Poloplné zásobníky na Ukrajine sú zárukou, že pokojná slovenská zima visí na spätných chodoch z Česka a Rakúska. Niet pritom dôvodu na ilúziu, že päťdesiat percent je strop ruského nátlaku na zastavenie slovenského reverzu na Ukrajinu (pretože nič iné dnes Kremeľ nesleduje). Nedá sa, samozrejme, vylúčiť, že Gazprom „iba“ hrozí a straší, ale do trvalého obmedzenia dodávok sa neodváži, keďže v skutočnosti chce iba regulovať množstvo plynu na európskom trhu tak, aby nezvýšilo na Ukrajinu.
Predpoklad, že vysychanie či dokonca úplné vypnutie ukrajinskej rúry by spôsobilo aj samotnému Rusku citeľné straty, a preto je taký vývoj nepravdepodobný, má svoje rácio. Má však tú dieru, že ruský rozpočet si nemôže dovoliť výpadok európskych príjmov, tie slovenské a české však oželieť môže. Scenár, keď plyn pobeží cez Jamal a Nord Stream, no cez Ukrajinu nie, totiž Rusko nezruinuje, Slovensko by však zasiahol veľmi výrazne – a to ešte i vtedy, ak máme plné zásobníky a reverz zo Západu je zabezpečený tak, aby sme zimu bez odstávok priemyslu prestáli.
Putin je však natoľko nevypočítateľný, že sa nedá podceňovať ani zdanlivo neuveriteľný scenár, že vypne či obmedzí aj toky cez neukrajinské potrubia. Aj napriek tomu, že to by už išlo o krok ničiaci aj samotné Rusko. Toto by bolo najvyššie štádium sankčnej vojny, ktorú aktuálne rokovania o plyne medzi Ruskom a Ukrajinou (a tiež rokovania Kyjeva so separatistami) akoby utlmili, avšak v závislosti od situácie v okolí Donbasu môže tento scenár kedykoľvek eskalovať.
Napríklad hneď po parlamentných voľbách koncom októbra, keď Kremľu dôjde, že jeho priamy vplyv na Kyjev sa definitívne skončil. A jediný spôsob, ako udržať zápas o geopolitickú orientáciu Ukrajiny v „rovnováhe“, bude vtedy oživiť konflikt a preniesť ho i na ďalšie regióny.
V každej debate o plyne treba mať, skrátka, vždy na zreteli, že strategický motív, ktorý rozpútal ukrajinskú krízu, nebola anexia Krymu ani premena Donbasu na akési nové Podnestersko, ale zvrátenie orientácie Ukrajiny na EÚ. A to je optika, ktorá veští intenzívne využívanie plynovej zbrane i v budúcnosti.
Ficovi treba priznať, že na rozdiel od Orbána (ktorý tok na Ukrajinu už zastavil) sa jeho reálna politika zatiaľ rozchádza s hroznou rétorikou. Stupňovanie ruského nátlaku však bude testovať jeho odolnosť o to väčšmi, že pomoc Ukrajine je proti jeho elementárnemu presvedčeniu, ktoré tak v konflikte evidentne nadržiava agresorovi. Tvrdú kritiku si však zaslúži aj za čosi iné: Pri nepredvídateľnosti pomerov na trhu s plynom môže Slovensku – aj napriek reverzom zo Západu – citeľne chýbať severojužné prepojenie, ktoré smerom na Maďarsko stále nie je dostavané a na Poľsko ani len zmluvne zabezpečené.
Predpoklad, že vysychanie či dokonca úplné vypnutie ukrajinskej rúry by spôsobilo aj samotnému Rusku citeľné straty, a preto je taký vývoj nepravdepodobný, má svoje rácio. Má však tú dieru, že ruský rozpočet si nemôže dovoliť výpadok európskych príjmov, tie slovenské a české však oželieť môže. Scenár, keď plyn pobeží cez Jamal a Nord Stream, no cez Ukrajinu nie, totiž Rusko nezruinuje, Slovensko by však zasiahol veľmi výrazne – a to ešte i vtedy, ak máme plné zásobníky a reverz zo Západu je zabezpečený tak, aby sme zimu bez odstávok priemyslu prestáli.
Putin je však natoľko nevypočítateľný, že sa nedá podceňovať ani zdanlivo neuveriteľný scenár, že vypne či obmedzí aj toky cez neukrajinské potrubia. Aj napriek tomu, že to by už išlo o krok ničiaci aj samotné Rusko. Toto by bolo najvyššie štádium sankčnej vojny, ktorú aktuálne rokovania o plyne medzi Ruskom a Ukrajinou (a tiež rokovania Kyjeva so separatistami) akoby utlmili, avšak v závislosti od situácie v okolí Donbasu môže tento scenár kedykoľvek eskalovať.
Napríklad hneď po parlamentných voľbách koncom októbra, keď Kremľu dôjde, že jeho priamy vplyv na Kyjev sa definitívne skončil. A jediný spôsob, ako udržať zápas o geopolitickú orientáciu Ukrajiny v „rovnováhe“, bude vtedy oživiť konflikt a preniesť ho i na ďalšie regióny.
V každej debate o plyne treba mať, skrátka, vždy na zreteli, že strategický motív, ktorý rozpútal ukrajinskú krízu, nebola anexia Krymu ani premena Donbasu na akési nové Podnestersko, ale zvrátenie orientácie Ukrajiny na EÚ. A to je optika, ktorá veští intenzívne využívanie plynovej zbrane i v budúcnosti.
Ficovi treba priznať, že na rozdiel od Orbána (ktorý tok na Ukrajinu už zastavil) sa jeho reálna politika zatiaľ rozchádza s hroznou rétorikou. Stupňovanie ruského nátlaku však bude testovať jeho odolnosť o to väčšmi, že pomoc Ukrajine je proti jeho elementárnemu presvedčeniu, ktoré tak v konflikte evidentne nadržiava agresorovi. Tvrdú kritiku si však zaslúži aj za čosi iné: Pri nepredvídateľnosti pomerov na trhu s plynom môže Slovensku – aj napriek reverzom zo Západu – citeľne chýbať severojužné prepojenie, ktoré smerom na Maďarsko stále nie je dostavané a na Poľsko ani len zmluvne zabezpečené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.