nie som úplne dochvíľny.
Ale mám na to teóriu nemeškania, ktorá mi síce nepomôže prísť načas, ale neprídem vystresovaný, lebo to je najhoršie, prísť aj vystresovaný aj neskoro. Napríklad my sme sa mali stretnúť 14.30 a ja som 14.20 vedel, že to už nebudem stíhať, ale tiež som vedel, že vy to ešte neviete, takže som bol až do chvíle stretnutia pokojný. Potom som sa už nestihol znervózniť tak veľmi.
Nikdy som nebol veľký grázel.
Uznávam rytierske cnosti, teda robiť veci správne a robiť správne veci, aj keď je to niekedy veľmi nepraktické. Ja sa ani nesnažím robiť to inak, lebo keď idem ľahšou cestou, vždy sa mi to vráti. Nemôžem klamať, kradnúť, robiť zle, lebo mám dobrú karmu, až veľmi.
Všetko hrá, spolu súznie.
Tým utešujem seba aj blízkych, keď sa veci nedejú tak pekne, ako by sme chceli. Cítim, že majú svoje miesto, všetko ide podľa plánu, nemyslím tým nezvratný osud, ale že všetko so všetkým súvisí a nakoniec, keď je človek úprimný a správne naladený, tak ho to cez zákruty dovedie tam, kam má. Do niečoho dobrého.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.